Humanistické blues – môže príliš veľa liberalizmu škodiť?

Zdroj

Irónia hippies

WEIRD – Western, Educated, Industrialized, Rich, and Democratic. Sme bohatí, vzdelaní, demokratickí. Sme liberálni. Humanizmus zaznamenáva historické maximum. Áno, je to oficiálne, žijeme v najmierumilovnejšej ére v histórii ľudstva a vôbec nášho druhu. Vari som sa zbláznil? Veď predsa médiá… Čísla ukazujú, že v priebehu posledných desaťročí (prakticky po II. svetovej vojne) významne klesol počet vojen a ozbrojených konfliktov, v ktorých naviac umiera čoraz menej ľudí – asi jedno promile z celosvetovej populácie. Donedávna bola smrť takmer vždy a všade vo svete každodennou rutinou. Umieralo sa vo vojnách, na choroby, vraždením, násilne, masovo, na uliciach, v zákopoch, v plynových komorách…Naproti tomu, dnes už neumierame ako králiky, ba dožívame sa najvyššieho veku v histórii, slobodne cestujeme a riešime nenormálne dilemy (perlivú alebo jemne perlivú minerálku, latte alebo macchiato, Tesco alebo Lidl?), s nadšením konzumujeme (kto ešte nezdieľal svojho grilovaného lososa na facebooku?), chránime prírodu (častokrát nerozumne a neprofesionálne), objímame stromy. Sme feministi, dosť možno aj feminizovaní, takí hipisáci. Lenže, neuniká nám tu niečo?

Prečo sa hippies, psychedelické hnutie 60. rokov v Spojených štátoch, objavilo, presnejšie vôbec mohlo objaviť v dobe a v čase, v ktorých sa objavilo? Hlavným dôvodom bolo, že svet sa už viac nezmietal v okovách II. svetovej vojny, či hospodárskej krízy, ba naopak, vyznačoval sa ekonomickým (‚fast food‘ ako symbol kariéru budujúcich Američanov, ktorí nemajú čas ani na jedlo; tí chudobnejší stáli doma za platničkami) a populačným rastom (‚baby boom‘, ktorý ani tak nespočíval v prudkom náraste pôrodnosti, ale rapídnym poklesom úmrtnosti). Skrátka, bolo sveta žiť. Kam tým mierim? Len vtedy, keď pominie hrozba násilnej smrti, typickej vo vojnách a ozbrojených konfliktoch a morbidity z chorôb a hladomoru, si môžeme naplno vychutnávať všetky slasti života, LSD, či promiskuitu a popritom brojiť proti násiliu a vojne a udierať sa hrdo do pŕs, akí sme humanisti. Keď rinčia zbrane, mlčia múzy, vraví jedno rímske príslovie. Naopak to nefunguje.

Iróniou je, a nech to znie akokoľvek paradoxne, že reči o pacifizme a humanizme, ale aj aberácie typu vegánstvo, či vitariánstvo a iné módne pobláznenia typické pre rozvinutý svet, vznikajú iba v období mieru a hojnosti. Miera mortality (pravdepodobnosť úmrtia) je totiž najsilnejším evolučným faktorom formujúcim mnohé vlastnosti organizmov. Zovretie evolučného tlaku úmrtia povolilo a vyberané sú iné vlastnosti – muži si dnes namiesto brúsenia nožov holia nohy. Zdá sa, že na vytvorenie ilúzie o harmonickej a mierumilovnej spoločnosti, ku ktorej azda raz ľudstvo môže dospieť, pár dekád v izolácií od vonkajšieho sveta, evidentne stačí. No nenechali sme sa až príliš rýchlo opantať ilúziou sladkého blahobytu? My sme tu totiž tá menšina, my sme tí divní, sme ‚WEIRD‘, zvyšok sveta stále nie je ani taký bohatý, ani taký demokratický a na holenie nôh nemá čas.

Stratégie

Život je o stratégiách. Stratégiami sa nemyslí len momentálny racionálny kalkul, ale aj spôsob nastavenia a fungovania organizmu (fenotypu) v podmienkach konkrétneho prostredia. Stratégií je mnoho a príklady zo sveta prírody a ľudskej histórie ukazujú, že každá sebeúspešnejšia stratégia je vždy len relatívne, nikdy nie absolútne, stabilná. V žiadnom, či už organickom alebo sociálno-politickom systéme totiž neexistuje len jedna jediná, tá pravá stratégia ako byť úspešný, ako sa efektívne šíriť (v živote ani o nič iné nejde). Existujú iba úspešné a neúspešné stratégie a snáď ešte niečo medzi tým. Motorom je kompetícia o to, čo najefektívnejšie sa presadiť. Generátorom kultúrnej rozmanitosti totiž nie je len samotná tolerancia, ale často kompetícia medzi kultúrami. Tak ako biologická evolúcia, aj kultúrna evolúcia funguje na rovnakom princípe – výberom. Také sú skrátka pravidlá hry a kto sa ich nenaučí, ide z kola von. Tieto jednoduché princípy platia na všetkých úrovniach organizácie života, vrátane ľudskej spoločnosti.

Tým sa dostávame k podstate problému – aj humanizmus a liberalizmus, dnes úspešné a rozšírené stratégie, sú z evolučného hľadiska veľmi náchylné na eróziu (kultúrnu, sociálnu), ku ktorej skôr, či neskôr zákonite dôjde (alebo už dochádza?) a to hneď vďaka dvom nevyhnutným mechanizmom – evolučne stabilné stratégie a ingroup-outgroup bias, ktorým je venovaná zvyšná časť blogu. Oba odrážajú našu zložitú, biologicko-kultúrnu evolučnú minulosť, čím zároveň ilustrujú, aká krehká a iluzórna môže byť predstava o mierumilovnej, humanistickej spoločnosti.

Jastraby a holubice

Zdroj

Len v spoločnosti jednotlivcov ochotných ku vzájomnej dôvere a spolupráci môžu prosperovať alternatívne stratégie typu zločinca prospievajúcich na úkor altruistu. Nejedná sa o žiadnu náhodu alebo chybu v systéme, ale o nevyhnutný dôsledok existencie altruistického správania. Kariéra zločinca teda ani tak nezávisí od vrodených, tobôž nie patologických predispozícií, ale predovšetkým ide o stratégiu, ktorá iba vypĺňa voľný priestor, či niku (základný termín v ekológii, znamená životný priestor, funkciu v ekosystéme), ktorú daná spoločnosť poskytuje. Ak by sa aj akoukoľvek formou spoločnosť podujala zločincov zlikvidovať, zakrátko sa objavia kandidáti noví, prirodzene vypĺňajúci voľný priestor po predchádzajúcich kolegoch (naivné snahy Británie zbaviť sa kriminality vysídlením zločincov do Austrálie je učebnicovým príkladom).

Fakt, že zločinnosť a miera vrážd v rozvinutom svete rapídne poklesla, ešte nutne neznamená, že napĺňame naše humanistické ideály, ide skôr o prirodzený biologický dôsledok reakcie jedinca a/alebo populácie na dostatok energie a priaznivých podmienok prostredia. Hyper-denzita a rádovo vyššia koncentrácia energie v urbanizovaných svetových aglomeráciách oproti prírodným ekosystémom je všeobecne atraktívna a ponúka dostatok voľných ník na obsadenie rôznymi stratégiami. Inými slovami, ak populáciu plnú altruistov invaduje alternatívna stratégia typu zločinec (opäť, za oboch si dosaďte kohokoľvek), bude sa úspešne šíriť, pretože stret zločinca s altruistom sa z princípu končí víťazstvom zločinca. V evolučnej biológii sa jedná o koncept tzv. evolučne stabilných stratégií Johna Maynarda-Smitha, kde jednotlivé stratégie reprezentujú jastrab (náš zločinec) a holubica (altruista, humanista, liberál) a ktoré jednotlivec volí podľa ceny nedostatkového zdroja (v zmysle ako veľmi sa niečo vyplatí) – a ten sa vždy nájde. V spoločnosti čistých holubíc je jednoznačne výhodné voliť stratégiu jastraba, pretože riziko je nízke a zisk je stopercentný. Vzmáhanie sa krajnej pravice priamo na piesočku demokratických režimov v Európe a USA je jedným z príkladov evolučne stabilných stratégií – umiernených, liberálnych holubíc a konzervatívnych, agresívnych jastrabov, bojujúcich o politickú dominanciu a sociálnu prestíž.

My a oni

Zdroj

Na druhej strane, ľudia sú nezvyčajne kooperatívnym druhom. Vplyvom kultúrnej evolúcie nespolupracujeme len v rámci rodinných jednotiek, čo predpokladá klasický príbuzenský výber, ale aj mimo nich – na úrovni kmeňa, etnika, národa. Pointa je však v tom, že mechanizmy (biologické, sociálne, kultúrne), ktoré favorizujú kooperáciu a súdržnosť v rámci jednej skupiny, vytvárajú presne opačný efekt v rámci medziskupinových vzťahov. Akonáhle totiž sme (a to sme vždy) alebo sa stávame príslušníkmi nejakej skupiny a stotožňujeme sa s jej záujmami a ich presadzovaním, nevyhnutne vzniká rozlišovanie na my a oni. Tá istá logika platí na všetkých úrovniach organizácie ľudskej spoločnosti – kmeň, etnikum, národ, športové kluby, armáda alebo náboženstvo. Princíp je stále rovnaký – ten, kto nejde s nami, ide proti nám.

Vysvetlenie je jednoduché – človek ako druh žil po väčšinu svojej evolúcie (ktorá sa samozrejme neskončila) v malých, viac alebo menej izolovaných societach a ľudská myseľ sa vyvíjala v sociálnom kontexte medzi skupinovej kompetície. Rozlišovanie na my a oni máme skrátka v hlave. Hovorí sa tomu ingroup-outgroup bias, prirodzené skreslenie v úsudku, vďaka ktorému dávame prednosť príslušníkom vlastnej skupiny. Rozdeľte partiu deciek v tábore, ktoré sa navzájom poznajú, do dvoch skupín a nechajte ich súťažiť v kompetitívnych hrách. Zakrátko si vytvoria vlastné ‚kmene‘ a akési proto-kmeňové kultúry s rituálmi. Z pôvodných kamarátov, ktorí teraz patria k inému ‚kmeňu‘, sa stali nepriatelia. Hry vyústili v násilie, bitky, lúpeže, dokonca mlátenie palicami; psychologický experiment fungoval až príliš dobre. Naše vrodené tendencie k formovaniu a preferenciám určitých skupín sú totiž veľmi silné, rozlišovanie na my a oni sa etabluje až hrozivo rýchlo a dôsledky bývajú až bizarne absurdné a neraz tragické. Krvavá vojna na Balkáne, počas ktorej sa pôvodne jedna populácia (Juhoslávia) navzájom takmer zmasakrovala, je ponurým mementom toho, ako efektívne dichotómia na my a oni funguje. Ba čo viac, extrémnym, no zďaleka nie ojedinelým, prejavom ingroup-outgroup biasu je dehumanizácia tých druhých. Totižto, ak príslušníkov inej skupiny nepovažujeme za ľudí, pretože ľudia sme len my, všetko ostatné sa potom deje s úžasnou ľahkosťou. Predstava o prírodných národoch, rousseausovských vznešených divochoch, ktorí nepoznali násilie ani vojnu a žili v súlade s prírodou a sami so sebou sú rozprávky starej matere – hádajte, čo inak v preklade znamená Inuit a mnoho ďalších etník: Ľudia – tí druhí už ľuďmi nie sú. Aj španielski konquistadori považovali domorodé obyvateľstvo len za akýchsi podradných ľudí, zvyšok je história. Kombináciou biologických a kultúrnych evolučných tlakov tak vznikla extrémne výbušná zmes, voči ktorej sú zaslúžilé, zato naivné humanistické snahy len málo účinné.

Humanistické blues?

Sme náchylní k tribalizmu, etnocentrizmu, rasizmu, xenofóbii – naše evolučné dedičstvo nemožno poprieť. Všetky tieto ‚izmy‘ sú hlboko zakorenené nie len v ľudskej kultúre, ale v samotnej biológii človeka a je preto nebezpečné myslieť si, že po troch generáciách relatívneho mieru budú po oblohe lietať iba biele holubice. Polstoročie krehkej stability je len úboho kratučkým úsekom krivky znázorňujúcej celkovú dynamiku ľudských spoločností, ktorá skôr pripomína húsenkovú dráhu – čo ide hore, musí raz dolu. Nikdy nebudeme len my, jedna veľká a milujúca humanistická spoločnosť – my bez oni, jin bez jang, je technicky nemožné! Samozrejme, aj humanizmus a liberalizmus sú prejavmi ľudskej prirodzenosti, do ktorých sa v závislosti od kontextu (sociálneho, ekonomického, kultúrneho) jednoznačne oplatí investovať. Problém je len v tom, že kontext nikdy nie je nemenný a čo je výhodné dnes, nemusí byť zajtra. Evolučný, biologicko-kultúrny prístup k človeku je základom, ktorý je pre porozumenie a chod ľudskej spoločnosti potrebné mať stále na zreteli, nie slepá viera v romantizujúce predstavy. Prílišný liberalizmus v nesprávnom kontexte môže byť samovražda. Svoje by o tom vedel povedať aj Melchior Ndadaye, prvý prezident Burundi, umiernený a veriaci v nenásilný prístup, zvolený v roku 1993 počas dlhoročných krvavých nepokojov a etnických čistiek medzi etnikami Tutsi a Hutu, ktorého po štyroch mesiacoch pôsobenia vo funkcii chladnokrvne zavraždili.