Hyenizmus komerčných televízií najvyššieho stupňa

Nešťastie v Nitre vyvoláva prudké reakcie. Ľudia nechápu, ako môže niekto zabudnúť svoje dieťa v aute. V diskusiách otcovi nadávajú, želajú mu smrť. Neuvedomujú si, že sa to ozaj môže stať komukoľvek. Ak má niekto záujem pochopiť, nech si prečíta tento článok, ktorý získal aj Pulitzerovu cenu. Enko ho zverejnilo v preklade tu.

Chcem sa však povenovať hyenizmu komerčných televízií. Markíza aj Jojka priniesli z miesta nešťastia reportáže vo svojich hlavných spravodajských reláciách hneď ako prvé. Redaktorka Markízy, Dana Brixová, sa plačúcej matky, ktorá sa aj s otcom dieťaťa kamerám otáčala chrbtom, spýtala: „Ako sa to mohlo stať? Vy ste matka? Kto ju tam vlastne zabudol? Prečo tam bola?“ Redaktorka Jojky, Diana Pavlisová, sa matky opýtala: „Asi nebudete o tom hovoriť, však?“ (Túto otázku vidno v reportáži Markízy, nie v reportáži Jojky.)

Čo redaktorky a ich šéfovia, ktorí im dovoľujú alebo prikazujú klásť takéto otázky pozostalým, očakávajú? Že sa matka rozrozpráva, aké je to hrozné, že jej umrelo dieťa? A aký prínos kladenia takýchto otázok to má mať pre diváka?

Obe reportáže emočne vydierajú. Dramatické úvodné grafiky, zvučky a strih. Informácie, ktoré v ľuďoch podnecujú rôzne domýšľanie a predsudky (úspešný podnikateľ = hrabal sa za peniazmi a na decko nemyslel). Reportáže neposkytli žiadne informácie, ktoré by mohli slúžiť ako prevencia (napr. odkladajte si kabelku alebo mobil na zadné sedadlo; ak dávate dieťa partnerovi, ktorý ho bežne nenosí, zavolajte mu, či dieťa naozaj zaniesol a nezabudol). A nepriniesli ani názor odborníka, ktorý by aspoň stručne vysvetlil, že každodenná rutina, kedy fungujeme na automatiku, v kombinácii s ďalšími faktormi môže viesť k takejto tragédii.

Televízie by sa už mohli prestať vyhovárať na to, že divák chce vidieť tragédie. Ľudia sú zvedaví a reagujú na emotívne spracovanie. Takéto správy ich však otupujú, preto postupne reagujú len na ešte tragickejšie spracovania. Čiže nie preto, že to tak chcú, ale preto, že tak fungujú naše mozgy.

Preto by sa televízie mali zaoberať svojou zodpovednosťou a stanoviť si etické hranice. Nemôže im byť ani argumentom to, že sú komerčné firmy a snažia sa o zisk zvyšovaním sledovanosti. Ak sa radia k moderným firmám, ich záujmom musí byť aj spoločenská zodpovednosť. A pridávanie traumy nešťastnej matke spoločensky zodpovedné určite nie je.

Keďže televíziám je to zrejme jedno, je na divákoch, aby im konečne dali najavo, že takéto spracovanie nie je žiadané. Prestaňme pozerať ich televízne spravodajstvá. Samozrejme, týka sa to aj iných médií. Nekupujme si noviny a časopisy, na ktorých titulkách je červeným napísané: Dieťa sa uvarilo v aute. Neklikajme na weby, ktoré nás lákajú fotkou matky plačúcej na chodníku. Začnime vedome čerpať tie správy, ktoré sú naozaj pre našu spoločnosť potrebné a užitočné, a nenechajme sa otupovať emočným vydieraním.