I don’t know what to think about things I don’t know

„Čo si myslíš o Ukrajine?“, spýtal sa ma už asi tretí náhodný prísediaci za posledný mesiac . „Neviem“, odpovedám s úplnou vážnosťou v hlase a dúfam, že táto konverzačná téma sa uzavrie v kruhu nevedomosti a ja sa budem môcť vrátiť k niečomu jednoduchšiemu. Niežeby som mala problém rozprávať o Ukrajine, alebo o akomkoľvek inom spoločensko-politickom probléme, ale väčšina podobných pokusov o konfrontáciu končí aj tak tým, že je niekto múdrejší ako ja a teda vie, ako to celé funguje.

Mám pocit, že po politikoch, diplomatoch a novinároch som najvhodnejší objekt na slovnú a názorovú konfrontáciu. Som totiž študent bezpečnostných štúdií. Pre nezainteresované osoby som často budúci potenciálny kandidát na člena súkromných bezpečnostných služieb, poprípade politik, tajný agent alebo nepotrebný jedinec vyprodukovaný nejakou fakultou sociálnych vied. Po troch rokoch štúdia politológie si už človek na podobné veci zvykol, dokonca ich niekedy považoval za úsmevné. Ale stále mal akú takú nádej a vieru, že napriek všeobecnej neznalosti príznačnej bežnému obyvateľovi to dáva celé zmysel. Teda, aspoň mne to zmysel dávalo.

Posledné dva mesiace však trávim späť v svojom rodnom meste na východe Slovenska. Nie je ani veľké, ani malé. Napriek tomu, že som odišla pomerne dávno a dlho ho považovala za nutnú povinnú zastávku v čase sviatkov, som si ho spätne celkom obľúbila. Zmena prostredia a koloritu sa ukázala celkom prospešná, aspoň zo začiatku…

Staronové priestory môjho mesta vytvorili potenciál pre nové sociálne väzby dočasného charakteru, teda na jedno piatkové posedenie. Tradičné nadväzovanie nezáväznej konverzácie však takmer nevyhnutne so sebou prináša aj otázky typu čo robím, poprípade čo študujem. A práve posledná otázka býva kameňom úrazu. Neviem, či to je len moje osobné šťastie, alebo výsledok zaujatej percepcie, ale doterajší osobný sociálny výskum v tejto oblasti ma priviedol k nasledujúcim postrehom.

1. To čo študujem absolútne nemá zmysel, žiadnu pridanú hodnotu, môže to robiť každý druhý človek s krompáčom v ruke. Štúdium bezpečnosti sa dá úplne v pohode zvládnuť aj z pohodlia domova s prístupom k Wikipédii a iným zaručeným internetovým zdrojom. Schopnosť kritického nahliadania na informácie, nehovoriac o poznatkoch teoretických prístupov k medzinárodným vzťahom absolútne nie je nutná. Ak máte chuť ísť študovať niečo, čo budete neskôr musieť obhajovať pred polovicou spoločnosti vrátane vlastných rodinných príslušníkov, smelo do toho!
2. Zaiste spoznáte, že expertov na bezpečnostné témy je viac ako dosť aj bez hodín študujúcich primárne a sekundárne pramene a analyzujúcich diskurzívne roviny. Vysvetlia vám, že ako študentom vám sú predhadzované len propagandistické zdroje Západu či Východu (podľa preferencií), a oni, hrdinovia, vás vyvedú z bludného kruhu vymývania mozgu. Poprípade Vám vysvetlia ako to celé naozaj v skutočnosti je, lebo svet je veľký a vy ste príliš mladý na to aby ste videli za horizont štvrtého článku v povinnej literatúre.
3. Dozviete sa niekoľko zaujímavých ba priam až šokujúcich informácii, ktorých povaha vám síce neumožňuje ich akceptovať ako pravdivé, ale to protistrana bude považovať len za výsledok neschopnosti prijať realitu takú, aká skutočne je. Hádať sa je zbytočné, navrhnúť akceptáciu rôznorodosti názorov taktiež. Takže, vďaka ochotným ľuďom sa stále snažím prekonať svoje zadubené ja a prijať niektoré fakty. Napríklad o tom, ako je to naozaj s tou Ukrajinou (ďakujem Roman), a akceptovať to, že jadrové zbrane fyzicky neexistujú a v skutočnosti sú to len makety na mapách a v skladoch (ďakujem Martin).

Neviem čo si mám myslieť o veciach, ktoré nepoznám. Niekedy ani neviem čo si mám myslieť o veciach, ktoré poznám. Zdržujem sa absolútnych súdov, pokiaľ nie som schopná dopátrať sa k relevantným informáciám. Nechávam priestor alternatívnym výkladom, podporujem nejednoznačnosť a dialóg. Ak neviem, nehanbím sa za to. Snažím sa zistiť viac, počúvať, zvážiť a rozhodnúť sa. Nebránim sa ani krajným názorom, vypočujem si ich, ale nie som schopná ich akceptovať a krajné názory zasa nie sú schopné akceptovať mňa. Bola som zvyknutá túto skutočnosť tolerovať, ale vo víre života na Slovensku sa mi táto schopnosť akosi vytráca. A koncentrácia expertov sa zvyšuje. Podľa nich nemám budúcnosť a nemám ani rozum. Asi to bude tak, aj keď ja túto možnosť nepripúšťam. Idem si ja radšej ďalej žiť vo vlastnej ilúzii.