Denník N

Ian McEwan: Prvotina suverénna ako exhibicionista za bieleho dňa

„… psát prózu znamená závazek vzít čtenáře za ruku, dovést ho na okraj propasti – a skočit.“

Predstavovať kultovú osobnosť svetovej literatúry tak trvácneho formátu, akou je Ian McEwan, by bolo snáď úsmevnejšie, než nosiť drevo do lesa. Čestnú zásluhu na tom má predovšetkým vydavateľstvo Odeon, ktoré nám vo vynikajúcej edícii Světová knihovna sprostredkovalo to najlepšie z autorovej tvorby, počnúc notoricky známou Betonovou zahradou a končiac jeho neskorou prózou, Myslete na děti!. Zatiaľ čo však od naturalistického panoptika obrazov tých najdelikátnejších podôb perverzie časom upustil a presunul svoj záujem skôr k upravenejšej forme sociálnej kritiky, mnohí nadšenci predsa s istou dávkou nostalgie spomínajú na kontroverzné obdobie, čo mu vynieslo prezývku „Temný Ian“. Práve tým je určená zbierka poviedok První láska, poslední pomazání.

prvnilaskaposlednipomazani

Je vôbec pozoruhodnou demonštráciou spisovateľskej integrity, že McEwan svoju prvotinu nezavrhol čoby nevyspelý pokus za každú cenu šokovať a v predhovore k reedícii z roku 2015 opätovne potvrdzuje jej legitimitu plnohodnotného diela. Povzbudený trúfalým prekračovaním upätého kánonu spoločensky orientovanej prózy novátorskými postupmi Franza Kafku, Samuela Becketta či Henryho Millera, pustil sa pred štyrmi dekádami do tvorby vlastnej estetiky zvrátenosti, čo sa mu stala tak príznačnou. Postavy jeho poviedok poháňajú impulzy z najtemnejších zákutí archaickej mysle človeka, toho zvieraťa obdareného rozumom, ktoré pripomína skôr „šimpanza na čajovom posedení“, než vrchol Stvorenia. Žiadne tabu neostáva ušetrené, žiaden zámok normatívnej morálky nevypáčený. Jeden si môže živo predstaviť, ako výdatne sa musel McEwan zabávať pri pomyslení na zdesené tváre svojich budúcich čitateľov, ktorí s mrazením na zátylku, no zároveň s previnilým zaujatím listujú stránkami plnými semena, masturbácie, týrania zvierat, incestu, či podrobných scén zneužívania mladistvých; príbehmi plnými zakázanej rozkoše a mučivej túžby po jej naplnení. Viaže z nich svojho druhu pôvabné kytice kvetov zla, nepatričnú krásu ktorých by mu závidel aj Baudelaire, Sade alebo Sacher-Masoch.

Pôvabná estetika odporného, hľadanie výrazu

Onen zvláštny pôvab, pozvoľna prechádzajúci až do fascinácie násilím, možno prisúdiť jedinečnému uchopeniu sexuálnej žiadostivosti, sviežemu pohľadu na túžbu ani nie tak erotickú, ako skôr primitívne živočíšnu. Zatiaľ čo iní ju rozpačito uzamykajú do pivničnej temnoty alebo pod nánosy špiny a zvratkov, priezračne čistý, takmer sanitárny štýl dodáva McEwanovým textom suverenitu exhibicionistu za bieleho dňa. Deviantná sexualita postáv je prezentovaná na pozadí slnečných predmestí, presýtených teplou vôňou rieky a jablkových stromov, naturalistický realizmus popisu pôsobí dojmom fotografie vyhotovenej na film s vysokou svetelnosťou. Perverzita nie je viazaná príslušnosťou ku konkrétnej spoločenskej triede, nie je výstrednosťou bohatých ani sprievodným javom materiálneho nedostatku; jednoducho existuje, bez ohľadu na etnikum, postavenie či vek. Sofistikovaná estetika odporného tryskajúca z nej čitateľa priam pobáda, aby dychtivo načrel do hriechu a zahryzol do jeho šťavnatej dužiny, pričom vzápätí zisťuje, že prehĺta rozdrvené sklo, ktorým dvojica mladých sadistov z textu Doma je doma kŕmi dôverčivé holuby.

ianmcewan
„Z kulturního hlediska nejsme ani puritánští, ani „osvobození“. Jenom nesmírně zmatení.“ – Ian McEwan

 

Bolo by však chybou domnievať sa, že autor frivolne oslavuje zvrhlosť. Obnažuje skrátka animálnu prirodzenosť človeka, pokrútenú vonkajšími okolnosťami do tých najbizarnejších tvarov. Znepokojujúcou črtou jednotlivých aktérov poviedok je práve ich ľudskosť. Či už sa jedná o pedofila z textu Motýli alebo obstarožnú herečku s perverznou záľubou v kostýmoch z Prevlekov, empatický čitateľ sa neubráni istému porozumeniu tiesnivej samote, ktorej sú vo svojej odlišnosti vystavení, aj keď sotva prebudia jeho sympatie. Ich charaktery nie sú redukované na žalostné karikatúry, ako napríklad v obludáriu Michaela Giru, v úchylnej kolekcii knihy Konzument. Disponujú komplikovaným vnútorným svetom, ktorý nám odhaľujú prostredníctvom Ich-formy skôr opatrne, v náznaku. Kontrast tejto emočnej rozpačitosti a príkrej bezostyšnosti, s akou prenášajú vety typu: „…když jsem nad schody zadržel dech a sevřel zvlhlou dlaní kliku od ložnice, rozhodl jsem se, že svou sestru znásilním.“, vyvoláva dramatické zmeny v dynamike rozprávania a znásobuje rozporuplný dojem z čítania. Na jednej strane pohoršene ohŕňame nos, no predsa nedokážeme odtrhnúť zrak od dôvtipne naaranžovaného spektáklu zakázaného ovocia.

Napriek vysokým kvalitám zbierky je však zjavné, že McEwan svoj pečatný rukopis zatiaľ iba objavuje. Autorská nevyzretosť sa obzvlášť výrazne prejavila v nerozhodnom prestupovaní medzi živelnými príbehmi deviácie a alegorickým vyobrazením subtílnejších pocitov z bolestivej straty detstva, počiatočnej zamilovanosti alebo manželskej vzájomnosti. Neskrývaná inšpirácia Kafkom alebo Beckettom je viac než zrejmá a prevedenie titulnej poviedky, prípadne texty Prostorové geometrie či Rozhovoru s mužem ze skříně, vzbudzujú skôr dojem zručne vyseknutej poklony týmto revolučným živlom na poli literatúry, než skutočnej invencie. Istým druhom metamorfózy ostatne neprechádzajú iba protagonisti, ale aj autor samotný. Je vôbec zaujímavé sledovať zárodočné štádium spisovateľa, ktorý síce svoj talent miesiť kontroverzné námety s erudovanou psychologickou drámou plne rozvinie až na stránkach Betónovej záhrady, no jej prvky predznamenáva už zbierkou První láska, poslední pomazání.

Trúfalý skok ponad útlocitnú morálku

Záverom si dovolíme vyjadriť nepokrytý obdiv nad kurážou Odeonu knihu v prostredí útlocitnej morality, s ktorou sa v tej či onej podobe potýkame denne, vôbec publikovať; navyše bez cenzúry a v excelentnom preklade Ladislava Šenkyříka (prebal síce mohol byť vyhotovený skôr v ateliéri Jana Saudka, prípadne ilustrovaný Oldřichom Kulhánkom, ale to už rýpeme). Samotný McEwan roztrpčene poznamenáva:

„Když Craig Rainev v květnu 2015 uveřejnil melancholickou, moudrou báseň o beznadějných erotických predstavách stárnoucího muže, vzbudila zuřivý hněv, nenávist a výhružky násilím, napříč sociálními médii mu bylo vyhrožováno zmrzačením genitálií. Když byl nedávno znovu vydán román Jilly Cooperové, původní, třicet let starou obálku pozměnili tak, aby odpovídala současnému vkusu: mužovu ruku zdvořile zdvihli z ženského zadku k jejímu pasu. Mezitím jak v knížkách, tak především na filmovém plátně dále bují sexuální otevřenost a doslovnost. Z kulturního hlediska nejsme ani puritánští, ani „osvobození“. Jenom nesmírně zmatení.“

Je teda potešujúce, že vydavateľstvo ostáva verné svojmu poslaniu prinášať na náš stôl kvalitnú literatúru, i keď môže spôsobiť kontroverziu, ba až nevoľnosť a bezo zbytku nám sprostredkovalo McEwanov prozaický záväzok „…vzít čtenáře za ruku, dovést ho na okraj propasti – a skočit.“

Skok to je skutočne trúfalý.

Teraz najčítanejšie