Blog
utorok

Ich životy spojila atletika

19. september 1922 je rodným dňoch manželov a úspešných športovcov, olympijských víťazov Dany a Emila Zátopkovcov. Ich mená obleteli svet najmä počas olympiády v Helsinkách v roku 1952, kde Dana získala zlato v hode oštepom a Emil dokonca triumfoval trikrát: v behoch na 5 a 10 km i v maratóne.

Rodným mestom Emila Zátopka sú Kopřivnice, známe výrobou automobilov Tatra. Ako dieťa chudobnej rodiny už v šestnástich musel zarezávať v Baťovej továrni v Zlíne. Baťa mal pochopenie pre kultúru a šport a medzi obľúbené podujatia patril Jarný beh Zlínom. Zúčastnil sa ho aj 18-ročný Emil Zátopek. „Jedného dňa ukázal závodný tréner, ktorý bol mimochodom veľmi prísny, na štyroch chlapcov vrátane mňa a povedal, že pôjdeme na bežecké preteky,“ spomínal si na svoje atletické začiatky. „Protestoval som, že som veľmi slabý a nemám na behanie kondičku, vyhováral som sa na boľavé koleno, ale tréner ma poslal na prehliadku a doktor povedal, že som úplne zdravý. A tak som musel pretekať. Bol som taký nahnevaný, že som ten beh zobral smrteľne vážne a mazal som dopredu. Cítil som, že chcem vyhrať, ale skončil som druhý, ľudia ma potľapkávali a mne sa to tak zapáčilo, že som začal chodiť na atletické tréningy.“

 

Zlaté medaily z olympiád v Londýne a Helsinkách

 

O tri roky neskôr už prekonal české rekordy v behu na 2, 3 a 5 km a dostal sa do československého tímu na prvé povojnové majstrovstvá Európy v roku 1946, kde síce na 5 km opäť prekonal osobný rekord, ale stačilo to len na 5. miesto. O rok neskôr vyhral cezpoľný beh v rámci armádneho športového podujatia v nemeckom Hannoveri. Bežalo sa na dostihovej dráhe a od manželky britského dôstojníka sa mu dostalo nezvyčajnej pochvaly: Vraj ju dovtedy žiaden kôň nevzrušil tak ako on.

 

V roku 1948 sa v Londýne uskutočnili prvé povojnové olympijské hry. Zátopek si z nich priniesol striebro z behu na 5 km a zlato na dvojnásobnej trati, hoci desiatku bežal len druhýkrát v živote. Nasledujúci rok bol už držiteľom svetového rekordu na 10 km, ktorý neskôr trikrát vylepšil, rekordérom bol aj na 5, 20, 25, 30 km a v hodinovke.

Nečudo, že na olympiádu do Helsínk v roku 1952 cestoval ako jeden z favoritov. Bol najväčšou nádejou československej výpravy a nesklamal. Vrátil sa domov s tromi zlatými medailami. V behu na 5 km zabehol čas 14:06,72 min., 10 km zvládol za 29:17,00 min. a celú športovú verejnosť šokoval, keď nastúpil aj na najdlhší beh - maratón. Bol jeho prvým v živote a zvíťazil časom 2:23:03,2 h. Všetky časy boli olympijskými rekordmi. Takýto víťazný „trojboj“ sa nepodaril žiadnemu bežcovi na svete. V maratóne mu pomohla aj taktika. Držal sa svetového rekordéra, Brita Jima Petersa, ktorý však začiatok prepálil. Zátopek sa ho opýtal, čo si myslí o tempe a Angličan v snahe sa ho striasť, pomýliť ho, mu povedal, že je pomalé. Fajn, povedal mu Zátopek, pridal a vyhral s dva a pol minútovým náskokom, zatiaľ čo Peters preteky nedokončil. „Nebol som schopný chodiť celý týždeň, toľko to zo mňa zobralo,“ spomínal na svoj životný úspech. „Ale bolo to to najkrajšie vyčerpanie, aké som kedy poznal.“

 

Emila Zátopka vyhlásili v rokoch 1949 a 1952 za najlepšieho športovca planéty.

Pred cieľom a v cieli zlatého behu na 5 km v Helsinkách

 

Človek s kamarátskym srdcom

 

Maratónsky beh označil za „hranicu bolesti a utrpenia, ktorá delí chlapca od mužov“. Zo všetkého, aj na športovom poli, si najviac vážil úprimnosť. „Víťazstvo je skvelá vec, ale priateľstvo je ešte lepšia!“ Tieto slová potvrdil, keď sa postavil za svojho reprezentačného kolegu Jungwirtha, ktorého otec sa dostal za mreže za rozširovanie protikomunistických letákov. Bez neho Zátopek odmietol letieť na olympiádu do Helsínk! Na tie stalinistické roky to bola od vojaka veľká trúfalosť, ale dosiahol svoje. Na ministerstve už pripravili návrh na jeho potrestanie, ale po nevídanom úspechu ho generál Kratochvíl roztrhal.

 

O Zátopkovom veľkom kamarátskom srdci hovorí aj prípad austrálskeho bežca Rona Clarka. Podarilo sa mu prekonať svetové rekordy, no vo významných pretekoch mal smolu. Poslednú šancu na veľkú medailu stratil na olympiáde v Mexiku 1968. Cestou domov sa zastavil v Prahe, aby navštívil svoj bežecký vzor. Zátopek mu pri rozlúčke dal darček, ktorý si však Clarke dovolil otvoriť až v lietadle. Pred jeho očami sa zaligotala zlatá medaila v behu na 10 km z Helsínk! „Obdarovať človeka, ktorý ho nahradil v tabuľkách historických rekordov, bolo od Zátopka veľmi šľachetné,“ vyhlásil dojatý Austrálčan. „Vzdať sa medaily, keď sám prichádzal o všetko, bolo prejavom veľkého porozumenia. Z každého jeho pohybu vyžarovalo nadšenie, priateľstvo a láska k životu. Neexistuje a nikdy neexistoval väčší človek ako Emil Zátopek.“

 

Behu sa venoval ako vojak, čo znamenalo, že mal na tú dobu vytvorené relatívne dobré podmienky na prípravu a v tom čase - aspoň v jeho prípade - nešlo o naháňanie okrúhlych sumičiek. „Bežec musí bežať so snom v srdci a nie s peniazmi vo vrecku,“ tvrdil.

 

Česká lokomotíva alebo Emil Hrozný

 

Na nasledujúcej olympiáde chcel Zátopek obhájiť svoje maratónske zlato, no zranenie spôsobilo tréningový výpadok a nakoniec dobehol ako šiesty. V roku 1958 skončil svoju úspešnú športovú kariéru, no behu zostal verný až do konca života. Zamestnanie dostal na ministerstve obrany, no po nástupe normalizácie musel uniformu vyzliecť a zarábať si na živobytie kopaním studní. Nečudo: podpis Zátopkovcov bol pod manifestom 2 000 slov a prišli s výzvou, aby Medzinárodný olympijský výbor športovcom z krajín, ktoré v auguste 1968 vyslali svoje vojská do Česko-Slovenska, zakázal štartovať na olympiáde v Mexiku. Keď ho v 70. rokoch našli zahraniční novinári v zablatených montérkach v maringotke, museli aj normalizátori zareagovať, zamestnali ho v archíve Československého zväzu telesnej výchovy a zvyšok života prežil v ústraní.

Emil Zátopek odsúdil okupáciu Česko-Slovenska v auguste 1968

Prezývali ho Česká lokomotíva, ale aj Emil Hrozný, čo vyplývalo z jeho mučeníckeho výrazu tváre. „Nebolo mi dané bežať a usmievať sa zároveň,“ vravel a dodal: „To viete, nie je to gymnastika alebo krasokorčuľovanie... Možno som bol niekedy ako šialený pes, nezáležalo na štýle, alebo ako sa to páči ostatným. Boli tu rekordy, ktoré bolo treba zlomiť.“

 

V tréningoch i v životospráve rád experimentoval

 

Jeho tréningové metódy, ktoré si sám naordinoval, boli až drastické. Denne prebehol okolo 15 - 30 km, pričom striedal rýchle úseky s pokojnými. Spomína sa príhoda, že si vyhliadol aleju a snažil sa čo najdlhší úsek prebehnúť na jedno nadýchnutie. Najprv sa mu to darilo od stromu po strom, neskôr k druhému stromu a napokon na jeden dych prebehol celú aleju a na konci doslova odpadol. Keď sa nad ním zbehli ľudia, prebral sa a utiekol. Priam experimentoval so svojím telom. Doprial si všetko, čo mu chutilo. Vraj mal vo veľkej obľube cesnak, ale skúšal aj „doping“ v podobe púpavy zapíjanej mliekom. A vyskúšal aj to, ako sa mu bude behať po prehýrenej noci. Trénoval za každého počasia, neraz i v noci, a často si obul namiesto bežeckých topánok ťažké vojenské kanady. Nie preto, že bol vojak. Traduje sa, že raz na tréningu uštval svojho psa tak, že keď ho chcel na druhý deň vyvenčiť, ten sa vyľakane skryl pod stôl. Mal aj „špeciálnu trénerskú pomôcku“: behával s manželkou Danou na chrbte. Až si tým spôsobil pruh, a to v tom najnevhodnejšom čase - počas tréningu na melbournskú olympiádu. „Prečo by som mal trénovať pomalý beh? Bežať pomaly už viem. Chcem sa naučiť behať rýchlo,“ hovoril a dodal svoje motto: „Nemôžeš? Pridaj!“

 

Emil Zátopek zomrel v Prahe 21. novembra 2000.

 

 

Dana - manželka a olympijská víťazka

 

Dana Zátopková, rodená Ingrová, sa narodila v rovnaký deň ako jej manžel Emil, teda 19. septembra 1922 vo Fryštáte neďaleko Karvinej. Vraj bola od muža o štyri hodiny mladšia. Do oka si padli na londýnskej olympiáde, no k svadbe bolo treba prekonať viac prekážok ako v športe. Jedným z nich bol fakt, že Emil bol už riadnym a poctivým komunistom, zatiaľ čo jeho nevesta mala na tú dobu pochybný pôvod: jej otec bol dôstojníkom a v príbuzenstve mala generála Ingra, počas vojny ministra exilovej vlády v Londýne, ktorý sa po februári 1948 odmietol vrátiť zo svojho veľvyslaneckého postu do vlasti. V jej rodine boli aj ďalší pofebruároví emigranti, no Emil sa zaťal a vyhrážka, že ak mu budú komunisti brániť v sobáši, prestane trénovať a reprezentovať, zabrala. Takú medzinárodnú hanbu si predsa ani vtedajší mocní nemohli dovoliť.

 

K prvému kontaktu so športom sa Dana Zátopková dostala na gymnáziu v Uherském Hradišti. Nebola to však atletika, ale hádzaná. V roku 1949 sa v drese Slováckej Slavie stala majsterkou republiky. K náradiu, ktorým sa zapísala do dejín olympiád - k oštepu - sa dostala náhodou počas štúdií na vysokej škole v Brne. A o mesiac neskôr sa stala majsterkou republiky! Na svojej prvej olympiáde v Londýne v roku 1948 sa musela uspokojiť so siedmym miestom, ale o štyri roky neskôr v Helsinkách si už zastala na najvyšší stupienok po výkone 50,47 m. V roku 1958 sa stala svetovou rekordérkou hodom 55,73 m a z olympiády v Ríme v roku 1960 si priniesla striebornú medailu.

Napriek úspechom žila trošku v tieni slávnejšieho manžela. V jednom rozhovore to dokumentovala príhodou o návšteve nejakého japonského vedca: „Prišiel s rôznymi prístrojmi, s asistentkou a tlmočníčkou a premeriaval Emilovi chodidlá, palce aj lýtka. Keď skončil, navrhol, že odmeria aj moje nohy. Zo slušnosti som súhlasila, on meral a meral a potom povedal: Viete, že aj vy by ste mohli byť dobrá športovkyňa? Na to mu tlmočníčka povedala, že mám dve olympijské medaily a on sa len začudoval.“

 

Samozrejme, Dana Zátopková si najviac cení olympijské zlato z Helsínk. Novinári ju podpichovali, že ho získala v eufórii z manželovho víťazstva na 5 000 m, čo on rád citoval. „Vždy som mu hovorila, nech teda ide na Václavák, nadchne tam nejakú devčicu a nech ona vyhrá olympiádu,“ vtipne to okomentovala v rozhovore pre Hospodářske noviny.

Foto: ultrabeh.sk, sport.cz

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Som dôchodca, ročník 1953. Do roku 1989 som bol tlačiarenským robotníkom, neskôr som sa dostal k profesionálnej redakčnej práci v regionálnych novinách, alebo som bol - a doteraz som - živnostník so zameraním na vydavateľskú činnosť, publicistiku, výrobu reklamných predmetov... Publikujem od roku 1975. Najprv v Slovenskom rozhlase, neskôr aj v iných slovenských a českých časopisoch a novinách. Témy sa odvíjajú od mojich hlavných záľub: príroda, geografia, história, vlastiveda, turistika, cestovanie, ale snažím sa všímať si aj bežný život okolo seba, čo sa mi vidí pekné a dobré, to sa snažím pochváliť, čo vnímam ako negatívne, odvážim sa skritizovať.

Blogy

|

Už viac ako 103949 z vás dostáva správy e-mailom