Ignácius J. Reilly – predobraz moderného idiota

Jedným z prekliatí modernej vyspelej spoločnosti je, že sa denne sa stretávame s hlupákmi. Niektoré dni sú dokonca také, že prichádzame do styku len s idiotmi. Komunikácia, spolupráca, a často aj spoločná existencia vyžaduje množstvo psychických síl a značnú mieru psychického sebazaprenia.

O tom aký komplikovaný a nevyspytateľný je život v blízkosti hlupákov hovorí dielo Confederacy of Dunces (Spolok hlupákov) od amerického spisovateľa Johna Kennedy Toola. Kniha sa odohráva v 60. rokoch v New Orleans, čiže veľmi špecifickom prostredí, ktorého opismi autor venuje len minimum priestoru. Nie je to však problémom, nakoľko ťažisko diela sa nachádza v nadčasových postavách, v ktorých ľahko budete spoznávať ľudí okolo seba.

Ignácius J. Reilly, idiot, ktorého si zamilujete a znenávidíte zároveň

Hlavnou postavou tejto 358 stranovej knižky je Ignácius J. Reilly, samotársky tridsiatnik, bývajúci so svojou matkou na predmestí New Orleans. Ignácius nepracuje, i keď so svojím doktorátom zo stredovekej európskej histórie sa mu ponúkalo pohodlné miesto vysokoškolského profesora.

Dni trávi čas sledovaním televíznych programov, ktoré sa mu vôbec nepáčia, no sleduje ich len aby mal prehľad o skazenosti okolitého sveta. Jedinej zmysluplnej aktivite, akej sa venuje je písanie jeho majstrovského diela stredovekej historiografie, a to závratným tempom niekoľkých odstavcov za mesiac.

Ignácius je tvrdým odporcom sexuálneho styku, avšak nebráni sa divokej masturbácii kedykoľvek je pod tlakom, pričom si k vyvrcholeniu dopomáha predstavami o jeho zosnulom psovi Rexovi (čitateľ je našťastie ukrátený o opisy Ignáciových radovánok)

Kniha je však veľmi štedrá na opisy Ignáciových absurdných myšlienok. Od skalopevného presvedčenia, že jediné knihy, aké by mal človek prečítať sú európske stredoveké knihy a komiksy s Batmanom až po rafinovaný plán dosiahnutia svetového mieru dosadením homosexuálov na najvyššie miesta v armádach všetkých krajín sveta.

Čitateľ má miestami skutočne problém zaujať jasný postoj k Ignáciovi. V žiadnom prípade nejde o pozitívnu postavu – je to nechutný, podlý, vypočítavý a zákerný egomaniak, akých môžete stretnúť čím ďalej, tým viac. Ignáciovi sa nedá moc fandiť. Iste, na stránkach vo svojom svete ide o vtipnú postavu, no akonáhle si Ignácia reálne predstavíte, tak akékoľvek sympatie opadnú. Ignáciovi neprospieva ani to, že v priebehu knihy nepríde k žiadnemu charakterovému posunu, práve naopak, ukáže ako ďaleko vie zájsť v zneužívaní iných ľudí.

Nepripomína vám Ignácio niekoho?

Okrem toho, že vám bude pripomínať podarenú kombináciu dona Quijota a Sheldona Coopera uvidíte v Ignáciovi, postave s chovaním vybičovaným do extrémov absurdnosti, základ človeka, s akým sa stretol asi každý čitateľ. Hlavne konzervatívnejšie založený čitateľ uvidí v Ignáciovi predobraz rôznych dnešných bojovníkov za maximálne individuálne slobody, trpiacimi pocit vlastnej nenahraditeľnosti. V anglickom jazyku sa pre pomenovanie podobných ľudí ustálilo pekné pomenovanie – Anglický á jazyk má pre tento typ človeka pekné pomenovanie – snowflake (snehová vločka).

Aj Ignácius, rovnako ako každý dnešný snowflake, je presvedčený o svojej výnimočnosti, o zmysluplnosti svojej práce, postavanie a existencie, čo svojmu okoliu dávať pri každej príležitosti.

V ostrom kontraste s Ignáciom je jeho bývalá priateľka Myrna Minkoffová, liberálna voľnomyšlienkarka, amatérska umelkyňa užívajúca si bohémsky život v New Yorku za otcovu pravidelnú finančnú pomoc. Ignácius a Myrna sú dva nezmierniteľné protiklady, každý stojaci na opačnom konci myšlienkového a spoločenského sveta. Možno kvôli tejto spoločnej vylúčenosti na okraji spoločnosti k sebe majú tak blízko. Po väčšinu knihy si Myrna s Ignáciom vymieňajú dlhé listy. On jej v nich opisuje ako pohŕda jej myšlienkami a svetom a ona sa mu snaží vysvetliť, že za jeho chovaním vidí neriešenú sexuálnu frustráciu.

Panoptikum blázinca menom New Orleans

Ani ostatné postavy vystupujúce v príbehu nie sú príkladom zdravého rozumu a harmonického psychického rozpoloženia. Azda najnormálnejšou postavou je Burma Jones, černoch pracujúci v bare za minimálnu mzdu. Ten ako jediný, a to aj napriek jeho vlastnému podceňovaniu a nesmierne vulgárnemu vyjadrovaniu, si všíma svoje okolie a v absurdných situáciách okolo neho vidí súvislosti, a začína si domýšľať, kto môže byť ich zdrojom.

Za zmienku stojí jedna zaujímavá deliaca línia medzi mužskými a ženskými postavami. Mužské postavy ako pán Levy, smoliar v policajnej uniforme Mancuso, či neprávom stíhaný černoch Jones sú obeťami následkov buď Ignáciovho konania, alebo rozmarmi žien v ich okolí. Pána Levyho terorizuje jeho domýšľavá a hysterická žena, vyhrážajúca sa, že proti nemu poštve jeho vlastné dcéry, černošského zamestnanca baru Jonesa prakticky vydiera jeho šéfka a policajný dôstojník Mancuso dostáva životné rany z každej strany. Bolo by prehnané tvrdiť, že Toole bol nejaký latentný mizogýn, no muži nakoniec nad ženami na konci knihy nejakým spôsobom zvíťazili.

Confederacy of Dunces je mimoriadne zábavná kniha, ktorej by mal dať šancu každý, komu je blízka satira a vrcholne absurdné príbehy. Pre literárny svet je však veľká škoda, že ide o druhú, a zároveň poslednú publikovanú knihu od John Kennedy Toola. Po dlhotrvajúcej depresii, spôsobenej okrem iných osobných zlyhaní a sklamaní aj zamietavým stanoviskom zo strany vydavateľa publikovať jeho tretiu knihu Toole vo veku 31 rokov spáchal samovraždu. Confederacy of Dunces je veľmi solídny literárny kúsok, no Toole v ňom ešte hľadal svoj ustálený autorský štýl. Literárny svet sa tak nedočkal ďalších kníh, v ktorých by uvidel skutočný vrchol Toolovej tvorby.

P.S.

Zatiaľ jedinou úspešnou adaptáciou tohto kultového diela americkej literatúry je divadelné spracovanie v hlavnej úlohe s Nickom Offermanom (Ron Swanson z Parks&Recreation)

Ďalšie moje texty a vlastnú tvorbu nájdete tu.