Denník N

Ilúzie o fašizme

Vo vládnucej ideológii prevládajú mnohé ilúzie o fašizme. Asi najväčšia z nich je, že fašizmus bol nepozorovaný a nepredvítateľný vstup „totalitných síl“, ktoré si demagógiou získali pracujúce masy na svoju stranu a napokon viedli politiku pre silný štát, „socializmus“ a proti záujmom kapitalistov.

Ďalšia ilúzia vychádza z dnešnej démonizácie fašizmu a to, že fašisti mali na svoj čas „synkretické pozície“, ktoré boli pozitívne hodnotené vtedajšími „elitami“. Napokon je ilúziou, že nástup fašizmu a vojny bola voľba a zásluha niekoľkých jednotlivcov, ako Hitlera.

Základný mýtus fašizmu, ktorý bol jadrom jeho ideológie a ktorý si udržalo svoju dôveryhodnosť až dodnes, je, že to bolo hnutie pracujúcej triedy a hnutie za „socializmus“. Fašistické hnutie bolo založené a financované práve s tým úmyslom, byť trójským koňom vovnútri robotníckeho hnutia, ktoré bude hovoriť o socializme a robotníkoch, no reálne zastupovať záujmy kapitalistov. Tento cieľ primárneho zakotvenia v pracujúcej triede však nikdy nedosiahlo a zostalo propagandou.

Väčšina voličov a členov NSDAP v kľúčových rokoch 1928-1933 boli v skutočnosti členovia maloburžoázie a „strednej vrsty“. Boli to typickí maloburžovia, samostatní roľníci, byrokrati, štátni zamestnanci, „profesionálni“ zamestnanci a živnostníci. Len 26 percent voličov NSDAP boli oficiálni pracujúci, ktorí boli významne podreprezentovaní a to tiež boli bývalí voliči pravice. Menej než 10 percent voličov NSDAP boli bývalí voliči sociálnych demokratov a komunistov. Fašizmus bola voľba vládnucej triedy.

Hlavný úspech NSDAP bol spôsobený tým, že koncentrovala voličov pravice, ktorí boli roztrieštení na sedem strán. Jej úspech bol podmienený najmä tým, že deklarovala presadiť národne orientovaný kapitalizmus, ktorý udrží maloburžoázii pri existencii a že sa kapitalisti rozhodli ukončiť povojnový poriadok parlamentnej demokracie a politických slobôd. Ďalšou ilúziou je, že hospodárska kríza motivovala ľudí k voľbe NSDAP, ktorí ňou boli postihnutí. Ľudia postihnutí krízou, teda pracujúci zostali v drvivej väčšine pri svojej tradičnej robotníckej strane alebo sa viac radikalizovali doľava k stalinistickej KPD.

Vznik fašistov, ich rast, podpora, ako aj nástup k moci bol priamou zásluhou vlastníckej triedy. Bol to Hindenburg v januári 1933, s podporou veľkej časti buržoázie, ktorý dosadil Hitlera do postu kancléra, bol to Hindenburg, ktorý vyhlásil výnimočný stav po požiari na Reichstag, anulujúc väčšinu občianskych práv a napokon to boli pravicové strany, ktoré hlasovali za nástup Hitlerovej diktatúry. Kľúčovým v nástupe k moci bolo tiež potlačenie KPD. Vládnuca trieda tak v podstate len predala moc nacistom, s kľúčom k štátu v obálke.

Prezident Hindenburg a Hitler.

Nástup nacistov k moci, rovnako ako vojna však nebol žiadny náhodný alebo vôľou dosiahnutý vývoj. Dôvod pre diktatúru a vojnu ležal v ekonomických podmienkach po kríze v roku 1929. Táto kríza, ktorá po krátkej perióde povojnovej resuscitácie kapitalizme, ukázala, že sa jednalo o ďalší cyklus nadakumulácie kapitálu a žiadala preto pre obnovenie akumulácie a miery zisku radikálne riešenia. Táto obnova akumulácie vyžadovala zvýšenú mieru vykorisťovania, zničenie nezávislých organizácií pracujúcej triedy a „voľný trh“ spolu so štátnou pomocou (ktorá bola najmä charakteru zvýšených investícií a nákupov prostredníctvom pôžičiek), no najmä zničenie nadbytočného kapitálu. Vojna tak bola nevyhnutná pre dlhodobé obnovenie kapitálovej akumulácie a udržanie triednej spoločnosti.

Prvé veci, ktoré fašistický režim presadil, bolo práve zničenie „marxizmu“, sociálnej demokracie a orgánov pracujúcej triedy. Politické vyjednávanie triedneho boja tak ustúpilo priamemu diktátu. Tak bolo možné zvýšiť produktivitu, ako aj vykorisťovanie.

Na druhej strane vládla sloboda pre cirkev a trh, základné piliere triednej spoločnosti. Imperializmus mal slúžiť ako najdôležitejšia metóda pre obnovu akumulácie. Antisemitizmus na druhej strane slúžil ako populistický diverzný manéver, ako trieštenie pracujúcej triedy a obetného baránka pre všetky problémy a nespokojnosť.

Že fašizmus nemal skutočnú základňu v pracujúcej triede dokazuje aj to, že sa všetky sociálne demokracie dokázali takmer nepostihnuté po vojne zotaviť, pričom vo väčšine krajín došlo k náraste podpory pre stalinistické strany.

Dnes bohužiaľ stojíme v ešte horšej situácii než pred 100 až 80 rokmi. Kapitalistickej triede sa konečne podaril populistický program a to silná základňa krajnepravicových strán v pracujúcej triede. V Rakúsku, Nemecku, Švédsku a Francúzsku tvoria pracujúci veľkú časť alebo väčšinu voličov. Sociálnedemokratické a odborové hnutie naopak sa nachádza v historicky slabej situácii, buď úplne stráca na relevantnosti, alebo je aj od svojich starých rodičov na míle vzdialené.

Narozdiel od situácie pred 100 rokmi sa dnes kapitál dostáva do pozície rasistickej väčšiny a ústavnej väčšiny bez použitia sily. Podobne ako pred 100 rokmi pripravuje ofenzívu na zostávajúce štruktúry pracujúcej triedy a povojnového poriadku. V Rakúsku tak pravdepodobne dôjde k dekonštrukcii povojnového modelu sociálneho partnerstva a k rasisticky argumentovanému triednemu boju proti pracujúcim a pre zvýšené vykorisťovanie. Podobne ako predtým je k tomu „nútený“ krízou kapitálovej akumulácie a nízkou mierou zisku.

Kde to nebude stačiť, siahne ako pred 100 alebo 84 rokmi k radikálnejším metódam. Kde nebude môcť presadiť svoj hlad po ziskoch inak, bude suspendovať občianske práva, ničiť slobodu a demokraciu. Kde nebude môcť inak dosiahnúť svoje ambície po svetovláde a ziskoch, rozpúta svoju deštrukčnú silu a bude ničiť mestá a krajiny. Kapitál, ničiteľ svetov, bude pustošiť, utlačovať a zabíjať, kým nepohltí všetko, čo stojí v jeho ceste a nakoniec pohltí sám seba. Fašizmus, čas monštier, rasizmus, atómové bomby a industriálne genocídy sú symbolmi jeho periódy úpadku. Otázkou len zostáva, či so sebou na ceste do pekla strhne aj nás.

 

Teraz najčítanejšie