Denník N

India ako ju nepoznáte

Boli ste v Indii? Videli ste Taj Mahal, Varanasi, Delhi, Mumbai a aj pláže v Goa? A čo ten zabudnutý severovýchodný cíp Indie, obklopený Čínou, Bangladéšom, Nepálom, Bhutánom a Barmou? Už ste si ho všimli na mape?

Zvyčajne sumarizujem svoje dojmy až po návšteve danej krajiny. Tentokrát som sa výnimočne podujala k predčasnému cestopisu, hoci naše cestovanie po Indii ešte pokračuje. Strávili sme dva týždne v severovýchodnej Indii a kebyže niet Taj Mahalu, ktorý chcem od detstva vidieť, už by som išla z Indie spokojne a nadšene preč v duchu známeho veni, vidi, vici.

Jednoznačný víťaz tohto výletu je provincia Arunachal Pradesh. Vyslovuje sa to v skutočnosti ľahšie, než sa na prvý pohľad zdá a aj získanie povolenia na vstup do tejto oblasti je ľahšie, ako si možno myslíte. Ak potom zdoláte aj celodennú cestu po himalájskych serpentínach natlačení so skrehnutými nohami, vašou odmenou bude krásna scenéria údolia Tawang s tibetským kláštorom a autentickou atmosférou tibetského budhizmu. Táto oblasť pripadla ešte v roku 1914 Britskej Indii na základe dohody Britov a Tibeťanov o tzv. McMahonovej línii. Tibet bol teda rozdelený na dve časti a Tawang sa preto dnes nazýva aj malý Tibet. Túto hranicu však dodnes neuznáva Čína. O tom, že ide o veľmi senzitívnu oblasť, svedčí vojenská základňa a všadeprítomní vojaci tak na ceste do Tawangu, ako aj v samotnom meste. Indovia sem chodia väčšinou iba ako turisti a tí podnikavejší, ktorí sú tu usadení, stále pôsobia tak trochu ako päsť na oko. „O ktorej máte rannú modlitbu?“, pýtame sa oproti idúcich mníchov. „Okolo 4.30.“ „Myslíte si, že sa jej môžeme zúčastniť aj my?“ „Samozrejme“, odpovedá mních v okuliaroch a v tibetskom rúchu s úsmevom. Ej, veru nebolo mi do skoku, keď mi budík zakikiríkal pred štvrtou. Prebudila ma však zima, ktorá mi prebehla telom, keď som vystrčila nohu zo spacáku. Boli sme vo výške 3000 m.n.m a v noci bol mráz. Na radiátory zabudnite a často netečie ani teplá voda. Indovia tu chodia zababušení v čiapkach a šáloch, zatiaľ čo otužilí tibetskí mnísi sa šuchcú bosí v gumených papučiach. Mnísi prichádzajú s údermi bubnov, pomaly vyliezajú spoza múrov kláštorného komplexu a vchádzajú do hlavného chrámu. Chytro sa zobúvame a vchádzame tiež. Sadneme si tak trochu do zákrytu, aby sme nerušili. Samozrejme, že rušíme. Teraz sme tu ako päsť na oko my dvaja. Spočiatku neviem, či vôbec smiem alebo nesmiem fotiť. Mnísi sa obracajú, šepkajú si, preskúmavajú si nás, iní sa usmievajú. Cudzincov tu zjavne nemávajú často. Skúsim to teda a fotím. To, že nie sme pre nich votrelci, som si s istotou uvedomila, keď pred nás položili slaný maslový čaj. Mnísi odriekavajú mantry a chrám zalieva ich mrmlanie. Niektorí sa sústredia, iní sa strkajú, smejú sa popod svoje kapucne tak, aby ich hlavný mních nevidel. Mních – nemních, sú to predsa len deti. Jeden nezbedník dostane po hlave jemnú výchovnú ružencom. Utíši ho to na pol minúty a potom zas pokračuje vo svojich huncútstvach. Keď sme boli v chráme, premkol ma príjemný pocit, trochu zvláštna zmes vzrušujúceho nadšenia a radostného pokoja. V kútiku duše som verila, že sa nám podarí dostať sa na modlitbu tibetských mníchov. To, že tam budeme navyše sami a vítaní, len pridalo na mojej eufórii. Po asi hodinovej modlitbe mnísi vybehnú z chrámu ako školáci po zvonení na obedňajšiu prestávku. Poslušne sa zaradia a čakajú na prídel raňajok – veľkej placky a naberačky mäsa.

Na ceste z kláštora Tawang
Na ceste z kláštora Tawang
Šálka slaného čaju počas rannej modlitby
Šálka slaného čaju počas rannej modlitby

Z Tawangu smerovali naše kroky do údolia Ziro. Ziro sa skladá z niekoľkých malých dediniek, ktoré sú obývané príslušníkmi kmeňa Apatani. Ako ich spoznáte? Ich ženy majú v nose zasadený krúžok, akýsi štupeľ a na tvári tetovanie. „Je to trochu komplikovaná a dlhá história“, začne rozprávanie Tage, doktor pracujúci pre WHO. „Dávno v minulosti, pred stovkami rokov, sa často stávalo, že boli Apatani ženy unášané. Schválne si preto dávali do nosov štuple a tváre im potetovali. Malo ich to zohyzdiť a ochrániť tak pred únosom. Niektorým ženám sa to však zapáčilo. Ako ste si mohli všimnúť, veľkosť štupľov je rôzna. Čím väčší štupeľ mala žena v nose, tým bola známejšia a tým viac sa o nej hovorilo.“ „Ale nevidela som to na nijakej mladej dievčine. Nosia to iba staršie ženy?“, vyzvedám. „Majú to iba staré ženy, pretože tento zvyk naša spoločnosť už zakázala. Našťastie už nie je nutné pokračovať v tejto tradícii“, vysvetľuje nám doktor. Tage a jeho rodina nás úplne náhodou a nečakane pozvala na miestnu Apatani svadbu, keď sme išli okolo. Na prehliadku údolia Ziro sa totiž v zásade vyžaduje miestny sprievodca. V zásade. A tam, kde Martin a Marta počujú slovíčko „v zásade“, je jasné, že nijakého sprievodcu neberú a idú na výzvedy sami. V tomto prípade to však bolo trochu inak. Sprievodca tu neslúži na vymámenie peniazov od „bohatých“ turistov ani nedohliada na to, aby ste náhodou nezašli niekam, čo nie je určené oku turistu. Tu to neplatí. Uvedomila som si to, keď som sa jednej ženy na ryžovom poli posunkami ukazujúc na svoj fotoaparát spýtala, či ju môžem odfotiť. Teta na mňa takmer šmarila kameň, našťastie som ju – opäť posunkami – spacifikovala v poslednej chvíli. Apatani ľudia sú vrúcni, ale nemajú príliš radi, keď sa v ich dedinkách ponevierate bez miestneho sprievodcu. A to z jediného dôvodu. Chcú vás vtiahnuť medzi seba, povedať vám čo najviac o svojej kultúre a ukázať vám ako žijú. Voči outsiderom poflakujúcim sa len tak po dedine sú nedôverčiví. Možno si myslia, že bez ich sprievodcu, neprejavujete voči nim dostatočný záujem. Dom aj dvor, kde sa koná svadba, je plný hostí. Ani sa nenazdáme a v rukách už držíme domáce ryžové víno. Veľmi mi chutí a nepijem ho nasilu ako tibetskí maslový čaj pred pár dňami. Dám si ešte za pohárik a ako veľký fanúšik folklóru a tradícii sa vypytujem ďalej na svadbu. „My Apatani mávame niekoľko svadieb. Prvá je niečo ako zásnuby. Tento pár, ktorý dnes vidíte, má druhú svadbu. Ak sa im narodí dieťa, bude nasledovať tretia ceremónia a potom možno ďalšia. Sú to určité stupne manželstiev,“ dozvedáme sa. Na dvore sedia za hrncami staré ženušky s tými štuplíkmi v nose, iné sedia na plastových stoličkách, popíjajú čaj a rozprávajú sa. Ráno som sa obávala, že ani jedna nám nedovolí odfotiť ju a teraz? Tety nám nielenže zapózovali, ale ešte nás aj vyobjímali a vybozkávali! Pomaly sa rozlúčime a pokračujeme v prieskume teritória. Míňame rozsiahle ryžové polia, skromné, ale veľmi čisté a útulné domy z dreva a bambusu. Keď prechádzame dedinkou Hari, pribehne za nami mladý muž. „Odkiaľ ste?“ „Zo Slovenska,“ odpovedáme. „Moja najstaršia sestra má dnes svadbu. Rád by som vás pozval a ukázal vám naše tradície, ak máte chuť.“ Pozrieme na seba pobavene. Ďalšia svadba? Prečo nie. „Je sezóna svadieb,“ vraví Nomo a už nás vedie do rodinného domčeka, kde sa koná svadobná ceremónia. Pár sedí v rohu miestnosti, po jeho bokoch rodinní príslušníci manžela, oproti sedia v radoch na nízkych stoličkách príbuzní nevesty. Presne ako na prvej svadbe. Pred pár práve prinášajú obrovský kus slaniny a položia ho na zem. „Toto je tradícia, ktorú robievame počas svadieb. Vidíš toho pána s mikrofónom? On má privilégium zjednávať mäso v mene manželov. Je to vlastne dar rodiny nevesty ženíchovi, aby ukázala, že je majetná. Tento pán rozhodne, či je mäso pre manželov dostatočne kvalitné a či ho prijmú,“ šepká mi počas ceremónie Nomo. „A čo ak usúdia, že mäso sa im nepáči a neprijmú ho?“ „V tom prípade prinesú ďalšie kusy, poď sa pozrieť, celá komora je plná mäsa! Ak sa im nebude páčiť ani jedno, zoberú peniaze.“ Muž s mikrofónom ukazuje na jednu časť slaniny. „Tu je veľmi veľa tuku a málo mäsa. Je málo prerastená.“ Pár tento kus neprijal a už prinášali ďalšieho mäsového adepta na posúdenie aj s menovkou príbuzného, ktorý ho manželom venoval. Najvtipnejšie na celej svadbe mi prišlo to, že po skončení dohadovania sa o mäse sa pár aj s nadobudnutou haldou mäsa jednoducho poberie domov. Nie ako u nás. Žiadne hodovanie do rána. Tu na večernú veselicu a tancovačku ostali už iba hostia. Všetko presne ako na predchádzajúcej svadbe, až na to, že táto druhá svadba nebola z lásky, ale bola dohodnutá rodičmi. „V kmeni Apatani stále funguje takzvané dohodnuté manželstvo. Všetci moji súrodenci mali takúto dohodnutú svadbu okrem najstaršieho brata. Ten mal manželstvo z lásky. Je to rôzne, závisí to najmä od rodiny.“ Ani vo sne by mi nenapadlo, že s touto komunitou nadviažeme takýto bezprostredný kontakt. Považujem to za jeden z najväčších highlightov nielen Indie, ale celej našej doterajšej cesty.

Štuplík v nose žien Apatani je vyrobený z dreva obaleného dreveným uhlím
Štuplík v nose žien Apatani je vyrobený z dreva obaleného dreveným uhlím
Foto: Martin Navrátil
IMG_8003

Aby to nebolo málo, severovýchodná India skrýva ďalšie poklady. Provincia Assam sa napríklad pýši národným parkom Kaziranga, kde žije jedna z najväčších populácií nosorožcov na svete. Toto indické safari si môžete užiť na chrbte slona alebo z džípu. Neexistuje, aby ste nosorožce neuvideli, toľko ich tam je. Navyše sa budú pásť len pár krokov od vás. Nehovoriac o krásnych stromoch s veľkými červenými kvetmi a o bohatej flóre a faune.

Assam možno niečo hovorí tým, ktorí radi pijú čierny čaj. Presne tak! Odtiaľto pochádza čaj Assam. Čo tak prechádzka v čajovej plantáži medzi sýtozelenými listami čajových kríčkov? Ak budete mať šťastie, možno uvidíte ženy oblečené v pestrofarebnom sárí ako zberajú lístočky čaju. Niektoré z nich možno dorazia práve do vašej šálky čaju.

Asi jedno z najfotogenickejších miest celej našej cesty sme našli v provincii Meghalaya, neďaleko bangladéšsko-indických hraníc. Ukryté v hlbokom údolí dažďového pralesa sa nachádzajú rozprávkové koreňové mosty – mosty postavené z ich vlastných koreňov. Miestni naťahujú pružné korene postupne 6 až 15 rokov, kým neprepoja oba brehy rieky či potoka. Pri zostupe k mostom však musíme zdolať niekoľko tisíc schodov. To je ešte zábavné, ale cestou hore dychčím a funím najmä kvôli vysokej vlhkosti vzduchu. Ročne tu napadne až 11 m zrážok! Obľúbenec všetkých turistov je most zvaný Double Decker čiže dvojposchodový most. Už teraz je úplne pevný a bezpečný a časom, ako budú korene rásť, ešte viac spevnie. A toto všetko si môžete vychutnávať v pokoji, bez davov turistov. Práve naopak, budete radi, ak nejaký turista pôjde okolo, aby vám na tom úžasnom moste spravil fotku.

Čajové plantáže Assam
Čajové plantáže Assam
Nosorožce máte v národnom parku Kaziranga na dosah ruky
Nosorožce máte v národnom parku Kaziranga na dosah ruky
Koreňové mosty sa vytvárajú 6 až 15 rokov
Koreňové mosty sa vytvárajú 6 až 15 rokov

Ak váš cestovateľský smäd týmto stále nie je uhasený, zájdite ešte do provincie Nagaland. Na miestnom trhovisku nájdete predajcov živých žiab, bielych potkanov, hmyzu, zvláštnych chlpatých hlodavcov a ďalšie „delikatesy“ ponúkané na varenie.

Severovýchodná India ukrýva tieto cestovateľské poklady na pomerne malom území, takže to stihnete rýchlo a pohodlne. Koloritu atrakcií pridáva na zaujímavosti aj pestrá zmes obyvateľstva. Žijú tu hinduisti, budhisti, kresťania, moslimovia aj animisti. Jeden deň sedíte v autobuse, ktorý je vyzdobený kvetmi a obrázkami hinduistických božstiev, na druhý deň má vodič džípu na palubnej doske prilepeného Ježiša Krista a na spätnom zrkadle ruženec, navečeriate sa v reštaurácii, ktorá má na vchode budhistickú svastiku a ubytovanie nájdete u moslimov s veľkým nápisom „zákaz pitia alkoholu v tomto zariadení“. Okrem Indov tu žije mnoho domácich kmeňov, ako aj obyvateľov s nepálskymi či barmskými koreňmi. Ľudia sú féroví, nikto sa vás nesnaží oklamať ani prihodiť vám ako turistovi na cene, nie sú tu takmer nijakí žobráci a je tu prekvapivo čisto. Akoby to ani nebola India. To, že ste v Indii, vám pripomenie snáď iba ryža, chapati a kari, kravy a kravské lajná ako povinná súčasť indickej premávky a hlavne tá všadeprítomná indická farebnosť.

Ak vás táto oblasť zaujala, vyberte sa tam čo najskôr. Budhistickí mnísi v Tawangu možno raz prestanú púšťať turistov na modlitby podobne ako v Tibete, ženy z kmeňa Apatani so štuplíkmi v nose postupne bohužiaľ vymrú, návšteva koreňových mostov sa možno predraží ako sa stalo pri filipínskych ryžových poliach. Práve teraz je ten správny čas na návštevu severovýchodnej Indie. Uvidíte, že vás za krátky čas doslova oplieska takými a toľkými zážitkami, aké inde zbierate aj niekoľko mesiacov.

Rady a odporúčania:

  • V rámci severovýchodnej Indie potrebujete povolenie (permit) na vstup iba pre provinciu Arunachal Pradesh. Ostatné provincie ako Assam, Nagaland, Meghalaya atď. osobitné povolenie nevyžadujú.
  • Povolenie do Arunachal Pradesh stojí okolo 50 USD/osoba + service charge a vybavíte ho aj na diaľku cez mail. Kontaktná cestovná agentúra pre vybavenie povolenia je [email protected]. Žiadosť o povolenie odporúčame podať aspoň týždeň pred plánovaným príchodom.
  • Severovýchodná India je výrazne lacnejšia ako známe indické turistické miesta (Agra, Kolkata, Jaipur a pod.).
  • Pokiaľ ide o dopravu, medzi mestami premávajú časté autobusové linky. Do horských oblastí (napr. Tawang a Ziro), kam sa ide po serpentínach, jazdia tzv. sumo – džípy, do ktorých Indovia radi natlačia 10 až 13 pasažierov.
  • Len pre porovnanie, priemerná cena obeda s nápojom 1-2 EUR/osoba, ubytovanie v závislosti od vášho štandardu 5-20 EUR/dve osoby, doprava autobusom približne 2-2,5 EUR/100 km, sumom približne 3 EUR/100 km.

Text a foto: Marta Rajková

Naše ročné cestovanie po hodvábnej ceste môžete sledovať na facebooku https://www.facebook.com/travelistan/ a na stránke www.travelistan.sk.

 

Teraz najčítanejšie