Integrovaná doprava. Koho (ne)integruje?

Ak si pamätáte časy, keď boli autobusy rozoznateľné podľa farieb (červené – MHD, modré – prímestské, žlté – diaľkové), ten zmysel pre humor sa prejavoval hlavne v tých červených, trojdverových. Človeku sa pri otvorení zadných dverí naskytol pohľad na pľac, ktorý bol označený dvoma piktogramami – detský kočík a invalidný vozík. V čom je ten zmysel pre humor? Nuž on to bol skôr výsmech, hlavne teda v prípade vozíčkarov. Lebo mamičke s kočíkom keď dvaja mocnejší chlapi pomohli, tak sa do autobusu podarilo dostať. Ale koľko Rambov by bolo treba, aby po troch schodíkoch dostali 70-100 kg váhy (50-70 kg vážiaci človek a vozíky kedysi mohli vážiť okolo 25-30 kg)? Nechajte tak, neriešte – aj v tom čase to v praxi vedel poriešiť málo kto a preto tak málo voíčkarov cestuje našou hromadnou dopravou.

Čo sa bariérovosti MHD týka vo väčších mestách už sa to tvári, že by sa vozový park v priebehu pár rokov mohol vymeniť za bezbariérový. (Horšie je to v prímestskej a diaľkovej doprave, tam je to asi na niekoľko desaťročí, ale o tom tento článok nie je.)

Bratislava však svojim rozhodnutím o platení lístkov v MHD tomu dala riadnu ranu. Aby bolo jasné – nechcem riešiť, že aj ŤZP ľudia si musia lístok platiť. S tým by som ani tak problém nemala – ak niečo využívam a pomáha mi to, prečo by som si za to nezaplatila. Veď ani od kaderníčky neočakávam, že mi zadarmo urobí vlasy len preto, že mám ťažký zdravotný hendikep (to je môj názor, ktorý sa nemusí zhodovať s oficiálne prezentovanými názormi organizácií zastupujúcich ZP občanov).

S čím ale mám (a nie malý) problém je dostupnosť a prístupnosť automatov na cestovné lístky. Vlastnú skúsenosť nemám, no vnímam ohlasy svojich známych.  Pred pár dňami bol v BA kamarát, tak som sa ho pýtala ako by systém nákupu lístkov hodnotil on, ako zdravý človek, ktorý trošku vníma problematiku hendikepovaných. Nepotešil ma. Sám nechápal dve veci – 1., automaty boli postavené na dvoch schodíkoch, takže sa k nim nedostane nie že vozíčkar ale ani mamička s kočíkom, pokiaľ neriskuje, že svoju ratolesť v kočíku nechá na chvíľu „naverímboha“ bez dozoru a 2., automat je tak neprehľadný, že aj vidiacemu človeku nejaký čas trvá, kým sa na ňom zorientuje. Čo ešte nevidiaci, ktorému sa „dostane pod prsty“ množstvo tlačidiel, ktoré nemá šancu v rýchlosti identifikovať.

No hej, chce to sprievodcu, poviete si. Väčšina z nás má však hodiny osobnej asistencie nastavené tak, že doteraz cestovanie zvládal bez pomoci. No a na ÚPSVaRkách to väčšinou funguje tak, že dobre, ak veľmi potrebuješ tak ti tie hodiny pridáme, ale niekde „musíme“ ubrať“. Čo už teda môže byť nie malý problém.

Čo mne, ako osobe so zrakovým a telesným hendikepom z toho vyplýva? Že BID je jeden síce neplánovaný, ale zato riadne veľký výsmech ťažko zdravotne postihnutým občanom.