Inter Arma Silent Musae

Úvodom chcem (prípadného) čitateľa ubezpečiť, že nepatrím k skupine voľnomyšlienkárov, ktorá aktuálny rozruch okolo vlny utečencov v Európe využíva k provokácii konzervatívnej väčšiny liberálnou proaktívnosťou, vyvolanou potrebou hladenia vlastného ega. Práve naopak, myslím si, že patrím k tým najkonzervatívnejším podporovateľom toho, čo sa volá Západná Civilizácia. Som skalný fanúšik toho, čo vzniklo na základe viery v individualizmus , jedinečnosť každého človeka a nekonečnosť jeho možností. (ďalej len “Kresťanstvo”). Môj spoločenský postoj k téme utečencov a islamu sa navyše štiepi jednak na subjektívnu angažovanosť, keďže sestra mojej mamy sa vydala v Damasku a v Sýrii mám bratrancov, sesternice a tetu a jednak na intelektuálnu nadradenosť potomka Západnej Civilizácie, ktorá zatiaľ vždy vyšla víťazne pri stretoch s radikálnou formou Islamu. Mno…vyšla víťazne, keď verila v svoje hodnoty. To, že dnes Západná Civilizácia tápa v svojom hodnotovom rebríčku je témou pre samostatný blog…

A týmto sa dostávame k umeniu… Keďže v podstate ničomu poriadnemu nerozumiem, neočakávajte žiadne intelektuálne pravdy ani empiricky zdôvodnené závery. Ja len rád píšem o veciach, ktoré mám rád. Milujem umenie. Všetko umenia. Umenie z celého sveta – od insitného maliarstva po akustický konceptualizmus. Budem teda písať o umení. Samozrejme, že islamskom.

O Islamskom umení toho dokopy nič nevieme. Väčšina z nás sa dostala maximálne tak do chrámu Hagia Sofia v Istanbule, kde zúfalo hľadala vikingami vyryté runy v kameni. Najrozšírenejšou predstavou o umení, ktoré niekoľko storočí vznikalo na území rozloženom medzi Španielskom a Čínou je, že sa jedná o umenie ikonoklazmické (alebo po slovensky obrazoborecké). Mimoriadne dobre načasovaná vizuálna propaganda teroristov z ISIS, a pred nimi teroristov z Talibanu, môže skutočne pôsobiť tak, že islam sa snaží o odstránenie akýchkoľvek náboženských ikon. Keď sa k tomu pridá výklad turistického sprievodcu v Turecku a papagájovanie novinárov o zákaze figurálneho výtvarného umenia v moslimských krajinách, hlúpy mýtus je na svete.

Samozrejme, že obrazoborectvo existuje. Najrozšírenejšie je práve v našej kresťanskej kultúre. Jeho začiatky sú niekde v ôsmom storočí, keď byzantský cisár Leon III nariadil odstránenie obrazu Ježiša Krista spred brán jeho paláca v Konštantinopole. Opakovane sa stretávame s obrazoborectvom nielen počas celých búrlivých dejín Byzantskej ríše, ale aj v relatívne novších dejinách kresťanstva. Ostatne na území bývalého Československa sme zničili toho omnoho viac, než moslimský umelci nestihli – alebo ak chcete nemohli – vytvoriť. Počas vlády zimného kráľa Fridricha Falckého bol napríklad zničený vzácny mobiliár pražského chrámu Sv.Víta. Husiti sa rovnako postarali o vzácne gotické pamiatky pri svojom turné “plienenie kláštorov a chrámov tour 1420”. A ani protestanské hnutie na území dnešného Slovenska nezostalo bez stopy. Či, presnejšie, zostalo bez mnohých stôp.

Islam neprišiel s obrazoboreckým konceptom. To sme boli my sami. Naposledy okolo roku 1990, keď sme odstraňovali ikony 41 rokov neslobody.

Dekorácia mešít, charakteristická absenciou centrálnych vizuálnych bodov, je zvolená z úplne iných príčin, než sa domnievame. Opakujúce a nikde sa nekončiace motívy, často geometricky abstraktné, slúžia ako vizuálna definícia všadeprítomného a nekonečného božského princípu.

Skutočnosť, že v našej Západnej Civilizácii sa formovalo figurálne umenie predovšetkým ako forma sakrálneho umenia ,v žiadnom prípade neznamená, že v iných civilizáciach to musí byť rovnako.

Väčšina z nás bude prekvapená existenciou úžasného figurálneho umenia v prácach moslimských umelcov. A áno, na starých obrazoch môžme nájsť aj zobrazenia proroka Mohameda, hoci jeho tvár býva spravidla zahalená.

V žiadnom prípade teraz nevyjadrujem provokatívny názor, ktorý by si koledoval o fatwu, ako to bolo v prípade Salmana Rushdieho. Práve naopak, hovorím len to, na čo nás upozorňuje jedna z najdokonalejších umeleckých zbierok sveta vôbec a zrejme najdokonalejšia zbierka umenia Islamu.Zbierka Al Sabah, obsahujúca vyše 35000 umeleckých predmetov, práve končí svoju výstavu v talianskom Ríme (to je tam, kde býva pápež, capo di tutti capi katolíkov). Kuvajtský šejk Nasser Sabeh Ahmed al-Sabah ju spolu s manželkou, šejkyňou Hussah Salim al-aabah dával dokopy diela siahajúce až do predislamského obdbobia , vyše 40 rokov. V roku 1983 majitelia svoju zbierku dali formou trvalej zápožičky k dispozícii Kuvajtskému Národnému Múzeu. Po invázii Iraku do Kuvajtu v auguste 1990 sa celá zbierka rozkradla a stratila po celom svete a z pohľadu každého milovníka umenia je to teda malý zázrak, že sa ju po niekoľkých rokoch podarilo opätovne skompletizovať. Zbierka sa pravidelných intervaloch sprístupňuje celému svetu. Bola vystavená v Hermitage v Petrohrade, v British Museum v Londyne. V Louvre v Paríži, či v Metropolitan Museum v New Yorku.

Bojime sa všetkého cudzieho a nepoznaného. A ako som povedal, ja neviem dokopy nič. A to, čo viem vôbec nie je podstatné pre potreby každodenného života. Nemyslím, že v našej spoločnosti sa niečo zmení, ak budeme vedieť, prečo nevidíme figurálne umenie v islamskom sakrálnom prostredí. Ale budeme to aspoň vedieť