Išla som na Jeden svet a mrzí ma to

Na Jeden svet väčšinou nechodím, no tento rok ma v programe zaujalo veľa vecí (diskusia o Rusku s Alexandrom Dulebom, Za hranice strachu, Nákaza, Veľký plán, Parlika, Plavba, Amal, Sýrska Love Story, Môj džihád, Po arabskej jari, Krajina kartelov, Medzi veriacimi), a tak som začala využívať výhody 6-dňovej permanentky.

V programe mi veľmi chýba zmienka o Palestíne v podobe filmu či diskusie, ale povedala som si – dobre, povedzme, že nebol priestor. Tak či tak to spomeniem v online hodnotení na záver. Bohužiaľ, v zozname partnerov som si nevšimla, že na Jeden svet finančne prispelo aj Veľvyslanectvo Izraela na Slovensku. Toto finančné partnerstvo dáva heslu „odmyslime si múry medzi nami“ nový rozmer.

V roku 2005 palestínska občianska spoločnosť vydala výzvu na bojkot Izraela. Výzva (BDS – boycott, divestment, sanctions) je inšpirovaná úspechom juhoafrického boja proti apartheidu. Hlavnou myšlienkou je žiadosť/snaha o uvalenie medzinárodných sankcii na Izrael, kým Izrael neukončí okupáciu arabských území a nezrovnoprávni palestínskych občanov so židmi. Pre bežného človeka, ktorý nesedí v OSN, platí výzva bojkotovať izraelské výrobky a najmä neprijímať finančné prostriedky od izraelskej vlády.

Stručne povedané – na akcie (spolu)organizované izraelskou vládou nechodiť, financie na podporu svojej činnosti od izraelskej vlády odmietnuť. Jednoduchý príklad: premietanie filmu izraelského autora na filmovom festivale je OK. Sponzorský dar od izraelského veľvyslanectva pre filmový festival nie je OK.

Na jednej strane Jeden svet rieši záležitosti od ľudských práv bangladéšskych šičiek cez sociálnu situáciu na východnej Ukrajine až po vplyv chovu kráv na životné prostredie, na druhej strane organizátorom nevadí finančná injekcia od Izraela. Môžeme diskutovať do aleluja o extrémizme, xenofóbii, rasizme, môžeme si púšťať filmy o mučení, politickom prenasledovaní, vojne, utečencoch, kým festival spolufinancuje Izrael,  bude toto úsilie o zlepšenie sveta vyznievať skôr smiešne a neúprimne.

Predstavte si, aké je to absurdné – sledujete film o Kao Č´-šengovi, kde hovorí o mučení, ktoré podstúpil v Číne, pričom festival, na ktorom ste, finančne podporil Izrael, ktorý dlhé roky a bez väčších problémov mučí väzňov, posiela ľudí do väzenia za básničky, za statusy na Facebooku, za účasť na pokojnej demonštrácii. Festival, kde sa hovorí o prenasledovaní ľudí na základe náboženstva a politického názoru, podporil Izrael, ktorý polovici obyvateľov na území, ktoré ovláda, odmieta dať občianske práva, lebo sú kresťania alebo muslimovia. Makes sense.

Organizátori chcú, aby sme si odmysleli ploty a múry medzi sebou. Zdá sa mi, že pri prijímaní financií si skutočne odmysleli ilegálny izraelský múr na Západnom brehu Jordánu. Múr (foto) oddeľuje Palestínčanov od ich majetkov a zabezpečuje predovšetkým nové územia na výstavbu ilegálnych osád len pre židov. V Izraeli by si mnohí tiež radi odmysleli mešitu al-Aksá a Skalný dóm v Jeruzaleme. Rovnako Izrael pomáha Palestínčanom odmyslieť si múry ich domov a múry projektov financovaných zo zdrojov EÚ v rámci humanitárnej pomoci.  Nehovoriac o múroch v podobe zákonov, ktoré diskriminujú Palestínčanov. Z tých iste je najznámejšie „právo na návrat“ (do historickej Palestíny) pre všetkých židov vrátane konvertitov. Palestínski utečenci vyhnaní po roku 1948 a ich potomkovia sa nemôžu vrátiť domov, ani keď konvertujú na judaizmus.

Iba vďaka masívnym etnickým čistkám Izrael v Palestíne vytvoril židovskú väčšinu na princípe apartheidu. Napriek všetkému násiliu židovská väčšina je už skôr len polovica a Izrael to neteší. Pozrime sa, akú reklamu si zaplatili stúpenci Izraela v NYT v septembri 2016:

Separácia, separácia, separácia. Ak nebude separácia a ďalšie etnické čistky (a.k.a. „dva štáty pre dva národy“), náš apartheid sa nám rozpadne. Fňuk. Fňuk.

Separácia ľudí na základe etnicity a náboženskej príslušnosti sa nie veľmi zhoduje s mottom nášho festivalu – podľa ktorého si máme odmyslieť to, čo nás rozdeľuje.

Pravidelne čítavam o tom, ako Merkelová zúri, lebo izraelská vláda schvaľuje výstavbu ďalších a ďalších osád na okupovaných územiach a situácia Palestínčanov sa v každom smere zhoršuje. Bohužiaľ, hnev Angely Merkelovej sa začína a končí v súkromí. Oficiálne EÚ síce potichučky vydala nezáväzné odporúčanie neinvestovať v ilegálnych osadách, ale tam to končí. Respektíve, všetci sú síce veľmi smutní, že Netanjahu „nedodržal slovo“ a nespráva sa ako náš kamarát, ale spolupráca medzi EÚ a Izraelom sa zintenzívňuje a prehlbuje na všetkých úrovniach, od predaja zbraní až po výcvik ozbrojených zložiek (áno, vášniví propagátori myšlienky Arab=muslim=terorista nás láskavo poučia, ako zaobchádzať s hnedými ľuďmi).

Jeden svet je pravdepodobne najprogresívnejšie ako-tak mainstreamové podujatie, aké tu máme. Možno aj organizátori v súkromí sledujú situáciu v Palestíne a želajú si zmenu, ale festival – tento rok určite – trpí diagnózou PEP, progressive except for Palestine. „Pacienti“ s PEP by – logicky – nemali záujem o ruské, čínske, iránske alebo saudskoarabské partnerstvo pri financovaní hocičoho. Je večná škoda, že v mysliach slovenských liberálov Izrael patrí do skupiny „Nórsko, Švajčiarsko, Kanada“ a nie medzi rutinných porušovateľov základných ľudských práv.

Aby som nezabudla, izraelské veľvyslanectvo finančne podporilo aj festival Bratislava v pohybe.  Myslite na to, ak tam pôjdete.

Izraelský veľvyslanec z nás musí mať obrovskú radosť, lebo mu dávame kopu priestoru prezentovať Izrael ako štandardnú západnú demokraciu, ktorá ochotne financuje kultúru a ľudskoprávne organizácie.

Kto ale podporí spravodlivé riešenie konfliktu v Palestíne, ak nie ľudskoprávni aktivisti a umelci?