Denník N

Izrael s Miroslavom Lajčákom

DOLPHIN REEF EILAT
DOLPHIN REEF EILAT

Vznik štátu Izrael je jedna z najvýznamnejších politických udalostí v moderných dejinách a jeho existencia významne ovplyvňuje celosvetové politické dianie. Tento rok je zaujímavý tým, že štyri kľúčové míľniky jeho histórie, majú svoje okrúhliny.

  1.  120 rokov  (1897)  Prvý sionistický kongres v Bazileji
  2.  100 rokov  (1917)  Balfourova deklarácia
  3.   70 rokov   (1947)  OSN – hlasovanie o rozdelení Palestíny
  4.   50 rokov   (1967)  Zjednotený Jeruzalem

Rok 2017 je zaujímavý ešte aj tým, že uplynulo 90 rokov od návštevy T. G. Masaryka v Palestíne (1927) a Miroslav Lajčák sa ujal významnej funkcie predsedu Valného zhromaždenia OSN. Nemenej významnými udalosťami roka budúceho bude oslava vzniku štátu Izrael (70 rokov) a pripomínanie si vzniku Československa (100 rokov).

Píšu sa dejiny, čítajú sa a stále sa tvoria.

* * * *

1897 (120 rokov) Prvý sionistický kongres v Bazileji

Za hlavného mysliteľa sionizmu, hnutia vedúceho k sebaurčeniu židovského národa, je považovaný novinár Theodor Herzel. Nebol však prvým, ani jediným, kto propagoval sionistické myšlienky. Za ústrednú postavu sionizmu je považovaný preto, že práve on bol schopný presadiť sionizmus do povedomia svetovej verejnosti a spôsobil, že sa stal  súčasťou celosvetovej politiky.

Udalosť, ktorá ho asi najviac ovplyvnila, bola Dreyfusova aféra vo Francúzsku v roku 1894. Išlo o proces s kapitánom Alfrédom Dreyfusom („nežidovským“ Francúzom židovského pôvodu), ktorý sa objavil medzi podozrivými zo zrady a verejná mienka sa zhodla na tom, že to musí byť on, veď on nie je skutočný Francúz, ale Žid. Bol obvinený z vlastizrady. Keď sám počul davy kričiace „Smrť Židom!“ a videl šíriaci sa antisemitizmus, tak usúdil, že najlepšie riešenie pre Židov je masová imigrácia do zeme, ktorá by sa mohla stať ich domovom.

Svoje myšlienky publikoval vo svojej najznámejšej knihe Židovský štát (1896). Keď uvažoval o tom, kde by mal byť tento štát zriadený, tak okrem Palestíny bral do úvahy aj Argentínu, Cyprus, Kongo a Ugandu. Z toho je jasne vidieť, že pôvodná myšlienka sionizmu bola sekulárna. Na Prvom sionistickom kongrese v Bazileji (1897) však myšlienka židovského štátu v Palestíne prevážila. Bola na ňom založená Svetová sionistická organizácia a za jej hymnu prijatá Hatikva.

Do svojho denníka si Theodor Herzel poznamenal: „Keby som mal zhrnúť Bazilejský kongres do jedinej vety – budem dávať pozor, aby som ju nevyslovil verejne -, znela by: V Bazileji som založil Židovský štát. Keby som to povedal dnes nahlas, odpovedal by mi všeobecný smiech. Možno o päť rokov, ale určite o päťdesiat to bude vedieť každý.“

 

1917 (100 rokov) Balfourova deklarácia

Palestína bola pred prvou svetovou vojnou spravovaná Osmanskou ríšou. Sionizmus sa v praxi začal prejavovať hlavne formou prisťahovaleckých vĺn – alija (hebr. vzostup). Sionisti začali odkupovať pôdu, ktorú v skutočnosti vlastnilo niekoľko desiatok veľkých arabských rodín a klanov. Zakladali tam svoje usadlosti, farmy, dediny, či celé mestá.

Na začiatku 20. storočia Arabi ešte nevideli v prisťahovalectve zásadný problém. Určité pochybnosti sa začali vynárať až s pribúdajúcimi alijami, s nárastom odkupovania pôdy a s prístupom sionistov k arabskému obyvateľstvu. Spočiatku mohli arabskí roľníci na prevedenej pôde zostávať, neskôr dochádzalo k predaju pôdy bez nich. Museli odísť z pôdy, na ktorej hospodárili celé generácie, pričom často nedostali žiadnu kompenzáciu. Začala sa tak formovať prvá arabská opozícia.

Počas prvej svetovej vojny začali Briti vidieť arabské kmene ako možnú podporu v boji proti Turkom. Arabi totiž nemali svoju vlastnú samostatnosť, ale len autonómiu v rámci Osmanskej ríše. Za svoju účasť v boji proti Turkom požadovali vlastný nezávislý štát po vojne. Briti Arabom za pomoc vo vojne suverenitu sľúbili. V roku 1916 však bola uzatvorená tajná Sykes-Picotova dohoda, ktorá upravovala povojnové rozdelenie na Blízkom východe medzi Britániu a Francúzsko. Keď bola po vojne zverejnená, veľmi to Arabov pobúrilo, pretože dohoda otvorene počítala s porušením britských sľubov. Okrem toho bola 2. novembra 1917 vydaná Balfourova deklarácia (Arthur Balfour, britský minister zahraničia), ktorá hovorila o zriadení „národnej domoviny“ pre židovský ľud v Palestíne. Britská vláda dúfala, že táto deklarácia povzbudí amerických a ruských Židov k podpore v boji proti Nemecku.

Po prvej svetovej vojne (1920) dala Spoločnosť národov Britom a Francúzom mandátne práva na Blízkom východe. Palestína sa dostala pod britskú mandátnu správu. Nároky na jej územie si robili Arabi i Židia. Vznikajúci konflikt medzi nimi bol tak posilnený.

 

1947 (70 rokov) Valné zhromaždenie OSN odhlasovalo rozdelenie Palestíny

Od roku 1920 začalo dochádzať k prvým rozsiahlejším arabsko-židovským násilnostiam. Nešlo spočiatku o plánované akcie, ale skôr o dôsledok napätia a emócii, ktoré však mávali krvavé následky. Sionisti s arabským odporom v Palestíne počítali a pokladali ho za prirodzený.

„Nie je možné vyriešiť spor medzi Židmi a Arabmi … a musíme si toho byť vedomí… my ako národ chceme, aby táto zem bola naša, oni chcú túto zem za ich.“  Daid Ben Gurion

„Arabi milovali svoju zem rovnako ako Židia. Inštinktívne veľmi dobre pochopili zámery sionistického hnutia a ich rozhodnutie brániť sa bolo úplne prirodzené. Medzi Arabmi a Židmi nedošlo k nedorozumeniu, jednalo sa o prirodzený spor.“  Vladimír Žabotinskij

Británia sa násilností zľakla a v roku 1922 vydala tzv. Bielu listinu, ktorá obmedzila židovské prisťahovalectvo. V 30-tych rokoch začal jeruzalemský muftí otvorene vyzývať Arabov k ozbrojenému boju proti sionistom a arabský odboj sa tak začal lepšie organizovať. Veľké nepokoje vyvstali hlavne v rokoch 1929, 1936 (Arabská revolúcia), 1937-1939. Po potlačení Arabskej revolúcie Britmi bol vytvorený návrh na rozdelenie Palestíny na židovský štát a arabský štát. Arabi s týmto návrhom nesúhlasili a obnovili nepokoje.

Britská zahraničná politika bola pragmatická. V dobách mieru bolo pre Britov jednoduchšie a výhodnejšie podporovať v Palestíne sionistov, naopak v krízových situáciách bolo účelnejšie spojiť sa s Arabmi. S nástupom Adolfa Hitlera k moci (1933), keď sa v druhej polovici 30-tych rokov začalo schyľovať k vojne, začalo byť pre Britániu uspokojenie arabských záujmov opäť veľmi dôležité. Sionizmus ustúpil do pozadia a v roku 1939 bola vydaná ďalšia (najznámejšia) Biela listina. Tá hovorila, že židovský štát nebude vytvorený proti vôli arabskej väčšiny. Mal vzniknúť len arabský štát, v ktorom by bola budovaná „židovská národná domovina“. Židia aj Arabi Bielu listinu odmietli.

V roku 1945 došlo k oficiálnemu založeniu Ligy arabských štátov. V záverečnom protokole bol vyslovený argument, ktorý sa stal jadrom budúcich postojov Arabov voči sionizmu:

„Palestína predstavuje dôležitú súčasť arabského sveta a práva palestínskych Arabov nemôžu byť dotknuté bez toho, aby bol ohrozený mier a stabilita arabského sveta…

…rovnako,  ako ostatní, ľutujeme zla, ktoré bolo v priebehu vojny uplatnené voči Židom európskymi diktatúrami. Ale otázka týchto Židov by mala byť oddelená od sionizmu, lebo nemôže byť väčšej nespravodlivosti a agresie ako to, že bude problém európskych Židov riešený ďalšou nespravodlivosťou voči palestínskym Arabom najrôznejších vyznaní a denominácii…“

V období 1945-1948 prebiehali početné židovsko-arabské stretnutia a útoky na britských vojakov. Vyostrili sa tiež závažné konflikty aj medzi sionistami. Izraelci boli dokonca veľmi blízko občianskej vojne. Po druhej svetovej vojne bol pomer obyvateľstva v Palestíne približne 2:1 (1 269 000 Arabov : 608 000 Židom). Židia vlastnili približne 20% poľnohospodárskej pôdy, čo bolo asi 6% územia Palestíny. Sionisti navrhovali rozdelenie Palestíny, čo Arabi odmietali. Vzhľadom na pomer obyvateľstva  a ďalším štatistikám, ktoré stále zaručovali arabskú dominanciu v Palestíne, bolo pre nich rozdelenie Palestíny neprípustné. Tiež už nepripúšťali ani ďalšie židovské prisťahovalectvo.

Británia sa pokúšala jednať s Arabmi a Židmi, ale neúspešne. 25. februára 1947 sa rozhodla predložiť otázku Palestíny Organizácii spojených národov. V máji 1947 ustanovila OSN zvláštnu komisiu, ktorá by predložila Valnému zhromaždeniu návrh, akým spôsobom vyriešiť stupňujúci sa židovsko-arabský konflikt. V komisii bolo zastúpené aj Československo. Arabi sa od komisie dištancovali, lebo o inom ako arabskom štáte odmietli uvažovať. Komisia vypracovala podrobný plán na rozdelenie Palestíny.

Hlasovanie o budúcnosti Palestíny prebehlo 29. novembra 1947. Rozdelenie bolo odsúhlasené 33 hlasmi, 13 bolo proti, 10 sa zdržalo hlasovania. Britský mandát skončil oficiálne 15. mája 1948. Niekoľko hodín pred skončením mandátu David Ben Gurion slávnostne prečítal Deklaráciu izraelskej nezávislosti. V rovnaký deň, kedy došlo k vytvoreniu židovského štátu, však na území bývalého britského mandátu žiadny arabský štát nevznikol.

 

1967 (50 rokov) Zjednotený Jeruzalem

Vôľu OSN nerešpektovali hlavne Egypt, Jordánsko, Irak, Sýria, Libanon a Saudská Arábia. Zahájili vopred deklarovaný útok na Izrael. Vojna mala dve fázy: v prvej sa Izraelci zamerali na zastavenie arabskej invázie; v druhej došlo k celkovému odrazeniu a porážke nepriateľských vojsk.

Arabská armáda bola v prevahe, ale jej efektivita bola problematická. Medzi jednotlivými veliteľmi armád boli vážne spory, čo malo za následok chaotický a nekoordinovaný útok na Izrael. Arabská armáda bola zastaralá a chýbala jej morálka. Sionistické oddiely sa na konflikt pripravovali oveľa dôslednejšie a systematickejšie. Tiež ich motivácia bola ďaleko silnejšia (aj vzhľadom na obdobie krátko po holokauste). Tieto oddiely boli dobre vycvičené a koordinované. Mali bojové skúsenosti z druhej svetovej vojny, vysokú morálku, odhodlanie, dobrú organizáciu.

Sionisti však trpeli chronickým nedostatkom zbraní. Napriek medzinárodnému embargu Československo dodalo Izraelu vojenský materiál, ktorý mu umožnil prejsť do protiútoku a zvíťaziť. David Ben Gurion pripomenul československú pomoc nielen rok po vojne, ale i o dvadsať rokov neskôr, kedy povedal, že „dodávky československých zbraní zachránili Izrael.“

V priebehu roka 1949 došlo k podpísaniu prímeria s Libanonom, Egyptom, Jordánsko a Sýriou, ale vojnový stav s týmito krajina neskončil. Prvým premiérom Izraela sa stal David Ben Gurion a prvým prezidentom Chajim Weizmann. Izrael ako štát začal budovať svoju existenciu a inštitúcie na demokratických princípoch. V arabských krajinách ide o autoritatívne režimy.

28. mája 1964 vznikla Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP). Jej prvý predseda (Ahmad Šuqajrí) sa preslávil hlavne svojou výzvou k „zahnaniu Židov do mora“. V roku 1969 sa do jej čela postavil Jásir Arafat (zakladteľ organizácie Fatah, 1965). Pod jeho vedením sa dostala do povedomia svetovej verejnosti.

Citácia z Charty:  „Ozbrojený boj je jedinou cestou k oslobodeniu Palestíny.“

„Boj za oslobodenie Palestíny je z arabského hľadiska národnou povinnosťou. Snaží sa odraziť sionistický a imperialistický útok proti arabskej vlasti a usiluje o odstránenie sionizmu v Palestíne.“

V druhej polovici 60-tych rokov začali arabské štáty vyvíjať nové aktivity. Z Golanských výšin začala sýrska armáda ostreľovať izraelské územia. Egypt si vymohol, aby zo Sinaja boli stiahnuté jednotky OSN a začal tam koncentrovať svoju armádu. K Egyptu sa pridalo aj Jordánsko a Irak. Vojna začala prekvapivým izraelským vzdušným útokom a trvala 6 dní. Izrael dobyl egyptské pásmo Gazy, Sinajský polostrov, Západný breh, Východný Jeruzalem, Golanské výšiny. Dobyté územie bolo 3x väčšie ako dovtedajšia rozloha Izraela. Izrael získal nálepku „agresora“. Palestínci na okupovaných územiach sa po vojne dostali pod vojenskú správu izraelskej armády. Izraelci sa od tohto obdobia stretli na okupovaných územiach s ďaleko agresívnejším odbojom ako dovtedy. K aktivitám sa dostal už aj nekompromisný náboženský fundamentalizmus.

Jeruzalem sa po takmer dvetisíc rokoch dostal opäť do rúk Židom.

Izrael začal na dobytých územiach stavať svoje vojenské základne a umožnil i izraelským civilistom, aby sa začali na týchto územiach usadzovať. Politika osadníctva je neustále zdrojom politických a miestnych konfliktov.

* * * *

Tri roky po jednej z najväčších katastrof Židov, po holocauste, sa stal jeden z ich najväčších zázrakov. V roku 1948 vznikol štát Izrael a Židia si začali vládnuť sami s veľkou a tvorivou štátnickou schopnosťou. Z Izraela sa stal najväčší start-up a je prínosom pre celý svet. Začali od nuly, začali v púšti, ale dnes sú v popredí s úžasnými výsledkami. Z mála boli nútení vyťažiť veľa a napredujú v rôznych oblastiach. Napríklad v odsoľovaní morskej vody dosiahli veľké úspechy, čo môže aj pre africké krajiny znamenať existenčnú záchranu. Židia sú nositeľmi množstva Nobelových cien a o izraelskom hospodárskom pokroku sa mohol tento rok presvedčiť aj prezident SR Andrej Kiska, ktorý povedal: „Izrael je približne rovnako veľká krajina ako my, ale na rozdiel od nás je skutočne centrom inovácií, najnovších výdobytkov vedy a startupov. Tel Aviv je považovaný za najinovačnejšie mesto na svete.“ Prezident aktuálne odcestuje v pondelok 18. septembra 2017 na rokovanie 72. Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov v New Yorku, kde vystúpi s príhovorom.

Slovenského ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka, ako predsedu Valného zhromaždenia OSN, čaká veľmi dôležitý rok. Jeho úlohou bude viesť všeobecnú rozpravu, na ktorej sa zúčastňujú prezidenti a premiéri, komunikovať a vystupovať v mene OSN navonok, ale aj dovnútra organizácie, zastupovať organizáciu na rôznych podujatiach či byť mediátorom medzi jednotlivými regionálnymi skupinami.

Ako sám uviedol, chce sa sústrediť na tému prevencie konfliktov a mediáciu. „Chcel by som, aby si ma v prvom rade spojili s mierom, konkrétne chcem venovať osobitnú pozornosť prevencii konfliktov a mediácii. OSN má dnes ohromné množstvo aktivít a napríklad v otázke rozvojovej pomoci či boja proti klimatickým zmenám je globálnym lídrom. Pokiaľ ide o to, koľko nám vzniká nových konfliktov, tam by som si prial vidieť OSN ako organizáciu, ktorá je viditeľnejšia, úspešnejšia.“

Pán Lajčák, prajem Vám vo Vašej funkcii veľa múdrosti, odvahy, prezieravosti a obozretnosti. Prajem Vám, aby sa naplnilo to, čo si želáte, teda aby OSN dokázala vzniknuté konflikty nielen riešiť, ale im prostredníctvom diplomacie aj predchádzať. A hlavne si prajem, aby sama OSN tieto konflikty umelo nevytvárala a držala sa svojich základných princípov. Lebo správnym riešením židovskej otázky nie je vyvraždenie Židov, či ich zahnanie do mora alebo snaha o vymazanie ich štátu z mapy sveta ako sa ozýva napríklad z Iránu. A ani bojkot Izraela, či iné formy moderného antisemitizmu. Riešením židovskej otázky je samostatný štát IZRAEL, budovaný na princípoch demokracie, jeho ochrana a podpora. Veľa šťastia vo Vašej významnej funkcii!

A veľa šťastia aj pre Izrael.

Uru achim b’lev sameach!

 

 

Použité zdroje:

Marek Čejka: Izrael a Palestina (2008)

Theodor Herzl: Židovský stát (2009)

Teraz najčítanejšie