Denník N

Jan Roček: Príbeh obdivuhodného života

Tento príbeh nie je len o Železnej opone. Odohráva sa už viac než 90 rokov. Je fascinujúce môcť sa stále porozprávať s človekom, ktorý toho toľko prežil. Po niekoľkých mesiacoch, čo sa na tomto blogu stretávame pri príbehoch zo Železnej opony, sú stále veci, ktoré ma dokážu prekvapiť. Životný príbeh Jana Ročka a jeho rodiny je námet na celú knihu, nielen jeden krátky blog. Začal sa v roku 1924. A nový život Ročkovcov v slobodnom svete 24. júla 1960 odvážnym skokom z lode pri dánskom brehu.

Je veľmi ťažké opísať niekoľkými vetami, čím všetkým prešiel profesor Jan Roček (* 24. 3. 1924 v Prahe) v dvadsiatom storočí, a zamerať sa pritom na útek jeho rodiny z Československa. Prečítal som si jeho pamäte a zrazu som mal problém myslieť len na leto roku 1960.

Od narodenia po Terezín

Narodil sa do väčšinou nemecky hovoriacej rodiny. S českými priateľmi a známymi však hovorili po česky. Ako dieťa najprv chodil do nemeckej súkromnej škôlky, ale základná škola už bola česká.

Keď Hitler prevzal v Nemecku moc a nacistická strana získala podporu veľkej časti obyvateľstva v Nemecku vo svojom protižidovskom programe, otec doma nemčinu zakázal a Jan Roček a jeho sestra Helga (nar. 1929) už vyrastali ako Česi. Sám Jan Roček sa nepovažuje za Žida, nikdy nepatril k žiadnej náboženskej komunite a doma oslavovali Vianoce aj Veľkú noc. Žili na predmestí Prahy vo veľkom trojizbovom byte. Hoci bol jeho otec spolumajiteľ firmy, žili vcelku skromne a šetrne, najmä po nástupe hospodárskej krízy.

Ján a Helga RočkovciJan a Helga Ročkovci (1936)

Na konci piatej triedy zložil prijímacie skúšky na osemročné gymnázium. Pretože sa od neho čakalo, že raz prevezme otcovu fabriku na farby, mal študovať chémiu. Preto sa po štyroch rokoch na gymnáziu pokúsil dostať na zostávajúce štyri roky štúdia na chemickú priemyslovku.

Nepodarilo sa, prišlo však leto 1940 a Jan bol na konci piateho ročníka zo školy vylúčený. Spolu so všetkými študentmi, ktorí boli považovaní za Židov. Na základe nemeckých rasistických zákonov. Začal pracovať a popritom sa neskôr dostal do chemického kurzu, ktorý organizovala židovská komunita, a začal sa chémii vážnejšie venovať. V máji 1942 prišiel príkaz na transport do Terezína.

Od Terezína cez Osvienčim po oslobodenie

Do terezínskeho geta sa dostala celá rodina. Matka Jana Ročka bola už v tej dobe veľmi vážne chorá. Sestra Helga mala len 13 rokov. Otec bol v Terezíne členom židovskej poriadkovej služby.

Mladý Jan sa aj v Terezíne mohol venovať chémii, pracoval tu v laboratóriu. Práca bola pre neho veľmi zaujímavá a veľa sa tu toho naučil. Situácia v gete však bola veľmi zlá. Tiesnilo sa tu až 60 tisíc ľudí, zlé hygienické podmienky, neustály hlad a všadeprítomný strach z transportov na Východ.

TerezínBrána v Malej pevnosti Terezín (zdroj: Wikimedia Commons)

V júni 1944 sa tu však stretol s Evou. Jan sa doteraz o dievčatá nijako zvlášť nezaujímal, ak nepočítame jednu tajnú lásku (ktorej to však nikdy nepovedal) a jedno randenie, ktoré ho ale nudilo. S Evou viedli v Terezíne intelektuálne debaty, a keď sa o tri mesiace neskôr lúčili pred jeho transportom na Východ, vymenili si adresy na svojich priateľov v Prahe. Na jeseň 1944 odviezli matku, otca a 15-ročnú sestru do Osvienčimu. Rovno do plynovej komory.

Jan bol zdravý 20-ročný mladík a tak dostal šancu pracovať pre Ríšu. 27. októbra 1944 ho previezli z koncentračného tábora v Osvienčime na prácu do zbrojárskej fabriky pri Lipsku. V apríli 1945 ich evakuovali a oslobodenie ho zastihlo na pochode. Jedného dňa, bolo to asi 8. mája, zrazu stráže zmizli.

Od oslobodenia po útek z Československa

Prvé mesiace po skončení vojny strávil Jan v nemocnici. Z nej aj poslal list Eve na pražskú adresu, ktorú si zapamätal. Dostala ho presne v deň jej 18. narodenín a navštívila ho. Tak začala ich korešpondencia. Po štyroch mesiacoch Jana z nemocnice prepustili, vrátil sa do Prahy a začali sa s Evou denne stretávať. Chodil niekoľko mesiacov do kurzu, ktorý ich mal pripraviť na maturitnú skúšku. Tú zložil a v roku 1946 začal študovať na chemickej fakulte technickej univerzity. Aj Eva študovala, ale našli si čas aj na dlhé prechádzky, divadlo a kino. 27. júna 1947 mali civilný sobáš, na deň presne po troch rokoch od ich zoznámenia v Terezíne.

Svadobná fotografiaSvadobná fotografia Jana a Evy (1947)

V roku 1949 získal Jan titul inžiniera chémie a v roku 1953 diplom kandidáta vied, ku ktorému ho viedol profesor Otto Wichterle. O rok neskôr sa im narodil prvý syn Martin. Po dvoch rokoch druhý syn Tomáš. To už však boli v Československu pri moci komunisti, ale Jan ani Eva nimi nikdy neboli. Jan si síce podal prihlášku do sociálnodemokratickej strany, tá sa však našťastie stratila. Strana sa totiž zlúčila s komunistickou. Krajina sa dramaticky zmenila. Uzatvorili sa hranice, mnoho známych utieklo. Médiá boli plne ovládané novým režimom. Každý mal v rodine alebo medzi známymi niekoho, kto bol uväznený. Už čoskoro aj Jan pocítil na vlastnej koži, čo je Štátna bezpečnosť. Bol pod nátlakom agentov ŠtB. Pracoval v Československej akadémii vied a na konci roku 1957 sa dostal dokonca do Veľkej Británie na pracovno-študijný pobyt. Pobyt v Anglicku úplne zmenil jeho postoj. Už nebol ochotný pracovať „pre dobro robotníckej triedy“, už neveril protizápadnej propagande a jeho najväčším želaním bolo odisť z Československa s celou svojou rodinou na Západ. Nechcel, aby jeho deti vyrastali v systéme, kde sa musia naučiť klamať, potláčať každú svoju nezávislú myšlienku a opakovať každý deň len to, čo od nich systém očakával.

Ročkovci na pleseEva a Jan Ročkovci na plese (1952)

Útek

Koncom roka 1959 sa od mladej techničky z vedľajšieho laboratória dozvedel o neuveriteľnej možnosti emigrácie. Pri výlete loďou z východonemeckého ostrova Rujana do švédskeho Trelleborgu mali pasažieri možnosť v švédskom prístave vystúpiť. Jan sa niekoľkokrát opatrne v rozhovore s ňou uisťoval, či je to vôbec možné, a začal sa obzerať po zájazdoch do NDR. Začiatkom roka 1960 sa Ročkovci konečne dočkali automobilu. Tri roky čakali v poradovníku na východonemecký Wartburg. Po celú tú dobu museli mať na účte v banke viazaný vklad na auto. Nemohli si síce vybrať ani farbu vozu, ale boli šťastní, že sa im konečne podarilo sivý Wartburg získať.

Zistili, že cestovná kancelária Čedok ponúka zájazd do NDR vlastnými vozidlami. Rezervovali si ho a zložili zálohu. S nimi aj spriatelená rodina Reiserovcov. Od tej chvíle sa začali systematicky pripravovať na útek. Vstúpili do Zväzarmu a začali sa zúčastňovať jeho aktivít. Chodili na nudné schôdze, podieľali sa na súťažiach pre deti. Evina matka zdobila okná pri príležitosti komunistických sviatkov. Vyšli do prvomájového sprievodu. Ukazovali, akými lojálnymi občanmi sú. Na vycestovanie potrebovali potvrdenie od zamestnávateľa a odborov. Evina matka od uličného výboru a Jan tiež od armády. Počas príprav Eva nikdy nedala najavo obavy z rizika. Všetci mohli skončiť vo väzení a deti v detskom domove. V posledných dňoch pred odchodom zničili všetko, čo by mohlo priťažiť ich príbuzným a známym po ich úteku.

Na zájazd do NDR vyrazili v kolóne. Prvú noc prespali ešte v hoteli pred hranicami s východným Nemeckom a na ďalší deň mali zastávku v Drážďanoch. Tu sa Ročkovci stretli s manželmi Meyerovcami. Pani Meyerová bola chemička a spoznali sa s ňou pri jej návštevách Prahy. Meyerovci im chceli poukazovať mesto, ale Jan ich šokoval úprimným priznaním, že ich zaujíma len možnosť úteku na Západ cez Západný Berlín.

Pán Meyer bol prekvapený, ale prisľúbil im, že sa povypytuje a stretnú sa v Postupime, kam mal zájazd Ročkovcov namierené. Berlín ešte nebol rozdelený múrom, ale pri ďalšom stretnutí s Meyerom v Postupime sa informáciám nepotešili. Prechod do západného sektora mali voľný len Nemci. Pán Meyer nevedel pochopiť, prečo vôbec niekam utekať. On mal predsa v Drážďanoch dobrú prácu a kedykoľvek chcel na Západ, prešiel do Západného Berlína a späť. Jan ho presviedčal, že to takto nemôže dlho vydržať. Nasledujúci rok mu dal za pravdu. O rok neskôr vyrástol v Berlíne nechválne známy múr.

Ročkovci dorazili v kolóne zájazdu k Baltskému moru pri nemecko-poľských hraniciach. Ich prvý pokus o únik bol prenajať si malý čln s veslami a priplávať k americkej lodi, ktorá kotvila na mori a čakala na vstup do štetínskeho prístavu. Na mori ich síce zastihla hliadkujúca loď a prikázala im vrátiť sa, ale ignorovali ich a napodiv sa o nich ani hliadka nijako zvlášť nestarala. Kotviace lode však boli stále príliš ďaleko, nedokázali ani rozoznať pod akou vlajkou sú registrované. Po hodine plavby sa rozhodli vrátiť. Úplne vyčerpaní z veslovania, boli paradoxne radi, že sú vôbec znova na zemi, aj keď v stále v komunistickom východnom Nemecku.

Pod vymyslenou zámienkou sa odpojili od zájazdu a vyrazili na Rujanu. Chceli použiť únikovú cestu, ktorá bola prvým impulzom na útek cez NDR. V prístave Sassnitz sa im podarilo získať lístky na veľký trajekt premávajúci do Švédska. Historka o možnosti vystúpenia v prístav bola síce pravdivá, ale len do minulého roka. Kvôli viacerým útekom už pasažierom nedovolili vo švédskom prístave vystúpiť. Jan sa síce pokúsil požiadať švédskych pasažierov o pomoc, aby prepašovali z lode aspoň jeho svokru a deti, ale žiaľ tí nenašli na to odvahu. A tak Ročkovci stáli na palube vysokej lode, tak blízko švédskemu brehu, ale riziko skoku z lode bolo príliš veľké. Deprimovaní sa dívali na vzďaľujúce sa brehy a vracali sa do východného Nemecka.

Cestovný lístokCestovný lístok na trajekt do Trelleborgu

O pár dní dorazili na posledné pobytové miesto blízko Warnemünde. Počuli, že tam premáva trajekt do Dánska. Ale tiež klebetu, že Dáni radi vracajú utečencov z Nemecka naspäť. Nemali Nemcov v láske. Na ďalší deň sa na pobreží pri pozorovaní cez ďalekohľad dozvedeli, že do Dánska premáva malý trajekt Seebad Ahlbeck, na palube ktorého sa dali bez cla nakúpiť čokolády a cigarety. A na trhu sa Jan Roček dozvedel ako to je s tým vracaním Nemcov. Dáni ich vracali, ale do západného Nemecka.

Bol to ich posledný deň zájazdu v NDR a bola tu posledná plavba lode Seebad Ahlbeck do Dánska ten deň. Väčšina pasažierov už bola na lodi. Ale neboli tu Reiserovci. Museli sa rozhodnúť rýchlo. Nastúpili na palubu. Jan preskúmal so synmi loď, zatiaľ čo Eva sa rozprávala so svojou matkou. Tá ešte stále nebola rozhodnutá, či utečie s nimi. Nakoniec matku presvedčila hrozba výsluchov, ktoré by ju doma čakali. Po dvoch hodinách plavby dorazila loď do dánskeho prístavu Gedser.

Seebad AhlbeckSeebad Ahlbeck

Bolo slnečné nedeľné popoludnie 24. júla 1960. Pasažieri s platnými dokladmi vystupovali z lode a ostatní sledovali dánsky breh. Ročkovci využili, že nikto nesledoval druhý bok lode, a pripravovali sa skočiť do vody. Eva chytila 6-ročného Martina a nechala sa do vody strčiť Janom. Ten potom okamžite vzal na ruky 4-ročného Tomáša a skočil do vody.

Eva prejavila väčšiu šikovnosť, jednoducho loď oboplávala a pri brehu podala najbližšiemu Dánovi svojho syna po tom, čo sa uistila, že je to naozaj Dán. Jan plával preč od lode a smeroval k schodisku, ktoré viedlo do mora. Plával na chrbáte a ľavou rukou držal svojho synčeka. Stratil pritom okuliare a nevedel, ktorým smerom je schodisko do vody. Kričal o pomoc, bál sa Nemcov z lode. Tí spustili na vodu gumový čln a mierili k nemu.

Tesne pred nimi sa Jan so synom dostal na akúsi drevenú konštrukciu a podal syna nemecky hovoriacemu mužovi. Mal šťastie, bol to Dán. Nemci v člne to vzdali a vrátili sa na loď.

Snímka z dánskej tlačeSnímka z dánskej tlače

Jana vytiahli z vody a zobrali do kancelárie. V tej chvíli nevedel, čo je s Evou a Martinom. Pochytila ho hystéria a v panike žiadal, aby nepúšťali loď z prístavu. Nevedel, že jeho žena aj starší syn sú tiež v poriadku v inej kancelárii na druhom konci prístavu. Zdalo sa mu, že to trvalo veľmi veľmi dlho, ale nakoniec dorazil minibus s Evou, Martinom aj Evinou matkou. 61-ročná pani na lodi najprv počkala, kým sa všetci vynorili nad hladinu, potom si vyzliekla plášť, vyzula sa a a skočila do vody. Nevedela príliš dobre plávať, ale z brehu jej hodili záchranné koleso a potom poslali čln, ktorý ju z vody vytiahol.

Všetkých zobrali do najbližšej nemocnice, fyzicky aj duševne vyčerpaných, ale nadšených, že sa im to podarilo. Konečne boli voľní a verili, že skončia v slobodnej krajine, kde nebudú musieť učiť deti klamať a predstierať.

Rodina Reiserovcov nasledovala ich príklad na druhý deň ráno a všetci sa tiež skokom z lode dostali na dánsky breh.

Po prílete do USAPo prílete do USA

V skratke

Cestu rodiny Ročkovcov do Ameriky organizovala a platila organizácia IRC. Jan Roček sa v Amerike najprv uchytil ako pomocný profesor Katolíckej univerzity vo Washingtone. Po piatich rokoch dostal americké občianstvo. Koncom roka 1966 odišiel do Illinois, kde strávil ďalších 29 rokov života na University of Illinois. Bol prorektorom pre výskum a dekanom postgraduálneho štúdia.

V roku 1995 odišiel do dôchodku vo veku 71 rokov. Má 91 rokov a stále žije v USA.

Do Československa sa prvýkrát vrátil v roku 1990 a odvtedy svoju návštevu mnohokrát zopakoval. Naposledy v roku 2009 aj s deťmi a vnúčatami. Eva Ročková odišla do dôchodku po 25 rokoch vyučovania. Pani Ročková pred mesiacom zomrela.

Starší syn Martin je profesorom fyziky na State University of New York. Má dvoch synov, Tomáša a Juliána. Mladší syn Tomáš je profesor archeológie a antropológie na University of Delaware a má dve dcéry, Miriam a Lauru.

Evin odchod do dôchodkuEvin odchod do dôchodku (1994)

Rodina RočkovcovTomáš, Eva, Martin a Jan Ročkovci (2004)


PoďakovanieJan Roček

Keď som objavil pamäte prof. Jana Ročka, prečítal si ich a hľadal niekoho z jeho rodiny, objavil som kontakt na jeho syna Martina a napísal som mu e-mail. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi takmer ihneď odpovedal s tým, že moju prosbu preposlal svojmu otcovi. Priznám sa, do tej chvíle mi vôbec nenapadlo, ze hlavný aktér tohto neobyčajného príbehu stále žije. A že sa so mnou sám skontaktuje e-mailom, to už vôbec nie. Profesor Roček je suverénne najstarší žijúci účastník príbehov zo Železnej opony, s ktorým som sa spojil. Vyslovujem mu týmto veľké poďakovanie za to, že si našiel na mňa čas, a prajem mu zo srdca aj do ďalších rokov najmä pevné zdravie.


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Zdroje a obrázky:

Vzpomínky a Můj život (PDF česky)

Fotografie publikované s láskavým dovolením prof. Jana Ročka

Teraz najčítanejšie