Blog
štvrtok

Jánošíci

Čítam rozhovor s jednou z obetí Váhostavu a uvedomujem si znovu, že Váhostav nie je problém, je to len jeden z mnohých prejavov skutočného problému Slovenska. Stále si totiž spústa ľudí u nás myslí, že je cool byť zbojníkmi a nie žandármi.

To Švajčiarsko, ktoré ešte kedysi dávno sľuboval Mečiar na Pasienkoch vášnivým babkám demokratkám (a ktoré dodnes, napriek úpornej snahe Mečiara a jeho verného nasledovníka Fica neprišlo) sa okrem iného vyznačuje aj tým, že tam ľudia obvykle netolerujú, keď ich spoluobčania porušujú pravidlá. Skúste vo Švajčiarsku vyniesť smeti do iného kontajnera, než kam patria a nebudete sa stačiť čudovať, ako rýchlo vás sused, s ktorým si inak celkom rozumiete, udá na obecný úrad.

Nič, čo by sa mohlo stať na Slovensku, iba ak by ste sa mali lepšie ako sused a ten by vás zo závisti udával pravidelne a pre hocičo. Netvrdím, že sa máme stať národom udavačov a špicľov, čo sledujú každý krok svojich susedov. Nemali by sme ale mlčky tolerovať, či dokonca podporovať otvorené porušovanie pravidiel.

Veľké množstvo ľudí tu dodnes má pocit, že dodržiavať pravidlá je niečo pre mäkkýšov, zbabelcov, slovom planktón na dolnom konci potravinového reťazca, zatiaľ čo oni sú najväčšími kráľmi, keď ignorujú predpisy, značky, zákazy, či iné pravidlá, ktoré sú stanovené zákonmi, alebo aj len bežnými pravidlami slušného správania.

Každý nadáva na politikov, každý je strašne rozhorčený, keď vyvádzajú neuveriteľné kúsky. Raz jedni, raz druhí, raz menej, inokedy viac, momentálne napríklad donebavolajúco. Ale kdesi tam vnútri mnohým hovorí tenký hlások: "sú ako my, my sme ako oni, sú naši, nie nejakí blázni, čo by chceli, aby sme dodržiavali pravidlá..." A volia presne tento typ politikov, pretože sú ich skutočným obrazom. Obludne zväčšeným, nemilosrdnou, ale veľmi vernou karikatúrou tých, čo tu letia po diaľnici 180, tam šlohnú niečo, keď sa nikto nepozerá, tých, čo sa potešia, keď sa pokladníčka, ktorá má desatinu ich platu, pomýli v ich prospech a ani ich nenapadne ju na to upozorniť, tých, čo vyhadzujú smeti pod tabule "Zákaz skládkovania odpadu", alebo z tých istých áut vyhadzujú psov, ktorých nedávno deťom kúpili na Vianoce. Tých, ktorí nemajú problém objednať si čokoľvek s vopred jasným plánom nezaplatiť.

Veľmi veľa ľudí na Slovensku je namočených do takýchto "drobností", kompromisov s úplne jednoduchými a nijak drastickými pravidlami. Ako potom môžeme očakávať, že naši volení zástupcovia sa budú správať inak? Ako nás môže prekvapovať, že tých pár, ktorí to fakt chcú robiť inak, je za bláznov a za divných? Koho prekvapí, že v politických stranách nie je na predaj program a plán, čo urobiť s touto krajinou, ale ľudia, ktorí na patričných miestach patrične zatlačia, aby sa tie pravidlá nejak natiahli, či ohli tak, aby sa investícia vrátila?

Argumentom je často, že "keď môžu tí hore, prečo by sme my nemohli?" Teda, skôr pseudoargumentom.

Sú veci, ktoré človek dokáže zmeniť a sú veci, ktoré sám zmeniť nedokáže. Nikto nedokáže zmeniť Slovákov tak, aby hromadne začali dodržiavať pravidlá. Jánošík a spol sú stále medzi nami a pre mnohých sú stále vzorom. Aj keď nie je zdokumentovaný jediný prípad, kedy by Jánošík skutočne niečo urobil pre niekoho chudobného.

Môžeme si ale sami pre seba povedať, že budeme aspoň tam, kde na to máme dosah, dodržiavať základné pravidlá. Správať sa slušne k cudzím ľuďom, aj vlastnej rodine, nekradnúť, ani keby bolo isté, že sa na to nepríde, jazdiť ako ľudia a nie zmyslov zbavený dobytok, prosto, mať správne zorientovaný morálny kompas. Nie preto, aby nás niekto chválil, či ocenil, akí sme vzorní, ale preto, aby sme mohli byť vzorom konaním a nie rečami. Ale aj preto, lebo inak máme nikdy nekončiaci problém. My všetci.

Je to totiž jediný spôsob, ako sa táto spoločnosť môže postupne naučiť, že pravidlá nie sú na to, aby sa obchádzali, že druhého odrbať je v konečnom dôsledku zlé pre všetkých a že spolupráca je lepšia, ako susedova otrávená koza.

Ak sa nám to nepodarí, nemali by sme očakávať, že v chránenej dielni na hradnom kopci zasadne nejaká úplne iná skupina ľudí, ako sme my sami a spasí Slovensko pred ním samotným. Nespasí, je to na nás všetkých priatelia.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Človek, občan, manžel, otec. Pre tých, ktorí to náhodou ešte nevedia a preto, že píšem aj o politike, považujem za potrebné uviesť, že som podpredsedom Občianskej konzervatívnej strany (OKS). Napriek tomu, alebo možno práve preto, názory, ktoré tu píšem, sú len a len moje vlastné, podobnosť s názormi iných ľudí je čisto náhodná, ale potešiteľná.

Blogy

|

Už viac ako 100157 z vás dostáva správy e-mailom