Denník N

Japonská téma, na ktorú sa ma takmer nikto nezabudne opýtať: Saizu. The Size.

Camera 360
Camera 360

Hádajte kde skončil môj prvý blog o Japonsku, v ktorom som chcela do hĺbky, fundovane, čerpajúc z mojich akademických a životných skúsenosti opísať proces akceptovania cudzích kultúr a integrovania sa?
Áno, presne tam:-)! Pri japonských „pipíkoch“, lietajúcich operencoch…nazvite ich ako chcete . A ešte pri prezervatívoch… Ufff…!

Teraz vážne. Japonci majú naozaj inú stavbu tela. Sú v priemere – po všetkých stránkach, kompaktnejší, menší. Vyplýva to historicky zo spôsobu zabezpečovania toho najdôležitejšieho – potravy.
Európsky staroveký bojovník a lovec potreboval na prežitie okrem inteligencie a šikovnosti najmä rýchle, atletické telo. Čím lepšie bola dĺžka jeho nôh a rúk prispôsobená činnosti, ktorú vykonával, tým väčšiu mal šancu na úspech.
Dlhé, atletické nohy boli starovekému Japoncovi skôr na obtiaž. Telo potreboval mať prehnuté dopredu, nohy kratšie, aby bol čo najbližšie k ryžovým výhonkom, vyrastajúcim z ryžového poľa plného vody, ktoré obrábal. Túto činnosť vykonávali Japonci po stáročia a preto sa ich telo čo najlepšie prispôsobilo podmienkam, v ktorých žili a pracovali. Nižšia, kompaktnejšia stavba tela mala praktický význam.

Samozrejme, súčasný človek sa vytiahol do výšky aj v Japonsku. Vďačí za to hlavne zvýšenému príjmu živočíšnych bielkovín, ktorý prudko narástol v polke minulého storočia. Mäso, ktoré bolo dovtedy  luxusným a drahým tovarom sa stalo bežne prístupné každému. Aj keď sú v priemere Japonci stále nižší ako Európania, vysokých, urastených Japoncov už bežne v Japonsku nájdete, hlavne v mladšej, ale aj v strednej generácii.

Napriek tomu, že sa Američania alebo Európania radi zabávajú historkami o nepasujúcej veľkosti pánskej ochrany dodanej pre Japoncov z USA a jednou z častých tém, na ktoré sa ma ľudia zvyknú pýtať v súvislosti s Japonskom – povedzme si  úprimne, je práve veľkostný rozdiel, myslím, že je všetko presne také, aké má byť.

Väčší problém by som skôr videla v prekvapujúco veľkej nechuti mladých Japoncov púšťať sa do normálnych zdravých vzťahov so všetkým, čo k tomu patrí. Je pre nich zbytočne zaťažujúce zaoberať sa komplikovanými vzťahmi popretkávanými tenkými nitkami, ktoré sú v japonskej spoločnosti ešte jemnejšie a ťažšie čitateľné ako v našej. Nehovoriac o sexe. Volia radšej pohodlnejšiu verziu elektronických partneriek –  milých, úslužných a starostlivých aplikácií, ktoré sú zároveň  ideálom krásy ich „partnera“ , nikdy neodvrávajú a hlavne, dajú sa vypnúť vždy, keď ich má človek dosť.
Sexu sa často Japonci vyhýbajú aj v normálnych vzťahoch a pojem „sexless“ je bežným slovom používaným pri popise existujúceho vzťahu.
Ďalšou celkom bežnou možnosťou je vzťah aj so sexom – mimo partnerským. Japonci síce vedia, že nevera nie je fér, nepoznajú však hlboký pocit viny, ako nám ho vštepuje naša kresťanská kultúra (kresťania tvoria len asi 1% japonského obyvateľstva). V minulosti dokonca manželka, keďže najlepšie poznala mužov vkus, vyberala a pripravovala milenky pre manžela. Bolo to súčasťou jej povinností a poslania. Japonec si jednoducho nemyslí, že za neveru bude upražený v pekle. Ak sa o nej partnerka náhodou dozvie, veľmi sa nahnevá, muž sa ospravedlní a ide sa ďalej. Pre nás nemysliteľné. Keďže prostitúcia je v Japonsku zakázaná, nahrádza ju široká ponuka najrôznejších erotických služieb, dostupných doslova na každej zástavke metra. Stačí len zájsť do podnikov v skrytých uličkách vzdialených na pár minút chôdze. Od Souplandov až po Hostess bary (Host bary sú verziou pre ženské zákazníčky) …ponuka je naozaj bohatá.

Tým nechcem povedať, že Japonci neexistujú v normálnych vzťahoch, prestali plodiť deti a nezaujíma ich rodina. Existujú a je ich veľká väčšina.
Toľko rozoberanej téme ázijskej veľkosti by som tiež nevenovala veľa pozornosti.

Matička príroda to zariadila presne ako mala a tak ako u nás, aj v Japonsku sadne všetko pekne, tak ako má.

Teraz najčítanejšie

Marianna Hasegawa

Na Slovensko som sa vratila v roku 2013, po 16 rokoch zivota v Tokyu . Este na zaciatku 90tich rokov som odisla studovat Japoncinu a Korejcinu do Viedne na Vienna University a potom do Tokya na Tokyo University Of Foreign Studies, kam som sa dostala na stipendium. V Japonsku som nakoniec ostala trochu dlhsie ako bol povodny plan a prezila tam nadhernych 16 rokov:-). Mam dvoch polojaponskych synov, s ktorymi si momentalne vychutnavame zivot na Slovensku. Moje zážitky z Japonska som zhrnula do najnovšej e-knihy "16 rokov v Tokiu" na mojej FB stránke. Enjoy :-)! Kedze som nomad, nikdy neviem, kedy a kam ma zase vietor zaveje :-). Yoroshiku Onegai Shimasu!