Je dôvodné podozrenie, že sa Hillary Clinton zbláznila…

…alebo aspoň niekto z  tímu jej poradcov, ale priblížme si najprv doterajší vývoj, ktorý vyvrcholí v novembri 2016…

Pred troma mesiacmi to vyzeralo jednoznačne. Hillary Clinton bola jasný favorit, ktorého Demokrati postavia v prezidentských voľbách v novembri 2016. Tie následne bývalá prvá dáma s veľkou pravdepodobnosťou aj vyhrá. Že členovia strany dajú v primárkach podporu práve jej, sa vnímalo ako samozrejmosť. Žiadny seriózny vyzývateľ nebol (a stále nie je) na obzore.

Z tých čo by teoreticky prichádzali do úvahy, sa hovorí o senátorke Elizabeth Warren za Massachusetts. Profesorka konkurzného práva na Harvarde. Ľavicové (alebo ako sa v USA hovorí „progresívne“) krídlo Demokratickej strany. Obamov kritik zľava. V kampani do senátu v 2012 na ňu konkurenti vytiahli  úsmevný kompromateriál –v 80. rokoch táto modrooká plavovláska uviedla pri vypĺňaní pracovných formulárov národnosť „Native American“ teda že patrí k minorite Amerických Indiánov (konkrétne k Čerokézom!). Tvrdila, že sa chcela dostať do prostredia „znevýhodnených minorít“ a že naozaj ich rodina mala z jednej strany indiánske korene. To každopádne nie je až tak podstatné, kandidatúru do demokratických primárok skôr vylúčila.

Záujem kandidovať už ohlásil jediný nezávislý člen Senátu za štát Vermont, Bernie Sanders. Napriek svojej nezávislosti, je členom „caucus-u“ Demokratickej strany v senáte. Bude sa tak  uchádzať o ich podporu v primárkach. Sanders je v podstate výrazný exot, ktorý hlása na americké pomery silno ľavicové názory, a stal sa akousi zostarnutou (Sanders má 74 rokov) verziou Che Quevaru…Sanders však zrejme nemá výraznejšie šance presvedčiť Demokratov a nakoniec pôjde kandidovať ako nezávislý.

Keďže sa na obzore nečrtá žiadna výrazná osobnosť, nomináciu u Demokratov má Hillary skoro istú. Ostatné okolnosti sú tiež priaznivé:

Priezvisko „Clinton“ – napriek nadštandardným sexuálnym ambíciám, bombardovaniu Kosova a ďalším kauzám, dnes Američania (Demokrati aj Republikáni) spomínajú na funkčné obdobie Billa Clintona (1993-2001) s nostalgiou. Je to prirodzené, aj keď samotný Clinton sa o úspech krajiny počas svojho prezidentstva výraznejšie nezaslúžil. USA si vtedy užívali hospodársky boom (ktorý vo veľkej miere naštartoval Ronald Reagan a neprejavovali sa dôsledky finančnej a hypotekárnej bubliny), krajina bola jedinou veľmocou (dnes nastupujú noví obri – Čína, India, Brazília), neexistoval terorizmus ako ho poznáme dnes,  ani kolosálny omyl akým bola vojna v Iraku.

Treba však pre korektnosť povedať, že Clinton naozaj nebol zlý prezident. Veľa toho neurobil, ale nič nepokazil. Rozumel základnému pravidlu, že spoločnosť a krajina fungujú ako nová generácia motorových vozidiel. Celé vnútro pozostáva z vysoko sofistikovaných elektronických súčiastok, ktorých sa netreba veľmi „dotýkať“, ani sa v nich „hrabať“.  Úloha šoféra je viesť a riadiť motorové vozidlo, otáčať volantom, udávať smer, niekedy pridať plyn prípadne zabrzdiť. Ako náhle sa šofér začne hrať na automechanika, naruší celý systém vozidla a problém je na svete! Prešibaný Clinton si túto skutočnosť veľmi dobre uvedomoval. Či už to považujeme za vypočítavý alibizmus, alebo štátnickú prezieravosť, Clinton nie je Bush, ani Obama. Obidvaja precenili svoju manažérske a vodcovské schopnosti, Bush najmä v zahraničnej a Obama v domácej politike. Preto majú dodnes rekordne nízke ratingy popularity.

Obľúbenosť svojho manžela tak bude využívať aj Hillary, s odkazom na „good old days“. Môže pritom loviť v republikánskych vodách, najmä ak si strana vyberie ako kandidáta niektorého z popletencov, pomätencov a vyčúrancov ktorých je dosť a tešia sa mediálnej pozornosti, aj podpore aktivistov (Ted Cruz, Rand Paul, Donald Trump – hoci ten je našťastie nepriechodný).

Zatiaľ sa ukazuje, že voličom nebudú prekážať ani obvinenia z „dynastických“ ambícií manželov Clintonovcov. Ide o fenomén, ktorý je v posledných rokoch tŕňom v oku väčšiny Američanov. Nepáči sa im, že aj keď sa prezident volí v priamych voľbách, kde by mal dostať šancu každý kandidát, bez ohľadu na finančné a rodinné zázemie, fakticky ho zväčša vyberie málopočetná, vplyvná elita v tej-ktorej strane a od ľudí si ho nechá len formálne „posvätiť“. V USA, ktoré sa filozoficky emancipovali od Európy najmä na základe princípu republikánskej rovnosti, tak v ostatnom čase rastie nespokojnosť s Bushovcami, Clintonovcami, Kennedyovcami a ďalšími bohatými rodmi WASPs („White Anglo-Saxon Protestans“ teda „bieli, anglosaskí protestanti“), absolventmi „Ivy League“ (osem prestížnych amerických univerzít na severovýchodnom pobreží).

• Dištanc od Obamu – Hillary Clinton ako „Secretary of State“ (ministerka zahraničných vecí), vyskočila z Obamovho vlaku ešte na železničnej stanici, hneď po jeho opätovnom zvolení. Nemusí tak obhajovať rozhodnutia stále nepopulárnejšej Obamovej administratívy, čo by nepochybne radi využili Republikáni a spustili ostrú a nemilosrdnú paľbu. Hillary tak môže byť akoby „nadstranícky“ kandidát, ktorého zhodou okolnosti nominujú Demokrati, príjemne sa usalaší v strede, kde má najväčšiu šancu vábiť amerických voličov. Prešľapy a prechmaty Obamovej administratívy, akými sú kontroverzná (aj keď z pohľadu Európana úplne normálna) zdravotnícka reforma „Obamacare“, alebo zmierlivá (naivná) politika voči Iránu, Kube, prípadne Rusku tak pôjdu akoby mimo nej.

 

• Bratovražedná vojna v tábore Republikánov – Už teraz je jasné, že o nomináciu Republikánov, alebo GOP (Grand Old Party) sa tieto primárky bude uchádzať rekordné množstvo relevantných kandidátov, približne 20. V menoslove nájdeme súčasných aj bývalých senátorov, guvernérov, kongresmanov aj osoby mimo politiky. Tento vývoj je pochopiteľný, keďže po dvoch volebných obdobiach prezidenta z jednej strany, sa kyvadlo zväčša vychýli v prospech vyzývateľa z opozície. Už teraz sa v republikánskom kurníku nachádza veľké množstvo kohútov s veľkými ambíciami a egom, ktorí voči sebe prechovávajú vzájomnou nedôverou a zášť. Do začiatku primárok (prvé budú v Iowe, v januári 2016) zostáva šesť mesiacov, no už teraz sa začala vojna, kde sa budú rozdávať rany pod pás, budú sa vybíjať zuby a kde potečie krv…

Podobný problém mala strana aj pred štyrmi rokmi. Kampaň v primárkach bola natoľko špinavá a zničujúca, že aj keď Mitt Romney mal na jar 2012 nomináciu istú, jeho protikandidáti viedli zarytú guerillovú vojnu a spochybňovali Romneyho odborný aj morálny kredit. Ušetrili tak prácu „Black PR“ oddeleniu Obamovej kampane, ktorá len dala Romeymu ranu z milosti. Republikáni si tak síce môžu prezidentského kandidáta vybrať relatívne skoro, to však neznamená, že mu potom ďalší neúspešní kandidáti nebudú „okopávať členky“. Demokrati, dnes prakticky zomknutí okolo Hillary, tak majú ďalší dôvod na optimizmus…

• Republikánska kríza identity – Problém, ktorý GOP zažíva už druhé funkčné obdobie spočíva tiež v kríze jej post-bushovskej identity. Mení sa volebná mapa, aritmetika a demografia USA, pričom tento trend vyhovuje Demokratom, čo sa naplno prejavilo v ostatných prezidentských voľbách 2012. Obamovi sa podarilo vytvoriť širokú voličskú koalíciu, zloženú z prvovoličov, bielej pracujúcej triedy a menšín (Afroameričania a Hispánci). Republikáni budú musieť zasadne zmeniť svoj prístup ku komunikácií s voličstvom, ktorému môže prekážať povýšenecký a moralizujúci tón, prípadne nekompromisnosť a rigidita v názoroch na interrupcie, alebo homosexuálne partnerstvá.

Strana má príliš širokú ideologickú skladbu, kde sa jednotlivé krídla stále vybíjajú a hádajú. V Republikánskej strane tak nájdeme zástancov protestného Tea Party Movement (Ted Cruz – značne slizko pôsobiaci človek, senátor z Texasu, Marco Rubio – potomok kubánskych emigrantov, senátor za Floridu) cez tzv. „náboženskú pravicu“ (Mike Huckabee, Rick Santorum), umiernených republikánov (guvernér Wisconsinu Scott Walker – jeden z  kandidátov, ktorý je presvedčivý a úspešný vo svojom štáte, a môže Hillary poraziť, Jeb Bush – rozumný a inšpiratívny človek, ale visí nad ním tieň jeho brata, prípadne guvernér Ohia, John Kasich) až po Libertariánov (Rand Paul – jeho úspech by bol tragédiou pre USA a pre celý západ).

• „Establishment vs. grass-roots conflict“

Popritom sa  (najmä) v GOP stále viac prehlbuje priepasť medzi „establišmentom“, teda vedením strany, a „grass-roots“ aktivistami, teda členskou základňou a radovými sympatizantami. Vedenie je pragmatické, snaží sa raziť umiernenejšiu politiku, ktorá stranu viac otvorí stredu a nerepublikánskym voličským skupinám. Na druhej strane, médiá a pravoverní aktivisti kritizujú vedenie za nedostatok zásadovosti, kabinetnú politiku za zatvorenými dverami, a aj skutočnosť, že republikánske „big beasts“ (veľké zvery), riadi a financuje „big money“ teda vplyvní sponzori a investori (Bratia Kochovci napríklad plánujú partaji prispieť skoro 900 miliónov dolárov). Radoví členovia chcú naopak viacej hodnotovej politiky, jasné a rezolútne stanoviská ktoré sú pre nich prednostnejšie ako širší obraz (pre horu nevidia les).

Problém je v tom, že v predvolebnej kampani v USA, je ich úloha nesmierne dôležitá. Práve široké členstvo prezentuje volebný program, presviedča a agituje v prospech strany a kandidáta vo svojom okolí a „mikrosvete“. Ak nie je voličská základňa dostatočne nabudená, môže sa to reálne odraziť na volebnom výsledku. Konflikt „pravoverní vs. vedenie“ dosiahol svoj vrchol v roku 2012. Mitt Romney (ktorý bol od začiatku vnímaný ako kandidát straníckej elity a umierneného krídla) získal nomináciu proti vôli mnohých „grass-roots“, ktorí potom zostali v kampani pasívni. Podobný problém mal John McCain v roku 2008. Pokúsil sa ho vyriešiť výberom hysterickej Sarah Palin, ako svojej „running-mate“ (kandidátky na viceprezidenta), čo malo katastrofálne následky…

Prezidentské voľby v USA tak vyhrávajú zväčša kandidáti, ktorí dokážu presvedčiť radových aktivistov o svojom pevnom hodnotovom zakotvení, charizme a rozhodnosti, a zároveň majú podporu pragmatického vedenia strany, jeho peňazí a infraštruktúry. Takým bol jednoznačne Ronald Reagan, ale aj George W. Bush. Ten mal cez svojho otca napojenie na politickú a finančnú elitu strany, zároveň sa mu podarilo aktivizovať republikánsku základňu cez radikálne etické stanoviská – brojil proti interrupciám, výskumu kmeňových buniek a registrovaným partnerstvám (v US angličtine sa tomu hovorí „to throw a red meat“ –  doslova „hodiť červené mäso“ uspokojiť, alebo zapôsobiť na voličskú skupinu). Najúspešnejší v realizácií tejto stratégie bol však súčasný prezident Hussein Obama. Bežní voliči Demokratov ho milovali (v USA sú bežné návaly chiliastického nadšenia, po ktorých našťastie nasleduje pomerne rýchle vytriezvenie) a stranícka elita si racionálne vyhodnotila, že Obama je dobrý produkt, s najväčšou šancou zvíťaziť(„starešinovia“ strany ako Jimmy Carter alebo Ted Kennedy ho  primárkach uprednostnili pred Hillary Clinton).

Dnes sa tak medzi vedením GOP na jednej a radovými aktivistami na druhej strane, týči obrovská priekopa (vplyv na tento stav má aj kuriózny, zlé jazyky by povedali fanatický, spolok „Tea Party Movement“). Demokrati majú nepochybne podobný problém, ale rozpor medzi vedením a „grass-roots“ nie je až taký krikľavý. Hillary síce podchvíľou obviňujú z „elitárstva“ a nedostatočného spojenia s bežnou pracujúcou triedou, doposiaľ sa jej však darilo podobnú kritiku šikovne odkláňať.

 

Ako už teda bolo uvedené, manželka Billa Clintona má najlepšie predpoklady, aby sa v roku 2016 stala prvou prezidentkou USA. Ukazuje sa, že má mimoriadnu odolnosť „striasť“ zo seba  kauzy a problémy z minulosti. Ako šéfka diplomacie musela priznať zodpovednosť za nedostatočné informovanie verejnosti o útokoch na americký konzulát v líbyjskom Benghazi v septembri 2012… V marci 2015 zas vyplávalo na povrch, že ako ministerka zahraničných vecí používala namiesto oficiálneho mailu U.S. State Department, svoj súkromný e-mail, a teda mnohé citlivé údaje, ktoré sa týkajú amerických národných záujmov sa mohli dostať do nepovolaných rúk…Objavili sa aj obvinenia o zneužívaní nadácie manželov Clintonovcov (Clinton Foundation) na pranie špinavých peňazí. To všetko však výraznejšie neovplyvnilo jej obľúbenosť v prieskumoch. Tiež sa jej zatiaľ darí vstrebávať útoky z chladnokrvnosti, elitárstva a dynastických ambícií…Za problém však môžeme považovať budúcnosť. Jednak sa môže voličom „zunovať“ , keďže sa vo verejnom diškurze pohybuje už skoro 30 rokov…

…ale za najväčší hádanku a hrozbu, považujem voľbu logotypu kampane „Hillary for America“, ktoré kandidátka oficiálne predstavila v apríli 2015, ale pri pohľade naň sa hravo ocitneme v ranných 90. rokoch…Logo pozostáva z dvoch prudko nekompatibilných odtieňov červenej a modrej. Modrá farba znázorňuje veľké písmeno „H“ (ako Hillary) do ktorého je s „geniálnou“ rafinovanosťou vsadená červená šípka, ktorá má asi symbolizovať budúcnosť alebo pokrok…Keby podľa neoficiálnych údajov neplánovala Hillary minúť na kampaň okolo 2,5 mld. dolárov,  mal by som podozrenie, že jej ho spravil Bill na jednoduchom grafickom editore, prípadne požiadali zručnejšiu a počítačovo gramotnejšiu dcéru Chelsea…Inými slovami, logotyp, ktorý bude sprevádzať Hillary najbližších 18 mesiacov, by môj známy, výborný slovenský copywriter, nazval „grafický suterén“.

 

Aby bolo jasné, nechcem sa tu hrať na nejakého estéta a mudrlanta. V slovenskej politike na logu nezáleží…HZDS vyhrávalo dlhodobo voľby z písmenom „S“, ktoré pripomínalo mäsiarsky hák. Smer-SD trikrát zvíťazil v parlamentných voľbách s logom, ktoré pôsobí ako rozhorúčená špirála…Dnes najpopulárnejšia stredo-pravá strana Sieť, mala donedávna – sorry Rado! :-) – logotyp ktorý by pokojne mohol patriť tenisovému klubu Hlohovec…Väčšinový slovenský volič sa o politiku zaujíma veľmi povrchne a berie ju ako nutné zlo(„Všetci politici klamú, kradnú a podvádzajú!“). Marketingové nuansy ako logo sú tak pod jeho rozlišovaciu schopnosť..

 

Hovoríme však o USA. Krajine, kde má profesionálna politika, kampaň a komunikačné a prezentačné stratégie dlhoročnú tradíciu. Ľudia sa o politiku bežne zaujímajú, vnímajú ju tak trochu ako súčasť show-biznisu, dokážu sa nadchnúť aj rozčúliť. V ostatných dvoch voľbách dosiahla úroveň profesionalizácie kampane a politiky takú úroveň účelovosti a sterility, že začala pôsobiť ako sci-fi o robotoch. Preto je kľúčové, aká bude komunikačná stratégia, ktorá v sebe zahŕňa aj mimoriadne dôležitú vizuálnu stránku. Kampaň musí byť na tepe doby, reagovať na ťažko hmatateľné trendy. Copywriteri sa tak musia zhostiť neľahkej úlohy premietnuť do loga očakávania ľudí a celkový „Zeitgeist“ a atmosféru doby…Logo kampane bývalej prvej dámy však nielenže nezodpovedá estetike, ale ani dobe a náladám americkej verejnosti …

 

Môžem sa mýliť a záležitosť s logom preceňovať…Dokonca je možné že sa do problematiky vizuálneho marketingu nerozumiem a možno je to predčasné, ale mám za to, že výber logotypu prezidentskej kampane Hillary Clintonovej  odkrýva hlbší problém jej celkovej stratégie. Môže byť premyslená, rafinovaná, schopná odolávať rôznym tlakom a problémom. Ale nebude „cool“ (len si spomeňte na „premakané“ logo kampane „Obama 2008“). Svojou formou a obsahom bude kopírovať volebné šablóny 90. rokov. Hillary (67-ročná) a tím jej spolupracovníkov tak nemusia úplne rozumieť dynamike a atmosfére dnešnej doby. V prípade silného protikandidáta sa tak táto paradigma môže pre manželský tandem Clintonovcov stať osudnou…