Je veľmi znepokojivé, že by Breivik mohol byť aj jedným z nás

Bol 22. júl roku 2011. On bol zo severu, ona zo západu. Stretli sa minulý večer. Ozval sa ďalší výstrel. Sedemnásť rokov nie je dlhý život. Žiaľ, tieto dva sa náhle a bolestne skončili. Neboli však jediní, ktorí v ten deň stratili to najcennejšie rukou vraha posadnutého politikou. Konečná bilancia bola desivá, 77 mŕtvych ľudských bytostí zabitých jediným človekom s pokrivenou víziou a patologickým presvedčením.

69 mŕtvych na nórskom ostrove Utoya a 8 vo vládnej štvrti v centre Osla. Vrah sa vynoril znenazdajky ako temný jazdec apokalypsy. Do samotného útoku bol iba neznámym bojovníkom z temných stránok internetu, no za jeden jediný deň navždy naštrbil dejiny Nórska a zasial obavy do jeho obyvateľov.

Nórska reportérka Åsne Seierstad sa pokúsila o hlboký ponor do všetkých príčinných sedimentov tejto tragickej udalosti. Nešlo jej len psychologickú profiláciu teroristu Andersa Behringa Breivika, masového vraha, ktorý zúfalo túžil po sláve a moci. Jej kniha je skôr sondou do celej nórskej spoločnosti.

Kulisy smutného príbehu vytvárajú svedkovia, pozostalí, vyšetrovatelia, ale aj atentátnikovi priatelia, susedia, učitelia, kolegovia, v neposlednom rade matka a aj jeho bývalí politickí spriaznenci. Pôvodne mala Åsne Seierstad napísať iba článok pre týždenník Newsweek. V to leto 2011 sa však dalo o Breivikovi zistiť len málo, a preto vznikol iba krátky článok. S presným vytýčením dátumu najsledovanejšieho súdneho procesu v Nórsku, prišla od Newsweeku druhá požiadavka.

Autorka sa procesu priamo zúčastňovala a zároveň začala pracovať na knihe Jeden z  nás: Príbeh o Nórsku. Predmetná kniha nie je iba chronologickým súpisom udalostí a vyčíslením strát. Naopak, na 572 stranách vznikla košatá sociologicko-psychologicko-politická mozaika. Teda určite nejde o bulvárne rozpitvávanie jednej strašidelnej masakry, hoci strany 344 až 377 odporúčam citlivým osobám radšej nečítať.

Na týchto konkrétnych stranách je totižto veľmi sugestívny popis samotného aktu násilia, no ten ostatný zvyšok textu je však skutočne zameraný na podhubie, konkrétne spoločenské fenomény a problémy Nórska, ktoré svojím spôsobom determinovali aj samotné konanie vraha, hoci vonkoncom nemôžu slúžiť na jeho ospravedlnenie.

Vyváženosti nahráva aj fakt, že obrovský (možno aj väčší) priestor dostali samotné obete a pozostalí, pričom je interesantné, že autorka neopisuje len formovanie politických názorov teroristu, ale aj jeho obetí, keďže v očiach vraha bola práve ich politická príslušnosť hlavným motívom jeho konania. Seierstad tak paralelne s brutálnym činom poskytuje aj sondu do histórie niekoľkých zasiahnutých rodín, ich životov predtým a potom, teda toho čo z ich bytia vlastne zostalo.

Zrod šialenca alebo príbeh o najnešťastnejšej matke v Nórsku

Príbeh o Nórsku začína prirodzene pohľadom do Breivikovho detstva. Autorka opisuje traumy malého chlapca, o ktorého jeho otec (Jens Breivik) neprejavoval veľký, respektíve od určitého veku syna vôbec žiadny záujem. Z predošlých manželstiev mal ďalšie tri deti a zväzok s matkou Andreasa Breivika mu tiež dlho nevydržal. Opustila ho. On bol podľa nej tvrdohlavý, výbušný a náročný, exmanžel ju zase opisoval ako chladnú a neláskavú.

Matke okrem toho chýbala aj schopnosť naplno sa starať o Andreasa a aj o staršiu dcéru z predchádzajúceho vzťahu, preto požiadala o pomoc sociálny úrad. Pre dvojročného Andreasa si dokonca vyžiadala asistenčné služby a náhradný domov na dva víkendy za mesiac.

Štvorročný Andreas bol podľa matky dotieravým a problémovým dieťaťom, vyžadujúcim si mnoho pozornosti, ktorú si vynucoval aj agresivitou a zákernosťou. Labilná matka bola preto opäť nútená obrátiť sa na poradenské centrum pre rodiny. V skutočnosti však mala matka problém aj sama so sebou.

Keďže Nórska spoločnosť je už dlhodobo solidárna a sociálna, trojčlenná rodina bola zverená do rúk odborníkov. Deti sledoval detský psychiater, matke bola naordinovaná psychologická podpora. Rodinu sledovali tiež sociálni pracovníci, špeciálni pedagógovia a ošetrovatelia.

Diagnostika potvrdzuje, že malý Breivik bol problémovým dieťaťom. Ťažko nadväzoval sociálne kontakty, často ubližoval slabším a zvieratkám. Prosto typický príklad sociálneho outsidera, ktorý zlyhával vo formálnych, ale aj v neformálnych skupinách.

Štúdium na strednej škole zanechal pred maturitou, veriac, že úspech mu zabezpečia jeho podnikateľské činnosti. Triumf sa však nedostavoval, resp. po každom malom zdare prišiel veľký pád. Jeho túžby po fyzickej dokonalosti a bohatstve tak zlyhávali už v čase dospievania.

Dysfunkčná rodina samozrejme vo veľkej miere prispela k formovaniu k Breivikovho osobnostnému profilu, no nie je to však jediný symptóm, pretože problém bol skôr viacrozmerný.

Lesk a bieda demokracie alebo útok na otvorenú spoločnosť

Åsne Seierstad – skúsená publicistka a autorka reportáži, sa pokúsila v knihe vytvoriť aj objektívny obraz modernej nórskej spoločnosti. Zachytila jej hlavné revolučné atribúty pokroku, humanity a aj modernosti, ktoré však samozrejme priniesli do jej vnútra mnohé sociálno-kultúrne konflikty. Tie prirodzene priťahujú extrémistické skupiny, samozvaných vykladačov a politických spasiteľov.

Pochopiteľne, že v západných liberálnych spoločnostiach k tomu prispeli aj multikultúrne rozdiely, respektíve zlyhávanie integračných politík v niektorých oblastiach. Autorka napríklad vôbec nepopiera niektoré problémy súvisiace s migráciou z tzv. tretieho sveta do Nórska. Na mnohých miestach poukazuje aj na objektívne príčiny týchto problémov, no zároveň odsudzuje všetky prejavy zneužívania tejto problematiky na xenofóbne a islamofóbne aktivity alebo politické ciele.

Po politickom aktivizme túžiaci Breivik si vybral práve túto temnejšiu stranu nórskej politiky. Sympatizoval so Stranou pokroku, ktorej lídri boli majstrami v poštvávaní takzvaných slabých skupín proti sebe. Obzvlášť stavali voči sebe starších občanov na jednej strane a prisťahovalcov na druhej, ako príklad zaslúžených a nezaslúžených príjemcov sociálnej podpory.

Anders však v Strane pokroku neuspel. Stiahol sa a odsťahoval sa k mame. Zavrel sa do detskej izby a stratil sa v magickom svete čarodejníkov a hry World of Warcraft. Jeho avatary Andersnordic, Conservatism i Conservtivesi si dávali pauzu od hry iba občas, no potom po dvoch rokoch chytil Breivik opäť záchvat sociálnosti. Spojil sa s bývalými kamarátmi, ktorí si však všimli, že jeho zorné pole sa medzitým zúžilo a v jeho vedomí naplno prevládli už iba obavy z islamizácie Európy.

Domácim vinníkom sa podľa neho stala nórska sociálna demokracia (Strana práce), ktorá „feminizovala štát a zmenila ho na matriarchát…navyše znemožnila ľuďom zbohatnúť“ a dovolila moslimom okupovať Nórsko. Od World of Warcraft a Call of Duty sa jeho pozornosť zamerala na internetové konšpiračné, nacionalistické a protiislamské stránky.

Nechal sa inšpirovať a rozhodol sa, že väčšinu času a energie bude venovať knihe, manifestu o konzervativizme, križiackej tradícii a islamskej hrozbe. V diskusiách na internetových portáloch sa začal stavať do pozície obete, ktorá za kritiku multikulturalizmu dostáva od „nórskej kaviarne“ iba nálepky fašistu a rasistu. V týchto momentoch je jeho aktivita až príliš desivo podobná tomu, čo sa odohráva  v slovenskom priestore sociálnych sietí a čiastočne žiaľ aj v reálnej politike.

Jeho kniha sa rodila ako plagiát a bola manifestom o údajnom zániku Európy, čo je mimochodom ďalšia konkrétna tragická paralela s knihou Adolfa Hitlera (Môj boj). Breivik zvaľoval vinu na ideológiu politickej korektnosti, „ktorá bola podľa neho to isté čo kultúrny marxizmus – marxizmus prenesený z ekonomiky na kultúru. Chcel obnoviť hodnoty z päťdesiatych rokov, keď boli európske ženy gazdinami, a nie vojačkami, keď sa deti nerodili mimo manželstiev a keď sa neoslavovala homosexualita“.

Jeho text bol však chaotický, neskákal len medzi historickými udalosťami, ale aj medzi rôznymi oblasťami európskej politiky a spoločenských fenoménov. Osvojil si tiež teóriu, že čelní predstavitelia Európskej únie otvorili dvere masovému moslimskému prisťahovalectvu výmenou za mier, lacnú ropu a prístup na arabské trhy.

Fáza dialógu je minulosťou, oznamovala tretia, mimochodom najautentickejšia časť manifestu, ktorá naplno vystihovala mentálny obraz jeho duševného sveta. V tejto časti Breivik menoval vinníkov úpadku a všetkých hrozieb, ktorým bola podľa neho vystavená jeho vlasť a Európa. Zoznam je až strašidelne podobný tomu, ktorý bežne omieľajú aj naše protisystémové sily.

V jeho zozname nechýbali: kultúrni marxisti, multikulturalisti, samovražední humanisti, kapitalistickí globalistickí politici, štátnici, poslanci, novinári, redaktori, učitelia, vydavatelia, spisovatelia, umelci, autori komiksov a tiež vedci a lekári. Najväčším zlom pod nórskym slnkom bola Strana práce, ktorá podľa neho otvorene zrádzala svoju krajinu.

Chorý občan, zdravá spoločnosť

Počas súdneho procesu sa však naplno ukázalo, kto je skutočným patogénom spoločnosti. Určite sú to samozvaní vykladači histórie a spoločenských procesov. Jednotlivci, ktorí si svoje komplexy liečia manipuláciami, konšpiráciami a žiaľ z času na čas aj terorom.

Presne do tejto kategórie zapadol aj Breivik. Psychologické posudky ukázali, že trpí dissociálnou poruchou osobnosti s narcistickými črtami. Mal grandiózne bludy o vlastnom význame, považoval sa za jedinečného. Veľmi túžil po sláve, úspechu a moci, pričom mu úplne chýbali empatia, ľútosť a iné citové prejavy voči tým, ktorých jeho skutky zasiahli.

Z trestnoprávneho hľadiska znamená narcistická porucha osobnosti to, že človek je príčetný, pretože porucha sa nepovažuje za prejav psychózy, a preto mohol byť potrestaný. Jeho trestom je 21 rokov väzenia s možnosťou predĺženia väzby, teoreticky až do jeho smrti.

Jeho trest je mimochodom ukážkou veľkorysosti občianskej spoločnosti, akou tá nórska nepochybne je. Jej zdravé sebavedomie a životaschopnosť sa ukázali aj bezprostredne po teroristickom čine. Nórsko táto tragédia nezlomila. Síce v celej krajine zavládol smútok, ale napriek tomu však všade nechýbali: dôstojnosť, solidarita, starostlivosť, zomknutie a prejavy odmietnutia vzdať sa vlastných hodnôt.

Odpoveďou bolo teda ešte viac demokracie, viac otvorenosti a viac humanity. A sú vôbec iné možnosti, ak nechceme stratiť vlastnú slobodu?

Napriek tomu priznávam, že ma desí to množstvo negatívnej energie okolo nás a tiež to, ako sa názory mnohých slovenských občanov prezentovaných na sociálnych sieťach veľmi podobajú tým, ktoré verejne šíril masový vrah Breivik. Je prosto znepokojivé, že by mohol byť jedným z nás.

 

Åsne Seierstad: Jeden z nás: Príbeh o Nórsku, Vydavateľstvo: Absynt, 2016, Preklad: Miroslav Zumrík

Dostupné aj ako e-kniha.