Jediná

Počasie sa zbláznilo, ešte sa ani máj neprihlásil o slovo a horúco je ako v pekle. Slnko svieti od rána do večera, zohrieva všetko okolo seba. Netypické pre toto obdobie, tí starší spomínajú na časy, keď v apríli v čižmách chodili a v snehu sa brodili.

Milan sedí pri dome v tieni a pozoruje vrabca, ktorý sa odvážil priskackať bližšie. Nič sa mu nechce robiť, najlepšie sa cíti na vzduchu. „Dobrý deň,“ pozdraví ho suseda prechádzajúca okolo plota. Postaví sa a prehodí s ňou niekoľko viet, ona je na tom rovnako, vysoké teploty jej dávajú zabrať. Ani sa nečuduje, má už svoje roky. „Ako sa má otec?“ spýta sa so záujmom.

„Nič moc, trápi sa,“ povie Milan a na chvíľku sa otočí smerom k domu. „Tak sa držte, dúfam, že sa počasie v najbližších dňoch umúdri,“ povie staršia žena a pomalým krokom pokračuje v ceste. Popraje jej všetko dobré a vráti sa na svoje stanovisko. Oprie sa o vyrezávané operadlo drevenej lavičky a premýšľa, spomienky ho vracajú do rokov, keď s nimi bola ešte mama.

Vtedy im bolo veselo, v dome i okolo neho to žilo, mama bola veselá a láskavá žena. Len zdravie ju nechcelo poslúchať, rozličné trampoty ju trápili v posledných rokoch. Nikdy sa neľutovala, všetky boliestky znášala s pokorou, starala sa o iných. Nakoniec ju zradilo srdce, hoci s ním nikdy nemala problémy, možno to bol osud.

Dlho tomu nechcel uveriť, odmietal prijať skutočnosť, že už nikdy nebude počuť jej hlas a zvonivý smiech. Ešte horšie celú situáciu niesol otec, jeho problémy s krvným tlakom sa vystupňovali, nemohol ho nechať ani na chvíľu bez dozoru. Na nevyhnutnú dobu mu zabezpečil opatrovateľku, ale otec s ňou odmietal  komunikovať, uzatvoril sa do seba, argumentoval, že jediná žena, ktorú zniesol vo svojom dome, bola mama.

Neprehováral ho, vedel, že je to zbytočné, jeho vzťah k mame bol veľmi silný. Zariadil sa tak, aby mohol byť s ním, trápili sa spoločne.