Denník N

Jedno referendum, dva otázniky a štyri domáce úlohy

Skúsme spolu reflektovať, čo znamená referendum v širšej perspektíve – aké otázniky skrýva, aké domáce úlohy nám dáva, za čo sa treba ospravedlniť a aké staré či nové stratégie sa dajú použiť. Predsavzal som si, že vás trochu zmätiem, lebo zo zmätku vás nevytiahne našepkávanie manipulátorov okolo, iba vaša vlastná hlava…

V nasledujúcich bodoch sa pokúsim zhrnúť svoj pohľad na referendum:

  • Možno by demokratická spoločnosť mala mať lepší mechanizmus na riešenie citlivých otázok, v ktorých sa prelínajú odborné a svetonázorové otázky s veľmi citlivo vnímanými postojmi a potrebami ľudí. Existujúci politický systém vie ako-tak vyvažovať politické a ekonomické záujmy. Na toto zjavne nie je stavaný.
  • Vyradenie štvrtej otázky Ústavným súdom ma potešilo. Bola vágna a pri maximalistickej interpretácii diskriminujúca. Mimochodom, všimli ste si, že obidve strany majú sklon diskutovať tak, ako keby tam tá štvrtá otázka ešte stále bola?
  • Ďalšie dve referendové otázky by sa dali aj lepšie sformulovať. Ale toto referendum reálne existuje a každý volič má možnosť využiť alebo nevyužiť 1,50 Eura, ktoré sa tak-či-tak vynaložia, aby mohol vyjadriť svoj názor. Rozhodovať sa treba tu a teraz. Ja na referendum pôjdem.
  • Ako pozitívny luxus vnímam, že referendum sa stalo podnetom uvažovať a diskutovať o kľúčových veciach ľudského života. O 20-30 rokov si nebudeme pamätať dnešné ekonomické a politické „horúce témy“, ale naši najbližší a atmosféra v spoločnosti okolo nás budú zrkadlom, ako sme sa postavili k životu. Aby bolo jasné: Z viacerých dôvodov skutočne hrozí, že Európu o 20-30 rokov nebudeme spoznávať.
  • V tomto nedokonalom svete viem prijať, že ľudia robia dobré rozhodnutia so zlými dôvodmi a viem pochopiť, že robia zlé rozhodnutia s dobrými dôvodmi. Ale preto sa nenechajme znechutiť a snažme sa pochopiť, čo sú dobré rozhodnutia s dobrými dôvodmi.
  • Ospravedlňujem sa za kresťanov a osobitne katolíkov, že z našej strany zazneli aj nepremyslené a netaktné slová, namiesto poctivého overovania sa šírili aj zdramatizované informácie, pricitlivo sa reagovalo na okrajové extrémy druhej strany, boli používané neférové argumenty, ktoré predpokladali zlý úmysel druhej strany (napr. video AzR o adopcii), chýbala empatia a pochopenie. Prečo som si nevšimol vysvetlenie, ako by mohli zareagovať veriaci rodičia, keď sa im niektoré z detí prizná s homosexuálnymi pocitmi, a kde by mohli nájsť skutočnú pomoc a oporu?
  • Kvôli spravodlivosti treba povedať, že na druhej strane boli tiež neadekvátne prejavy za veľmi výraznej podpory médií. Ak je pre mňa niečo veľkým sklamaním z referenda, tak to nie sú rozhorčení ľudia, u ktorých viem pochopiť silné emócie z citlivej témy. Sú to médiá, ktoré sa väčšinou ani nepokúsili byť nezaujaté, predostrieť problematiku z rôznych strán, vniesť odborný, neideologizujúci pohľad a vyvážene vidieť plusy aj mínusy. Ospravedlnenie by bolo namieste.
  • Asi som beznádejne neromantický, ale myslím si, že detská hra, pri ktorej stačí prekrížiť prsty a človek môže beztrestne klamať, patrí naozaj iba deťom. Používanie magických gest a magických slov nemení realitu. Preto manželstvo je manželstvo muža a ženy. Homosexuálne vzťahy existujú ako (prevažne tajné) milenecké vzťahy už tisícročia. V niektorých kultúrach boli prenasledované a v niektorých akceptované. Homosexuálne vzťahy sa v priebehu stáročí nevykryštalizovali ako spoločensky relevantná inštitúcia. Sú analogické mileneckým vzťahom heterosexuálov, ktoré neprerastú do záväzku dvojice voči sebe a pred spoločnosťou. Na prvú otázku odpovedám jednoznačne Áno.
  • Toto referendum registrované partnerstvá nevylučuje. Ak bude referendum o registrovaných partnerstvách, tak pôjdem. Svoj názor neviem povedať pár vetami, tak sa tu o to ani nebudem pokúšať. Ak by malo byť podľa môjho: Keďže otázka homosexuality nie je vedecky uzavretá, najradšej by som bol, keby sme si dali na takých 15 rokov moratórium na všetky silné reči a legislatívne zmeny a veľa investovali do výskumu, robili vedecké kongresy, diskutovali medzi odborníkmi aj vo verejnosti, podporovali občianske svojpomocné iniciatívy a to bez akejkoľvek ideologickej filtrácie a manipulácie. Snívam?
  • Som asi zakuklený liberál, lebo si myslím, že štát nemá patent na rozum a nevychováva deti lepšie ako rodičia. Osobitne v takej citlivej otázke ako je sexuálna výchova. Beriem ako psiu povinnosť školy informovať rodičov, ako využíva voľnosť osnov, aké nadštandardné podujatia v tejto oblasti organizuje a podobne. Beriem ako psiu povinnosť Ministerstva školstva netlačiť akúsi pokrokovú agendu z Bruselu, ale v dialógu s odborníkmi a rodičmi hľadať prístupy akceptovateľné pre väčšinu slovenskej spoločnosti. A prečo nie, aj s prípadnými voliteľnými alternatívami – aspoň by bolo o čom diskutovať a z čoho si vyberať. Odmietnutie účasti na vyučovaní by malo byť málo využívanou alternatívou, ale v demokratickej spoločnosti by nemalo byť perzekvované. Referendová otázka túto moju predstavu nenapĺňa, ale odpoviem na ňu Áno, lebo dáva rodičom určitý priestor na svoj názor a škole povinnosť informovať rodičov. Verejnú diskusiu k osnovám a alternatívam sexuálnej výchovy si dajme ako domácu úlohu.
  • Nad otázkou ohľadne adopcií homosexuálmi mám otáznik. Právo, ktoré tu treba chrániť, je právo slabšieho a zraniteľnejšieho – dieťaťa. Má právo na podmienky, ktoré mu najlepšie pomôžu plnohodnotne sa zapojiť do života. Pre mňa ich mimo pochybností vytvára funkčná rodina s otcom a matkou. Osvojenie osamelou osobou je pre mňa na hranici akceptovateľnosti. Zákon osvojenie osamelou osobou pripúšťa vo výnimočných prípadoch, rovnako si viem vo výnimočných prípadoch predstaviť adopciu homosexuálnym párom, ak je to lepšie pre dobro dieťaťa. Takou môže byť situácia, keď jeden z homosexuálneho páru je rodičom dieťaťa a druhy rodič nežije alebo je úplne nespôsobilý sa o dieťa postarať. Neprijateľný je pre mňa výmaz druhého rodiča z rodného listu, alebo odobratie rodičovských práv z vykonštruovaných dôvodov. Prikloním sa k Áno, ale tiež tu vidím domácu úlohu. Trojročná platnosť referendovej úpravy by sa mohla využiť na verejnú diskusiu s výhodou, že v tomto čase nebude možné jednostranné riešenie.
  • Často kladená otázka, či dieťaťu je lepšie v domove alebo u homosexuálneho páru, je neuveriteľne stupídna manipulácia médií, ktorá im neslúži ku cti. Situácia detí v detských domovoch kladie zjavne veľmi ťažké otázky (právna voľnosť detí, dlhé čakanie na „zdravé, malé a biele“ deti), ale adopcia homosexuálnymi pármi ich nerieši.

Napriek všetkým vášňam z referendovej diskusie, otázky spomenuté vyššie sa mi zdajú tak trochu ako boj o fazuľky. Vážnejšia je polarizácia spoločnosti, ktorú so znepokojením sledujem už niekoľko rokov. Referendum polarizáciu spoločnosti nevyvolalo. Azda ju zosilnilo, ale predovšetkým ju zviditeľnilo. Je to až paradoxné:

  • Kresťania a tradične založení ľudia sa boja prenasledovania, diskriminácie a nátlaku zo strany LGBTI aktivistov, štátnej moci a médií. Boja sa novej totality ničiacej rodinu a normálny život pod zástavou slobody a tolerancie k sexuálnym menšinám.
  • Liberáli a LGBTI sa boja, že budú prevalcovaní „čiernou totalitou“ fundamentalistických veriacich. Boja sa, že väčšina obyvateľstva sa bude iracionálne pridržiavať zastaraných postojov a neprijme menšiny, ktoré boli v minulosti ignorované alebo vytláčané na okraj spoločnosti.

Určité riziko obidvoch uvedených scenárov naozaj existuje – ako hovorí známy vtip:  aj keď ste paranoik, neznamená to, že po vás nejdú. Problém je v tom, že obidve strany sa boja a utvrdzujú sa vo svojom strachu zdramatizovanými extrémnymi prejavmi druhej strany, druhej strane nedôverujú, neveria, že by bola schopná počúvať racionálne argumenty, predpokladajú úmyselne nepriateľské postoje, pretláčajú krajné riešenia namiesto hľadania určitej vyváženosti a podobne. Všimli ste si, že otázka o sexuálnej výchove je defenzívna a nepočíta s tým, že by sa dalo dohodnúť na rozumnom riešení?

Domáca úloha pre odporcov aj prívržencov referenda: Ako by ste zmenili svoju komunikáciu, keby ste vedeli rozlíšiť, či proti vám stojí nepriateľsky naladený človek alebo človek, ktorý z pocitu ohrozenia používa agresívne reakcie?

Domnievam sa, že o budúcej tvári Európy nerozhodne zápolenie liberálov s konzervatívcami, ale umiernených konzervatívcov s fundamentalistami. Práve preto si prvá skupina – „neprispôsobivá väčšina“ – zaslúži férové zaobchádzanie. Nie preto, že by boli lepší, ale preto, že oni a ich deti môžu podržať tento svet a zaslúžia si podporu lídrov a intelektuálnej elity, aby sa v ňom lepšie zorientovali. Nie „tlak zhora“, ktorý ich vykorení a zmení na konformných a pasívnych ľudí neschopných plniť úlohy týchto čias.

Pripočítajme k spomenutým znepokojujúcim spoločenským prejavom znechutenie z politiky, nárast šírenia konšpiračných teórií, degradáciu médií zo strážneho psa demokracie na zábavu, ekonomickú a politickú manipuláciu médií, sklon k presadzovaniu spoločenských zmien tlakom zhora, demografický vývoj, prisťahovalectvo v Európe, extrémistické a proti európske nálady islamských komunít, zväčšujúcu sa atomizáciu spoločnosti na flexibilnejších (manipulovateľnejších?) singlov, kultúru konzumu a nároku „vystretej ruky“ namiesto tvrdej práce… a mám dojem, že ako búrku v pohári prežívame to, čo ohrozuje celú Európu.

Obávam sa, že sa oslabuje súdržnosť spoločnosti, že prestávame veriť základným princípom, na ktorých stojí a s ktorými padá západná civilizácia, že prestávame veriť, že naša civilizácia funguje:

  • Že rôznosť názorov a záujmov je prirodzená a demokracia je schopná ich vyvažovať, aj keď to je namáhavé a čosi to stojí.
  • Že spoločnosť potrebuje aj inováciu vďaka iniciatívnym skupinám aj „tlmenie extrémov“ vďaka ustáleným spoločenským jednotkám, ako sú rodina, náboženstvo, národ, záujmová skupina.
  • Že racionálne poznanie pomáha hľadať spoločného menovateľa pre diskusiu a pomáha hľadať poctivé a vzájomne prijateľné riešenia.
  • Že rešpekt k ľudskej osobe je najvyššou hodnotou, že človek má byť subjektom konštruktívnych spoločenských vzťahov a nie produktom tlaku a manipulácie nejakého superštátu.

Tvárou v tvár týmto výzvam mám dojem, že súčasní európsky lídri v skutočnosti netušia, o čom je film, a trpia impotenciou, na ktorú modrá tabletka nezaberá. Alebo tušia, a našli si svoju cynickú verziu prežitia podľa hesla „po nás potopa“. A tí, ktorí by sa radi považovali za intelektuálnu elitu, namiesto poctivej reflexie súčasnosti a hľadania realistického ďalšieho kroku smerom k hodnotám, na ktorých stojí západná civilizácia, na spoločnosť vrhajú nejakú n-tú projekciu a konštruujú n-tú utópiu. Tie doterajšie stáli život desiatky miliónov ľudí.

Toto referendum bude mať zmysel, ak sa nájde pár ľudí, ktorí pochopia, v čom spočívajú výzvy dnešných čias a čo sú naše domáce úlohy. Že lídri a intelektuálna elita rozriešia voľbu medzi stratégiou VANCS a stratégiou SAFCV.

Že neviete, o čo sa jedná? Ani sa nečudujem. Práve som si ich vymyslel. VANCS znamená Value Agnostic Negotiation, Corruption and Suppression (angl. Hodnotovo neutrálne vyjednávanie, korumpovanie a potláčanie) a SAFCV znamená Sustainable and Actionable Facilitation of Common Values (angl. Trvalo udržateľné a akcieschopné podporovanie spoločných hodnôt). Prípadová štúdia SAFCV stratégie, s ktorou bolo v podobnej situácii úspešné kresťanstvo sa volá „Sťahovanie národov“.

P.S.: Ak som vás úplne zmiatol, čo z  tohto textu vyplýva pre referendum, tak toto: Problém nie je ani tak v referende. Je v tom, že sa všetci musíme ešte veľmi veľa učiť, aby sme vedeli konštruktívne riešiť citlivé otázky v polarizovanej, rýchlym tempom zmien zneurotizovanej spoločnosti vystavenej manipulujúcim tlakom z pozadia. Nuž, to je naozaj neľahká domáca úloha, ba priam veľká výzva.

 

Teraz najčítanejšie