Denník N

Ježiško, zabaľ týmto deťom kamarátov

Ilustračné foto N - Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

V našej triede máme na tajne tajnom mieste schovanú čarovno čarovnú Škatuľku odmien. Moji malkáči už vedia, že je to zázračná škatuľka, ktorá odmeňuje šikovnosť, snahu, pomoc a úsmevy. Jedným slovom povedané odmeňuje ľudskosť, keď spravíme niečo, čo si zaslúži povšimnutie a otvorenie skrinky cukríkových, lízatkových a samolepkových tajomstiev. Najmenší z prípravkárov, nehovoriaci a nepočujúci Tomáško zbožňuje, keď z mojich rúk môže prečítať rad posunkov, ktoré už vie hravo rozšifrovať: tajomstvo – kľúče – zobrať – otvoriť – vybrať – cukríky – deti – rozdať. Zbožňuje tú zodpovednosť a dôležitosť.

Škatuľkové odmeny sú sporadické, nie pravidelné. Sú výnimočné, za výnimočné skutky. Minule nastala taká výnimočná chvíľka a skrinka sa otvorila. Tomáško porozdával každému cukrík. Zastal pri Martinovi, ktorý ohrnul nos a ukázal, že on chce niečo iné. Tomáško s neistým pohľadom, hľadal istotu u mňa. Ja som jej mala v tom momente plné vrecká. Zobrala som Martinov cukrík a dala naspäť do škatule. Až keď som ju zavrela, Martin zistil, že je to konečné rozhodnutie a žiadne zvažovanie a hľadanie iných možností nebude. „Prepáč, chcem cukrík,“ posunkoval v snahe zachrániť situáciu vo svoj prospech. „Prepáč, neskoro,“ odpovedala som.

Dnes, keď som bola v potravinách, spomenula som si na túto našu Škatuľku odmien. Odmien za dobré skutky, šikovnosť, snahu, lásku a pomoc.

Mladá mamička zastala s dcérkou pri sladkostiach.

„Čo by si chcela?“

„Túto čokoládu,…alebo cukríky. Alebo aj to, aj to. A cukríky si dám večer.“

„Nie,…“

Tým „nie“ si asi nebola veľmi istá a zrejme aj preto pokračovala… „alebo si zober menšiu čokoládu, alebo tento keksík. Alebo toto vyzerá dobre.“

„Nie, ja chcem, tieto cukríky a túto veľkú čokoládu.“

Dievčatko začalo zúriť a mamka bola v rozpakoch. Nevedela, či vyhovieť a mať pokoj, alebo si trvať na svojom. Na prvý pohľad by som povedala, že kopanie a zúrenie podobné tomu, čo som videla, už má dávno za sebou, spolu s obdobím vzdoru. Obdobie odišlo, vzdor zostal. Mohla mať asi tak osem, deväť rokov.

Stupňovala a začala po mame kričať.

„Neznášam Ťa mama, rozumieš? Neznášam!!!“

V tej chvíli som chcela mamu chrániť, ale nedopadlo by to asi dobre. Tie jej nekonečné a nekončiace „alebo toto, alebo toto, alebo si radšej vyber toto…“ ozbrojovali malú potvorku, ktorá si bola na istom, že všetko sa točí okolo nej. Ona je tu na to, aby riadila. Výber, nákup, postupnosť pri prechádzaní regálových uličiek…a hlavne mamu.

Mama je tu pre ňu. A jednoducho musí plniť jej želania.

Dieťa stratené vo svojich požiadavkách a mama stratená v ich napĺňaní.

Aj v našej škole máme zopár takýchto stratených detí. Na prvý pohľad sa dajú dobre rozpoznať. Majú v jednej ruke MP4 a v druhej mobil väčší ako ich dlane. Ruky plné chladných vecí, nedýchajú cez póry človečinu a nie sú teplé. Okolo nich sa neobšmietajú žiadni kamaráti. Možno preto, že ich nehľadajú, lebo nie sú ochotní na nich strácať čas, alebo preto, že si nepriznávajú, že ich naozaj potrebujú k svojmu skutočnému šťastiu. Ak sa pri nich aj nejaký kamarát objaví, hneď sa ho snažia ovládať a manipulovať ním. Svet a všetko v ňom vidia cez optiku zištnosti. Ako sa im to, alebo to oplatí a čo z toho oni sami budú mať.

Priala by som týmto deťom, aby im Ježiško pobral všetky ich MP3, MP4, mobily aj počítače. Aby v ich darčekoch boli zabalení skutoční kamaráti s ktorými sa budú do neskorých hodín guľovať, sánkovať a smiať. Tak ako my, keď sme boli malí. Premrznutí, bez mobilov a MP3, ktoré by nám boli v tej chvíli iba na príťaž. V snehu by časom určite začali hrdzavieť….a my by sme mali zbytočne výprask.

Teraz najčítanejšie