Johanka môže byť dlhoročnou kamoškou

Podobnou hrdinkou akou by mohla byť pre súčasné dievčatá Johanka, bola pre mňa Anna zo Zeleného domu. Tri hrubé knihy so mnou rástli, hoci najviac som sa dlhé roky vracala najmä k tej prvej, ktorú som zdedila ešte po mame. Bola tisíckrát lepená, stránky z nej vypadávali, ale mala som ju i tak stále po ruke, aby som si mohla hocikedy prečítať obľúbené pasáže. Dievčatá si vedia s knižnými hrdinkami vybudovať silný vzťah, akési neviditeľné kamarátstvo, na ktoré ani po rokoch nezabúdajú. Aj deväťročná Johanka im ho ponúka v tej najúprimnejšej forme.

Všetky štyri knihy sú písané rovnakým štýlom, v rovnakom rytme, udržujú veľmi podobnú atmosféru. Ak si to dievčatá – čitateľky hneď na začiatku obľúbia, nestane sa im, že neskôr natrafia na nepríjemné prekvapenie v podobe násilnej zmeny, len aby nejaká bola.

Johanka je úprimná knižná hrdinka, ktorej život plynie pozvoľna, dej sa nikam neponáhľa, situácie pekné, komické i smutné majú malí čitatelia dosť času vnímať, premyslieť a stráviť. Nie je to kniha, v ktorej by po obláčikoch pobehovali koníky, ale ani dráma, ktorá by dovádzala deti k slzám. Je to kniha zo života, takého, aký skutočne je a ako ho (z pohľadu dospelého – čarovne) vníma z detstva vyrastajúca slečna.

Dievčatko sa v prvej časti Johanka v Zapadáčiku presťahuje s mamou a malým bratom z mesta do akejsi malej dediny. Dozvedáme sa, že s ockom rodina kontakty neudržuje, že sa čosi s ním a mamou v minulosti stalo a že pre nedostatok financií bola mama nútená situáciu riešiť sťahovaním. Sociálna otázka, pre dospelého taká ťažká a zložitá, je v očiach malej Johanky veľkým dobrodružstvom, hoci aj ona sama je postavená pred ťažké úlohy – začať chodiť do novej školy s celkom cudzími deťmi, nanovo si okolo seba vybudovať priestor, v ktorom by sa cítila bezpečne. Nájde si novú kamarátku Maju, postupne menia jedna druhú a zisťujú, aké krásne je, keď človek spozná svoju spriaznenú dušu. Majú svoje tajomstvá, žiadna z rodín nie je vykreslená ako ideálna, každá má svoje problémy, presne ako v živote samom. To je na tejto sérii pre deti to najvzácnejšie – knižní hrdinovia, ktorým budú rozumieť a zároveň neprikrášlená realita, len videná detskými očami.

Ak budú chcieť malí čitatelia zažiť niečo strhujúce a šialené, táto séria im bude pripadať veľmi pomalá. Ak ale radi čítajú príbehy zo života, Johanka by ich mohla osloviť. Okrem prvej časti už vyšli ďalšie tri, Zlom väz, Johanka, v ktorej sa Johankina rodina opäť vracia do mesta, pričom mama si chce dokončiť školu a už nie je toľko Johanke k dispozícii ako keď žili v Zapadáčiku, preto Johanka zápasí so svojimi neistotami, Tvoja Johanka, v ktorom dostane malá hrdinka počítač s internetom, vďaka ktorému vyhľadá kontakt na svojho ocka a Johankina veľká rodina, kde k stretnutiu s ockom konečne dôjde.

Som rada, že v ponuke, medzi všetkými drakmi, upírmi a zombíkmi, sú pre kategóriu čitateľov 8+ aj normálne deti žijúce normálny život. Autorka Toňa Revajová pracovala ako učiteľka, s deťmi mala celý život blízky kontakt a z osobného rozhovoru s ňou viem, že sa o živote rozpráva veľa aj s deťmi vo svojej rodine. Cit pre vyrovnaný pomer zaujímavého deja a uveriteľných hrdinov, je vzácny a spomínaná normálnosť v detských knihách pomaly výnimočná. Aj preto je jej séria o Johanke osviežujúca.

Všetky štyri knihy ilustroval Ďuro Balogh. Ilustrácie majú podobu kratučkých trojobrázkových komiksov. Zvedavé deti tak pri listovaní môžu nakuknúť do deja ešte pred tým, než sa do knižky pustia a nečudovala by som sa, ak by to boli práve tieto vtipné mikropríbehy, ktoré by deti motivovali si celú knihu prečítať.

Sériu o Johanke na recenziu poskytlo vydavateľstvo Slovart.

Viac z mojej tvorby a recenzií si prečítate tu.