Juhás: Hipster v lese

Ešte kedysi minulý rok mi jeden blízky známy ponúkol knihu Novoročný výstup na Jaseninu od Jakuba Juhása. Kúpil si ju, pretože sleduje a má rád produkciu nakladateľstva Rubato, kde vyšla, ale s čítaním sa neponáhľal, môžem si ju teda požičať, keďže sa o domácu tvorbu zaujímam.

Otvorila som vtedy náhodnú stranu a prečítala si: „Obraz a odraz zároveň.“ To bude chujovina, hovorím mu, nechaj si to.

Čo čert nechcel, kniha sa ocitla v nomináciách na Anasoft Literu. Tak som blízkeho známeho poprosila, či by mi ju predsa len nepožičal. Požičia, veľmi rád. Sám už ju má prečítanú a už ju nikdy nechce vidieť.

Pustime sa do práce, je toho dnes veľa. Tento článok bude rekordne dlhý a nudnejší než obvykle. Nemusíte to čítať. Nečítajte ani Juhása, ani moje poznámky, rozhodne sa nič nestane.

Začala by som zhrnutím deja, ale popravde si nie som istá, o čom to vlastne je. Skúsme sa pozrieť na anotáciu:

Miestopisná kartografia zamlčaných príbehov z hladovej doliny na juhu Slovenska, duchovný a biologický rozklad, nehybnosť, nezáujem a ničotná zemitosť vypozorovaná a vypočutá z posedov a rozhľadní počas neskorej jesene a počiatočnej zimy.

Veľmi nepomohla, čo?

Možno by sa to dalo preložiť – hipster ide do lesa, aby si tu mohol precvičovať svoj pseudofilozofický onanizmus. Cez les dorazí do rodnej dediny, kde stále rovnako pseudofilozoficky reflektuje tamojšiu obmedzenosť a úpadok. Ja viem, že to sú silné slová, ale nasledovať bude dostatočné množstvo citácií, aby bolo jasné, že sú namieste.

Všeobecné nastolenie problému

Dajme si prvý úryvok, na ktorom si pomenujeme typické črty Juhásovho textu.

Nebolo to ani príliš ďaleko, ani príliš blízko od dediny, keď sa prvýkrát nevyvrátiteľne potvrdili chýry o túlajúcom sa psovi, ktoré boli dovtedy úspešne spochybňované odôvodneniami, že ak aj nejaký dedinčan videl potulujúceho sa psa, odpočívajúceho v pohodlnej polohe medzi kmeňmi hustého lesa, radšej to zamlčal a postupne zabúdal na oči svietiace v prítmí ihličnanov a na paru stúpajúcu z rozhorúčeného tela až dovtedy, kým sa celý výjav nerozpustil do nerozoznateľných kontúr dovtedy, kým na to všetko úplne nezabudol.

1. Vopred sa ospravedlňujem, toto bude morfológia, čiže tvaroslovie; nuda, ale nutná. Juhás používa veľmi, veľmi veľa príčastí, činných aj trpných, a prechodníkov. Tieto slovesné tvary skracujú vetu – v podstate tým, že zrušia vedľajšiu. Takže napríklad nepoviem, že dedinčan postupne zabúdal na oči, ktoré svietili v tme, až kým na ne nezabudol celkom. Miesto toho poviem, že dedinčan zabúdal na oči svietiace v tme.

Takéto skracovanie je náročnejšie na čitateľovu pozornosť, lebo zhusťuje text; dá sa však samozrejme úplne legitímne používať, a to aj takto frekventovane, ak ide o výslovný úmysel a autor vie, čo robí. Juhás podľa mňa ani vzdialene netuší. Ak to nie je zjavné z tohto úryvku, bude to zjavné neskôr. Okrem toho sú tieto tvary niekde použité nasilu. Môžeme predsa ľudsky hovoriť o túlavom psovi, načo nám je túlajúci sa? A ako ide dohromady, že sa ten pes potuluje aj pohodlne odpočíva zároveň? Na takéto pochybné, ak nie ozaj vyslovene protirečivé formulácie narážame v tejto próze na každom kroku.

2. Ďalej sa tu neustále stretávame s nefunkčným opakovaním slov. V našom príklade je to ten pes, túlajúci sa a vzápätí ešte potulujúci sa, a, čo je trocha horšie, v jedinej vete trikrát zopakované slovo dovtedy – a tie dve na konci bijú do očí tak, že je skutočne na zamyslenie, čo robila redaktorka. (Nič. Kapitola sama osebe.)

3. Čitateľ má problém zorientovať sa vo vete. Nejde pritom o to, že je to príliš hlboká myšlienka, ale že by Juhás rád bol za každú cenu zložitý. O dve strany ďalej nám servíruje „aktuálny list nástenného kalendára, s kresťanskou tematikou svätých apoštolov“. Načo sú tam všetky tie slová? Načo tie genitívy, to tiež neviem, ale to ešte zbaví, skôr by som chcela vedieť, akých iných než kresťanských apoštolov Juhás rozoznáva, a prečo dofaka nemôže povedať, že aha, kalendár s apoštolmi, miesto toho, aby tu vyšíval túto krivú čipku.

Zostaňme pri tomto treťom bode.

Juhásov zložitý svet

Muž kríval na ľavú nohu. V rozmočenom bahne zanechával dve rôzne hlboké stopy – nič neznamenajúci artefakt chôdze.

Poviem si, dobre, možno to niečo znamená, len som vlastne doteraz nevedela, čo je to artefakt. Pravdou pritom je, že to zrejme nevie Juhás. Len tak to tam hodil.

Zdalo sa, že sa pousmial, ale nie, bol to len záblesk zmeny pozornosti.

Myslíte si, že to niečo zmysluplné hovorí? A čo asi tak? Inde:

Z výšky vyzerala lesná škôlka ako prirodzená sivozelená masa, riadiaca sa od nepamäti vlastnými, nepochopiteľnými zákonmi. To, čo bolo zvláštne pri načúvaní a sledovaní formy bujnejúceho rastu, usporiadanej do štvorcového tvaru, nebol tlmený jednoliaty zvuk znejúci akoby spod vodnej hladiny, ale skôr odstavený traktor s vlečkou, stojaci na okraji čistinky.

Ak je odstavený, tak tam stojí, neviem, načo to opakovať. Nič to, detail. Akurát že celá tá druhá veta je zasa číry kktizmus. Sorry, ale aký je rozdiel medzi formou a tvarom? Čo mi tu vlastne hovoríš? Že, okrem iného, načúvaš forme usporiadanej do tvaru a že zvláštny ti v tejto súvislosti nepripadá nejaký tlmený zvuk, ale traktor. Čo to dofaka je, toto.

Tiež super, tuto jedna umierajúca kuna:

Východu slnka sa nedožila aj napriek tomu, že chvíľu pred rozvidnením podnikla poslednú púť naprieč dedinou.

Spojka aj v susedstve spojky napriek tomu, to mi trochu štiepi čelo, ale to je možno môj problém. Kde je však aspoň nejaká kauzálna súvislosť? Čo mi Juhás vraví? Toto: keby sa kuna bola stihla pred úsvitom poprechádzať po dedine, zrejme by jej to zachránilo život.

WTF.

Ja ani nechápem, prečo tam tú kunu vôbec rieši. Úplný off topic, kuna zablúdená v Juhásovom svete, ako v ňom naostatok blúdi všetko, náhodné veci popribíjané do textu prechodníkmi, porozdeľované nezmyselnými spojkami. Do toho tie výdatné dávky hlbokomyseľných reflexií:

Môj boj neprebiehal vo viditeľnej rovine, práve naopak. Sústredil sa smerom dovnútra, podobne vypájajúc z činnosti zrak a s ním spojené prebytočné obrazy. Hľadel som si na špičky obnosených kožených topánok.

Skoro jedným dychom mi povie, že vypojil zrak, aj že sa pozrel na špičky svojej obuvi. Sú to teda špičky nejakých duševných topánok, za ktorými obrátil oči? Čo sú to za kydy. Alebo na strane 33 sa nakupujú vianočné stromčeky a ani len to ani zaboha nejde povedať normálne. Že:

Skupinky po sebe pokukovali a hľadali odpovede na otázku o neprestupnosti kruhu.

Dalo by sa citovať donekonečna, konkrétne prepísať to sem celé. Trebárs je noc, ale on nepovie normálne, že je noc, radšej bude mysteriózne splietať niečo o tme, ktorá je príznačná pre túto časť dňa. Ani vlnky v sude sa nešíria jednoducho k jeho okraju, ale k jeho hraniciam. Hranice sudu. Ináč v tom sude potom jedna postava utopí psa, a topí ho asi tak, ako Balko topí mačky. Že aj tie zvieratá by sa zasmiali. Keď už sme pri tom, celá táto epizóda (čekuj stranu 82) sa vyznačuje takým opakovaním slov a takým zmätením časov, že uvažujete, či to nepreložil Google Translate z nejakého ugrofínskeho jazyka. V tomto ohľade Juhásova próza ozaj graduje.

Niečo na záver kapitolky? Môžeš povedať, že posledný podťatý strom spadol na zem, vrcholkom k dedine. Alebo môžeš povedať:

Zbor smrekov bol rozpustený, posledný člen opustil stráž so zvukom lámajúcich sa vlákien, jeho neprítomnosť dokazovala vertikálna poloha a vrcholec nasmerovaný dole do dediny.

Týmto by sme plynulo mohli prejsť ku klišé.

Juhásova obrazotvornosť

Ak aj niekde autor náhodou nie je zložitý, potom trúsi nenormálne lacné veci. Prípadne, pravda, tieto dve svoje kvality kombinuje:

Štruktúru so zväčšujúcimi sa prázdnymi miestami vyplniť tak, aby som už nikdy viac neprepadol cez oká pavučiny na iné čierne dno, odkiaľ by už nebolo ďalšieho…

To sú, mimochodom, jeho tri bodky, nie moje. Tiež na zamyslenie. No ide mi o tie pavučiny, čierne dno, mám pätnásť a som nešťastne zamilovaný, alebo čo je to, neviem. Aj s takými obnosenými obrazmi sa samozrejme dá pracovať, ale Juhás, Juhás ťažko.

Namiesto toho, aby ticho hmlistých, stratených a zabudnutých rokov vystriedal pocit správne sa navíjajúceho klbka Ariadninej nite, ktoré by ma vyviedlo z pekelných chodieb bludiska a ukázalo mi aspoň v náznakoch fragmenty konečného cieľa, sa pod rúškom očakávania prikrádala neistota – večný pútnikov sprievodca.

Bludiská, peklo a pútnik, ty kokos. O niekoľko strán ďalej Juhás filozofuje o tuneli, že by sa to ani u Keleovej-Vasilkovej nestratilo.

Všetko, čo sa dialo v ich životoch, dialo sa v tichosti a pomalosti za prítomnosti ich vnímajúcich tiel. Ako keď sa niekomu narodí dieťa a ani sa nenazdá, a po dieťati ostáva len prázdna izba so schnúcimi kvetmi na parapete.

Nehanbíš sa?

Gramatika

O korektúrach sa v tiráži diskrétne mlčí; ako zodpovedná redaktorka je uvedená Tea Cyprichová. Túto slečnu som pred dvoma rokmi po zbežnom odporučení kontaktovala a vymenili sme si niekoľko správ. Hoci zo spolupráce napokon zišlo, budila veľmi sympatický dojem, aj ma dopredu upozornila, že zatiaľ redigovala len kratšie texty.

Mám silný dojem, že jediná zmysluplná redakčná pripomienka smerom k Juhásovi by bola, aby to zahodil, trochu sa zamyslel a skúsil trebárs napísať niečo iné. Ale s prižmúreným okom sa dalo poukázať na niektoré miesta, ktoré nie sú úplne márne – vo všeobecnosti tie, kde sa najväčšmi blíži bežnému rozprávaniu, ku konkrétnym príbehom ľudí v dedine – určite by sa dala rozpracovať aj Mária, aj manželia Haranzovci. Chápem, že Novoročný výstup na Jaseninu je pokus o niečo konceptuálne, takže na príbehu až tak nezáležalo, ale taký typ textu Juhás zatiaľ nezvláda. Kniha je naostatok jeho literárnym debutom. Keď sa učím piecť, začala by som bábovkou, nie trojposchodovou tortou. To isté platí pre redaktorku.

Muž, volajúci sa Lempochner, to veľmi dobre vedel, no namiesto domácej liečby kráčal pozdĺž potoka, pričom obozretne sledoval šľapaje svojho spoločníka Fatyaru, idúceho v tesnom predstihu a popritom nepozorovane našľapoval do jeho stôp.

Hovoríš mi dvakrát úplne to isté v jedinej vete – obozretne sleduje šľapaje a vzápätí nepozorovane našľapuje do jeho stôp. Prečo tá krkolomná konštrukcia v úvode, ten muž, volajúci sa Lempochner, to tiež neviem, pripadá mi to ako číry manierizmus. Čiarky vo mne tiež vyvolávajú veľké pochybnosti, ale to si ešte odložme.

Párkrát som sa otočil okolo vlastnej osy zistiac, že na každej svetovej strane sa prejavovala ničotnosť zrkadlovo hladkej krajiny.

To by si sa otočil okolo osy ako hmyzu, osa bzzzz. Os ako myslená priamka na určovanie vzťahu telies v priestore sa skloňuje ináč. Slovník dokonca cituje presne tento istý prípad: otočiť sa okolo vlastnej osi. Lenže to by sa niekto do toho slovníka musel pozrieť. A prečo by sa niekto pozeral do slovníka, keď už predsa dávno všetko vie? Juhás za prezidenta. Nový Gašparovič. Na druhej strane si myslím, že žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu takto dnes vyzerá slovenská literatúra.

Chvíľu to vyzeralo tak, že okolitý les zacelí okrúhly tvar prázdnoty v jeho strede, že čistinka s traktorom behom lusknutia prstov zmizne, že traktor vpije do svojich útrob všadeprítomné bahno.

Vo svojom strede, vo SVOJOM, už sme si to hovorili, zámeno sa privlastňuje podmetu vety. A prečo dofaka behom lusknutia prstov, to fakt nechápem. Ináč – taká novinka – behom nie je úplne kóšer, slovník radí iné ekvivalenty. Ale dobre, to je nadstavba.

Odpoveď na otázku, prečo chlapi zvolili kruh, zostávala nezodpovedaná.
Odpoveď zostávala nezodpovedaná?
Nie je to fakt príliš, že si niekto nevšimne ani takúto očividnú hlúposť?

Námestie ako najväčšia prázdna plocha v dedine kumulovala ticho vo svojom geometrickom strede.
Prečo sloveso prevzalo osobu po podstatnom mene v prirovnaní a nie po podmete? Otec ako zodpovedná osoba podpísala moju žiacku knižku?

Mária prepadla dlhému spánku, v ktorom sa zvonce vynárali z ticha a opätovne zanikali v dlhých stojatých medzerách medzi rôznymi úrovňami spánku.
Nikoho to nerušilo? Tam ten krivý spánok takto dvakrát? (Takýchto momentov je tam záľaha.)

Niektoré problémy zrejme súvisia s jazykovým prostredím, autor aj redaktorka žijú v Prahe. No, veď aj ja. Čau. Napríklad spojenia „tak ťaživého“ prípadne „tak vodnaté“, to by sa istotne dalo v češtine, ale v slovenčine, domnievam sa, nie. My pred prídavným menom používame tvary ukazovacieho zámena taký, lebo ukazuje na mieru vlastnosti. Takže takého ťaživého, prípadne také vodnaté.

Detaily, dofaka, detaily, aj ja si to hovorím, lenže ak náš jazykový prejav nebudú kultivovať spisovatelia, redaktori a korektori, kto iný? Toto sú navyše úplne samozrejmé veci, ktoré by sme tu nemali riešiť, a už vôbec nie pri knihe, ktorá je nominovaná na naše najprestížnejšie literárne ocenenie. To je ako keby laik ukazoval chirurgovi, že hej, tu na tom bruchu si zarezal trochu mimo – pretože chirurg asi, neviem, len tak prišiel z ulice a povedal si, hm, hm, táto práca by ma mohla baviť.

Ďalej. Aj niektoré predložkové väzby sú tu české. Veta: K čomu by takáto prikrývka mohla slúžiť? Slúžiť na niečo. Veľmi často sa slovesá v češtine späté s predložkou k v slovenčine spájajú práve s predložkou na. Ináč je to super otázka. Tak všeobecne, na čo slúžievajú prikrývky? Na čo by si, Juhás, konceptuálny umelec, chcel použiť prikrývku? Mohol by si ju, hádam, prevesiť cez svoj komplikovaný kalendár s kresťanskými apoštolmi. Furt vymýšlá.

Rovnako slová ako oprostiť sa či vypelichaný, to prvé by sa ešte dalo zvládnuť, to druhé rozhodne nie, my sme na Slovensku skôr vypĺznutí. Slovník by ti to bol prezradil.

Túto smutnú kapitolu uzavrieme skloňovaním.

Myšlienky na odchod premohol pocit, že moja krátka etuda pri studni a pred autobusovou zastávkou ešte nebola naplnená, že mojim konaním a bytím som si nevyslúžil ani miesto v kronike dediny, obsahujúcej nezvyčajné pohyby, meteorologické anomálie, rozmery výtlkov, chemické rozbory pitnej vody a priemerné časy príchodov a odchodov prímestského autobusu.

Inštrumentál, chlapče, kým, čím, mojím konaním, to by bolo správne, keby to bola úplne iná veta, lenže, ako sme si stýkrát pripomenuli vyššie, privlastňuje podmet, takže správne má byť svojím. Celé zle. Inde:

Konal som pudovo a v ľahkom tranze, vyvarujúc sa zbytočným pohybom.

Genitív, ty kokos, nie? Vyvarovať sa koho, čoho? Boha tvojho. Mám veriť tomu, že niekto, kto nevie ani skloňovať vo svojom materinskom jazyku, mi je schopný formulovať niečo skutočne zásadné? Pretože o to sa Juhás podľa mňa snažil. Tam je stále nejaké ponáranie sa do vlastného vnútra, obracanie zraku, nejaké svetliny a temnoty, akýsi odveký súboj medzi videným a nevideným a medzi videním a nevidením, medzi otvoreným a uzavretým a otvorením a uzavretím. A aha, toto je celkom zaujímavé:

Pri pohľade na pletivo mnou lomcovala triaška nepochopených súvislostí.

Pletivo tu nemám, ale s tým zvyškom sa zrazu akosi identifikujem. Triaška mnou lomcuje a tiež všeličo nechápem.

Čiarky výnimočne trochu ináč

Mám pocit, že niekto sa bál, a tak tie čiarky pre istotu strkal všade. To nepomohlo, lebo na mnohých miestach, kde by mali byť, napríklad klasicky za vloženými vetami, aj tak stále chýbajú, kým všelikde inde, kde absolútne nemajú čo pohľadávať, ich zas a znova nachádzame.

Vo voľnom priestore, ohraničenom sklenenými tabuľami, sa vlnila pavučina.

Toto je podľa mňa tesný prívlastok a tam čiarky nemajú čo robiť. A možno sa mýlim. Možno je ten prívlastok voľný. Uvažovala nad tým Cyprichová? Nemyslím si. Takýchto miest je tam nekonečno a čiarkami sa to len hemží – text má v dôsledku toho chvíľami úplne rozbitý rytmus.

Niektoré chyby sú, pravda, očividné, trebárs keď chýba čiarka pred spojkou aby.

A bezkonkurenčne najväčší interpunkčný fail celej knihy:

Kam nevidia oči musí, vstúpiť celé telo.

Neviem. Tak asi koncept.

Autistické okienko

Hovorím autistické, v skutočnosti by som skôr povedala, že niektoré tieto veci sú objektívne nezmysly. Ale uznávam v tomto smere svoju nízku rozlišovaciu schopnosť.

Na spodok plytkej jamy položím kompas a konečne vytiahnem z batoha mapu. Pritisnem si ju k očiam a hľadám názov rodnej dediny. Nič.

Jasné, že nič nevidíš. Veď si si pritisol k očiam mapu.

Tomuto všetkému je koniec, všetko má svoju trvanlivosť, hranicu, čas, odkedy začína všetko upadať kolmo nadol.

By som fakt rada videla niečo padať inam než nadol a ináč než kolmo. To musí byť ppči čarovné.

Sledoval som stopy, plne dôverujúc zmyslu smädného zvieraťa, hľadajúceho najpriamejšiu cestu do doliny, kde mohlo napojiť svoj krk z rieky, do ktorej sa raz z jednej, raz z druhej strany vlievali prítoky, väčšinou mohutnejšie ako jej samotné koryto, deliace dolinu na dve protiľahlé strany.

O ktoré zmysly smädného zvieraťa ide? Čuch? Prečo motáme dokopy zmysly so smädom? Aj celý ten hydrologický exkurz – s tými prítokmi mohutnejšími než hlavný tok – je mi teda z logiky veci trochu podozrivý, ale ešte zbaví, ešte verme, že vie, čo chcel povedať. Ale že mi bude hovoriť, že rieka delí dolinu na dve protiľahlé strany? Thank you, captain Obvious.

Ináč sa teda asi alebo napojím, alebo si zvlažím krk, a nie že napojím krk – ? Neviem, neviem, ako je Juhás anatomicky riešený.

Bol to jeden z mnohých prejavov, zapadajúcich do reči tela dedinčanov, nepriamo povýšenej nad verbálne rozhovory. K panoptiku gest ďalej patrilo nezvyčajné dýchanie.

Použiť panoptikum v súvislosti s niečím nehmotným, dobre, zavrime oči a povedzme si, že je to skrátka netradičné. Ale dýchanie že má byť gesto? Nie. Juhásov text, aby sme si to pomaly začali sumarizovať, je zložitý, nie však preto, že by autor zložito prezentoval myšlienku, že by dômyselným a čitateľsky náročnejším spôsobom narábal s jazykom – nič také. Ten blízky známy, ktorý mi knihu požičal, komentoval: „Jediná funkce textu je manifestovat, jak je autor přemýšlivej a konceptuální.“ Mám rovnaké podozrenie.

Podľa mňa si aj tú anotáciu napísal sám. Hovoriť o miestopisnej kartografii, to je úplne jeho štýl. Nakročené k tautológii, ale ani po tú sa to nedostane. Je to skrátka nič.

Podobnými, nikam nevedúcimi úvahami a báchorkami som si krátil čas, zatiaľ čo som naberal sily k záverečnému pochodu.

Čiarka tam nemá byť a ináč máš pravdu – nikam to nevedie. Intenzívne sa mi vybavovala pesnička od No Name, pesnička volajúca sa Čím to je, čím to je. Ktosi vtedy Igorovi Timkovi na ten jeho text, kde sa tak veľmi čuduje, čím to je, že rieka do mora sa vlieva a že ten, čo nevie spievať, spieva, podrobne odpovedal – naozaj si s tým dal prácu a vysvetlil umelcovi niekoľko základných faktov z geografie a rôznych ďalších oblastí ľudského poznania. Juhás vo svojej knižke nerieši nič duchaplnejšie. Cisár je nahý. Just sayin‘. Vráťme sa ešte k tej prírode.

V stajni ostala jediná hladujúca krava, stojaca na začiatku ďalších a ďalších kravských potomkov.

Ja som tú znalosť vidieka aspoň predstierala, prácne, za pomoci tých záhradkárskych fór. Juhás sa ani len nesnaží. Hipster z nejakého dôvodu zatúži vložiť do svojho príbehu kravu, lenže čo vie o krave? Nič. Tak tu zlepí nejakú pseudovetu o budúcom rodokmeni. Krátko nato sa nám tu zasa objavuje dobytok, pochodujú tu šíky kráv so zvoncami upnutými na krku. Prečo upnutými? Môže byť kabát upnutý až po krk, určite môže byť vinič upnutý o kolík. Zvonec je zavesený, nie? V inej pasáži veverička vyklopkáva v strome pravidelný rytmus. Čím, moj milý? Zubami?

Nič mi nehovoríš, nič.

A tu to zabije:

Každý dedinčan so sedliackym rozumom, pevne uloženým v stále sa zmenšujúcej mozgovni, však súdil o Márii úplný opak.

No ty kokos. Wrong on so many levels. Prečo mozgovňa? Hovoríme lebka. A ak už sa niečo zmenšuje, asi skôr mozog, nie? A že by si sa, priateľu, išiel pozrieť do zrkadla na svoje nadočnicové oblúky, či si sa tiež náhodou nezasekol v nejakom nižšom vývojovom štádiu. Hach, urážam našich predkov, pritom je to naopak, naopak. Podľa mňa sme už niekde boli. Akurát že degenerujeme. Juhás vidí marazmus vo svojej hladovej dedine, ja ho vidím v Juhásovi.

Záverom – za zamyslenie stojí, čo nadhadzuje Radoslav Passia vo svojej recenzii, že totiž Juhás nezačal, ako býva zvykom, účasťou v literárnych súťažiach či publikovaním poviedok, ale rovno vystrelil s knihou. Passia to označuje za sympatické. Sympatické to asi je aj mne, v rovine čisto teoretickej. Takto debutujúci autor by však zrejme viac než iný potreboval naozaj skúseného redaktora. Toho Juhás nemal.

Passia inak hodnotí Juhásovu knihu aj Cyprichovej redakciu veľmi nežne. Mne sa to dosť páči. Má vzdelanie a je nad vecou, teda presne čo ja nemám a nie som. Prečítajte si tu.

Poznamenám, že som tento článok, pôvodne o dosť emotívnejší, niekoľkokrát prepracovala. Dlhé noci, ťažké boje. Debutantov by sme nemali rúbať, ako rúbeme zavedených autorov, veď sa ešte len učia. Na druhej strane, premáha ma pocit, že je Juhás pozér, a to ma dráždi. K tvorbe, ako k hocijakej inej práci, by sme mali pristupovať s pokorou.

Hejt patrí porote Anasoft Litery. Táto kniha v nomináciách nemá čo hľadať.