Juhoafrické Švajčiarsko

Lesotho, za koloniálnych čias nazývané Basutsko, je kráľovstvo v juhoafrických Dračích horách.

Z histórie

„Krajina ľudí, ktorí hovoria jazykom sotho“ – asi tak sa dá preložiť jeho názov – má nielen pozoruhodnú prírodu, ale i bohatú históriu.

Prvými známymi obyvateľmi boli Krováci (Sanovia), ktorí sa tu usadili asi pred troma tisíckami rokov. Dnes už ich potomkov v krajine nenájdeme. Poslednú ranu krováckym osadám zasadili v 70. rokoch 19. storočia britskí vojaci. Po tomto najstaršom obyvateľstve Dračích hôr však zostali unikátne maľby na skalných stenách.

V 9. stor. prenikli do krajiny bantuské kmene Zuluov, Matabeleov a Ngungov a o ďalšie tisícročie neskôr, v 19. stor., bojovný kmeň Sothov. Ich náčelník, legendárny Mošeše, sa prehlásil za kráľa a v roku 1824, po brutálnom útoku na jeho sídlo Butha-Buthe, dal vybudovať horskú pevnosť Thaba Bosiu. Tá nikdy nepadla do rúk nepriateľa. Mošeše I. disponoval aj dobre vycvičenou a vyzbrojenou jazdou, preto dokázal odolávať útokom Búrov i černošských kmeňov zo susedného Slobodného oranžského štátu. Vtedy si vraj Mošeše smutne povzdychol: „Mojím jediným hriechom je, že vlastním dobrú a úrodnú pôdu“.

V roku 1833 v záujme zvýšenia vzdelanosti národa Mošeše I. pozval do krajiny európskych misionárov, ktorí pomohli k jazykovému zjednoteniu krajiny. V roku 1868, dva roky pred Mošešeho úmrtím, sa Basutské kráľovstvo dostalo pod ochranu britskej kráľovnej Viktórie.

O necelé storočie neskôr, 4. októbra 1966, sa stalo Lesotho samostatným štátom. Napriek vojenským prevratom, ktorými sa dostali v rokoch 1970 – 1996 k moci generáli, je dnes Lesotho opäť konštitučnou monarchiou. Už vyše 20 rokov je na lesothskom tróne Letsie III. a keďže práve dnes má 54 rokov, je to dôvod na oslavu nielen v kráľovskej rodine, ale v celej krajine.

Do Afriky na lyžovačku?

Žiadna samostatná krajina na svete sa nenachádza v tak vysokej nadmorskej výške ako práve Lesotho. Najnižší bod má okolo 1 400 m n. m. Základom reliéfu je náhorná plošina s výškou okolo 2 300 – 3 000 m, nad ktorou sa zdvíhajú hrebene Dračích hôr. Ich najvyššia hora Thabana Ntlenyana s 3 482 m n. m., nachádzajúca sa na území Lesotha, je zároveň najvyššou horou južnej Afriky. Najvýznamnejšou riekou, ktorá pramení v lesothských horách, je Orange.

Lesotho má vlhké subtropické podnebie, ovplyvnené nadmorskou výškou. V čase južného leta – v januári – je prijateľných 17 – 20 °C. Zima sa tu začína v máji a končí v októbri. Zimné dni sú síce z nášho pohľadu pomerne teplé, v júli je priemerná teplota 5 – 8 °C, no v najvyšších polohách klesne až na -7 °C, vtedy tam aj nasneží a na cestách sa vytvára poľadovica. Takže ak by sa vám zunovali súčasné horúce letné dni, môžete si vziať lyže a vybrať sa do „juhoafrického Švajčiarska“. Nuž, sú medzi nami aj takí, ktorí si taký špás môžu dovoliť. Ja k nim nepatrím.

Napriek prírodným zdrojom patrí Lesotho medzi chudobné krajiny sveta. Mnoho chlapov nachádza obživu v juhoafrických baniach. Asi polovica obyvateľov sa živí obrábaním pôd (kukurica, pšenica, cirok, fazuľa) a chovom oviec, dobytka a angorských kôz, ktorých mohér je významným exportným artiklom. Krajina, ktorá bola kedysi sýpkou širšieho regiónu, stratila a stráca poľnohospodársku pôdu, ktorú odnášajú prudké dažde dolu riekami. Zisk prináša ťažba uhlia, zlata a diamantov (ročne okolo 240 000 karátov v hodnote 300 mil. dolárov, ložisko Letseng sa považuje za najbohatšie na svete) a hovorí sa aj o exploatačne zaujímavých ložiskách uránovej rudy.

Kráľovstvo Lesotho má rozlohu 30 355 km², čo sú na porovnanie zhruba dve tretiny Slovenska. Sčítanie v roku 2009 ukázalo, že počet obyvateľov prekročil dva milióny. Vzhľadom na uvedené ekonomické aktivity obyvateľstva je Lesotho krajinou s prevládajúcim vidieckym osídlením. Vzhľad skutočného mesta má len metropola Maseru s asi 250 000 obyvateľmi.

Obyvatelia Lesotha vidia svoj blahobyt v mieri a daždi, čo sa odráža aj v národnom motte „Khotso, pula, nala“ (Mier, dážď, blahobyt). Medzi najpálčivejšie problémy patrí zdravotná starostlivosť a v nej hlavne vysoké percento nakazených vírusom HIV (vyše 23 % obyvateľstva, čo je percentuálne najviac na svete). Epidémia súvisí aj s veľkým sexuálnym násilím. Prieskum ukázal, že sa s ním stretlo až 61 % lesothských žien. Boj proti HIV finančne podporujú mnohé významné osobnosti a organizácie. Rozbiehajú sa aj programy, ktoré by mali obmedziť a napokon odstrániť detskú prácu, celé stáročia spojenú s roľníckym a pastierskym životom obyvateľstva.

Hlavné mesto Maseru a jeho blízke okolie

Maseru sa stalo centrom britskej správy v roku 1869. Nachádza sa na brehu pohraničnej rieky Caledon a je najčastejšou vstupnou bránou do krajiny. Elegantná koloniálna architektúra z kvalitne opracovaného červeného pieskovca (od neho má mesto pomenovanie) bola poškodená pri nepokojoch v roku 1998 a pri rýchlej obnove ju nahrádzali panelovými domami.

Mesto križuje Kingsway, na ktorej sa nachádza niekoľko historických pamiatok, ako je navštevovaná budova Basotho Hat Building, postavená v tvare basutskej čiapky mokorotlo. V roku 1998 jej strecha zhorela, ale bola obnovená v pôvodnej podobe. Sú v nej reštaurácie, kaviarne, remeselnícke obchody, v ktorých si môžete kúpiť aj častý suvenír – spomínanú čiapku mokorotlo upletenú z trávy.

Nedobytná pevnosť

20 km od metropoly sa nachádza pevnosť Thaba Bosiu, ktorá je zapísaná v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Pieskovcová „Hora noci“ bola útočišťom Mošešeho I. a jeho bojovníkov. Našli tu sýte pramene vody i pastviny pre svoje stáda dobytka a koní. Sú tu pochovaní lesothskí králi. Zatiaľ čo nad pozostatkami Mošešeho I. stojí len prostá kamenná mohyla, jeho menovec Mošeše II., ktorý zahynul pri dopravnej nehode v roku 1996, tu má hrobku podstatne honosnejšiu.

Názov mestečka Roma, o 10 km ďalej, pripomína, že práve tu sa usadili kresťanskí misionári. Medzi ich hlavné úlohy patrilo vzdelávanie a aj dnes je sídlom Lesothskej univerzity.

„Dymiace vody“

Z Romy smeruje cesta do hôr a dovedie do „lazníckeho“ mestečka Semonkong (v preklade Dymiaca voda) a k rovnomennej chate. Tá je východiskom výletov a trekov, pešo alebo na chrbtoch vytrvalých koní a mulíc. Názov naznačuje, že najvábivejšími cieľmi v okolí sú vodopády. Najbližší z nich – Maletsunyane – padá v jednom prúde z výšky 192 m. Pre Európanov ho objavil francúzsky misionár François Le Bihan v roku 1881. Ak sa chceme dostať pod vodopád, môžeme za poplatok zlaňovať skalnú stenu, cez ktorú padajú vody rieky, prítoku Orange. Ide údajne o najvyššie komerčné zlaňovanie na svete. Popri vodopádoch Ketane (122 m) a Ribaneng sa nádhernou krajinou niekoľkodňovým trekom dostaneme do strediska Malealea.

Skôr ako sa vrátime do Maseru, môžeme odbočiť do juhozápadného pohraničia, kde boli v okolí misie Maphutseng objavené stopy dinosaurov. Jeden z nich, ktorý mal dĺžku jeden meter, živil sa bylinami a žil v spodnej jure asi pred 200 – 189 miliónmi rokov, nesie vedecké pomenovanie Lesothosaurus. Odborníci tvrdia, že dokázal rýchlo bežať, čiže bol akousi druhohornou obdobou antilopy. Dlhé zadné nohy mu umožnili zachrániť sa pred predátormi útekom. Ďalšie skameneliny dinosaurov sa našli pri Moyeni, kde láka k návšteve aj jaskyňa Masitise. Cesta sa stáča na severovýchod a na horu Moorosi, ktorá má meno po poslednom náčelníkovi Sanov. Osem mesiacov tu odolával útokom Britov, ktorí jeho sťatú hlavu na výstrahu verejne vystavili. Cesta nás horami privedie k jaskyniam Seforong, ktoré boli obývané najstaršími, krováckymi kmeňmi.

Národný park Sehlabathebe

Posledné sídlo hlboko v horách, pomenované po Moorosiho synovi Quacha´s Nek, je východiskom do jediného lesothského národného parku Sehlabathebe. Zriadili ho 8. mája 1969 a je zapísaný v zozname najvýznamnejších prírodných pamiatok UNESCO.

Napriek tomu, že tlak miestnych pastierov na využívanie horských lúk je značný, v parku sa darí udržiavať vhodné prostredie pre rôzne druhy zvierat. Na oblohe môžeme najčastejšie vidieť krúžiť supa kapského (Gyps coprotheres) alebo orlosupa bradatého (Gypaetus barbatus) s rozpätím krídel i viac ako dva a pol metra. Celkom zaznamenali v Lesothe 339 druhov operencov. Zo 60 druhov cicavcov je ohrozeným druhom endemický druh myši Myostromus albicaudatus. Nechýbajú plazy: jašterice, gekony, hady. Endemickým druhom je rybička Pseudobarbus quathlambae, ktorá – ako aj niektoré ďalšie druhy – patrí medzi kriticky ohrozené. Obľúbenou zastávkou počas trekingu národným parkom Sehlabathebe je vodopád Tsoelikanyane.

Vzhľadom na vysokú nadmorskú výšku má Lesotho málo lesov. V súčasnosti sú neprehliadnuteľné najmä porasty eukalyptov, ktorých pôvodnou vlasťou je Austrália, a broskyňové sady, ktoré sú pamiatkou na aktivitu misionárov v 19. stor.

Bežného turistu očarí v Lesothe prirodzená krása vysokohorskej krajiny s hrebeňmi i hlbokými dolinami, v ktorých hučia vodopády. Pri troške šikovnosti si môže spestriť jedálny lístok vlastnoručne chytenou rybou. Romantiky si tu možno užiť vrchovato, ako všade tam, kde človek nechá prírodu, aby si žila svojím životom.

Sústava priehrad

Napokon sa vyberieme z Maseru severovýchodným smerom. Môžeme si dopriať odbočku do Mateky, kde objektívy fotoaparátov mieria najmä na obývané domy postavené z hliny pod obrovským skalným previsom. Južne od Hlotse sa nachádzajú ďalšie dinosaurie stopy.

Priehrady, okolo ktorých prechádzame, sú súčasťou Lesothského vysokohorského vodného projektu. V Lesothe sú jeho súčasťou horské rieky Malibamatso, Matsoku, Senqunyane a Senqu, ktorých vody sú prirodzene alebo cez tunely spojené s riekami Vaal a Orange. S myšlienkou prišiel už v roku 1950 britský vysoký komisár Sir Evelyn Baring, s jeho realizáciou sa však začalo až v roku 1983. Projekt má svojich odporcov ako v radoch ochrancov životného prostredia, tak aj obyvateľstva, ktoré prišlo o svoje domovy, polia a pasienky a ponúkaná kompenzácia sa mu nezdá primeraná. Pre chudobnú krajinu je však významným zdrojom príjmov z kasy bohatého suseda – Juhoafrickej republiky. Celý projekt by sa mal dokončiť v budúcom desaťročí.

Pri jazere Katse vo výške vyše 2 200 m n. m. sa nachádza 17-hektárová botanická záhrada, ktorá sa špecializuje na pestovanie liečivých rastlín z údolia Malibamatso. Symbolom floristického bohatstva môže byť aloa – Aloe polyphylla, v jazyku sesotho nazývaná lekhala kharatsa, v afrikánčine kroonaalwyn, ktorej bohaté trsy oranžových kvetov nemôžu ujsť pozornosti.

Do Dračích hôr

Cesta sa vyšplhá až do sedla Tlaeeng Pass (3 255 m n. m.), v ktorého okolí má vyrásť lyžiarska oblasť. Horami, po cestách, ktoré z hľadiska motorizmu patria medzi najobťažnejšie a najnebezpečnejšie na svete, sa dostaneme do mestečka Mokhotlong, ktoré má meno po skalnom ibisovi. Ten je však tu už dnes vzácnym vtáčím druhom. Cez ďalší vysokohorský priesmyk Kotisephola Pass (3 240 m) prídeme do pohraničnej stanice Sani. Na juhoafrickej strane, v provincii KwaZulu-Natal, je vyhľadávaný hotel Sani Lodge, v samotnom Lesothe má výborné meno chata Sani Top Chalet, ktorá je známa aj ako najvyššie položená krčma na juhu Afriky.

Zo Sani sa dá za vhodného počasia podniknúť jednodňový výlet na vrchol najvyššej juhoafrickej hory Thabana Ntlenyana (3 482 m). Túra na dominantu južnej Afriky nepatrí medzi náročné, je dlhá okolo 17 km pri prevýšení 600 m, takže je to vlastne len akoby chutný bonbónik na záver návštevy tohto kúta Afriky, kde sa turistom núkajú aj mnohé ďalšie túry i viacdenné pochody. Z nich patrí medzi najobľúbenejšie asi 40 km dlhá hrebeňovka Top of the Berg do národného parku Sehlabathebe, ktorý sa rozprestiera v pohraničnom pásme Dračích hôr južne od Sani.

Samozrejme, že našinca naplní neskutočnými dojmami už pobyt v týchto horách a ten fakt, že sa mu podarilo dostať sa akoby až na koniec sveta. Rozprávkový deň vystrieda podvečer so slnkom zapadajúcim za zubaté hrebene Dračích hôr, atmosféru večera podfarbí ohník, ktorý síce praská rovnako ako niekde v Rudohorí, ale pod africkým nebom je predsa len iný. V čase, keď na južnej pologuli vládne zima (teda v čase nášho leta), zvykne sedlo Sani a okolité svahy pokryť sneh a vtedy sa môže stať cieľom aj pre tých, ktorí si našli záľubu v relaxe na Afriku netypickom – v lyžovaní.

Foto: Afrotourism, Visit Lesotho, Clarens News, Roads to Roam, National Online Project, Flickr, Mapio.net