Denník N

Poohliadnutie

Poohliadnutie za písaním blogov a čo mi prinieslo …

V novembri som začal písať blogy. Prečo som začal? Chcel som sa podeliť o moje vnímanie toho vo mne, aj okolo mňa. Chcel som odraz vnútorného aj vonkajšieho sveta v sebe napísať slovami zrozumiteľnými pre seba a aj iných … To čom som napísal, mi pomáhalo si lepšie a hlbšie si uvedomiť to prežité. Dávalo mi to príležitosť, ešte raz sa k tomu vrátiť a preskúmať, či mojej pozornosti niečo dovtedy neušlo. Týmto som ešte na chvíľu danú situáciu pozdržal v prítomnosti a až potom som jej dovolil odísť tak, kam všetko zdanlivo odchádza – do minulosti … Začal som písať a bol som zvedavý, čo sa bude diať. Viem, že v čase keď sa do niečoho pustím, neviem čo mi to všetko prinesie. Viem však, že sa to skôr či neskôr dozviem …

To, čo som tiež vedel a chcel, bolo sa podeliť s ostatnými. Možno to bude pre niekoho akýmkoľvek spôsobom zaujímavé, podnetné, „donúti“ k zamysleniu …

Chcel som pokračovať v prekračovaní svojho tieňa. Dlhé desaťročia som si skoro všetko nechával pre seba a už vôbec nie ešte niečo napísať a podeliť sa o to. V tom čase som robil len to, čo som mal zažité a na čom som dlhé roky fungoval. Prichádzať s niečím novým tomu som sa úspešne vyhýbal. Myslel som si, že je to dobrá životná stratégia. Po čase som zistil, že som sa mýlil … Keď som bol schopný si uvedomiť, čo mi tento prístup prináša a neprináša, radšej som ho zmenil. Začal som mať podozrenie, že sám seba ochudobňujem. Pohodlie prestalo mi byť príjemné. Začal som cítiť jeho zhubnosť. Spôsoboval som si tým najskôr stagnáciu a neskôr aj degradáciu môjho života. Na tejto pasivite som sa aktívne podieľal … Začalo mi dávať zmysel aktivitu využiť radšej na prinášanie nový vecí do môjho života. Najprv pomaly a opatrne ale postupom času viac a odvážnejšie. Tak som posúval aj svoje písanie. Najprv len tak v hlave, potom pre seba, pre  úzku skupinu známych a teraz som chcel urobiť ďalší krok – ísť s kožou na trh pred neznámych ľudí …

Na začiatku dostanem „nápad“, čo by som mal napísať. Potom hľadám čas, kedy sa to toho pustím. Najlepšie, ak to urobím hneď, ale nie vždy to urobím. Vtedy uprednostním veci s vyššou prioritou. Nakoniec skôr, či neskôr si čas nájdem a napíšem blog. Mám ho už len zverejniť. Vtedy vnímam, že mám pochybnosti: mám to urobiť, je to dobrý nápad, … ? V tom čase potrebujem prekonať sám seba. Ak by som cúvol, myslím, že by to nebolo dobré. Prekonám pochybnosti a blog zverejním. Moje pochybnosti rýchlo zmiznú …

Pochybnosti zmiznú, a uvedomím si, že som jemne napätý, aké reakcie na môj blog sa prostredníctvom komentárov do mne dostanú. Spočiatku som dostával zväčša povzbudivé. Keď som napísal o niečom, čo sa v našich životoch neobjavuje často a tá situácia sa zo „všeobecného“ pohľadu považuje, že by do „usporiadaného“ života ani nemala patriť – dostával som reakcií celkom dosť. Niektoré boli dosť opovrhujúce, nekonštruktívne (zaujímavé, že práve tieto kamsi záhadne zmizli a neviem sa k nim už ani vrátiť), cez len nesúhlasné, až po súhlasné, podporujúce. Príjemné mi boli samozrejme tie posledné. Ale zistil som, že boli pre mňa osožné aj prvé dve. Mohol som vtedy sledovať, čo slová, spôsob napísania, ich posolstvá vo mne vyvolávajú. Cítil som ako sa ma to niekde vo vnútri „dotýka“, ale chcel som ísť ďalej za tento pocit a niečo s ním urobiť. Predstavil som si, čo môže byť za tým, že mi tento človek napísal práve toto a mal tú odvahu mi to napísať, či skrytý za prezývku alebo ako neanonymná osoba. Vtedy som dostal chuť ho vtiahnuť do rozhovoru. Spýtať sa, či ho dobre chápem a predstavoval som si, že on ma nekritizuje ale len hovorí, že on by v mojej situácii konal inak. Tento pohľad, ma vždy nakoniec oslobodil od úvodného negatívneho prežívania komentáru. Nakoniec som zistil, že to môžem uplatniť kdekoľvek v svojom živote, keď dostanem od niekoho niečo kritické:

  1. zacítim, že mi je to nepríjemné (ale stále menej a menej)
  2. uvedomím si, akoby nešlo o kritiku, ale o prejav záujmu s tým, že druhá strana sa so mnou delí o to, ako by to robila ona na mojom mieste, alebo čo ona považuje za dôležité
  3. vtedy môžem začať vnímať, čo mi vlastne hovorí, prípadne otázkami sa môžem dostať k čo najlepšiemu pochopeniu, čo konkrétne má na mysli
  4. vtedy si môžem vytvoriť svoj obraz o jeho „svete“
  5. keďže obraz môjho sveta je mi známy, tak môžem si porovnať svoj svet s jeho svetom
  6. na základe tohto porovnania sa môžem slobodne rozhodnúť, či prijmem námietku druhej strany alebo nie, či mi dáva zmysel sa nechať ňou obohatiť alebo sa rozhodnem ju odmietnuť

A tu som zistil, že pôvodnú neslobodu – po kritike som automaticky bol ňou dotknutý som „posunul“ na slobodné rozhodnutie ako s posolstvom/neposolstvom sám naložím. Keď som začal písať blogy o tom aspektu som vôbec nerozmýšľal, netušil o ňom. Keby som blogy nezačal písať, nedostal by som sa k tomu môjmu novému prístupu alebo nie tak skoro … Môžem teraz veci robiť slobodnejšie, lebo sa nemusím zaoberať – a čo na to moje okolie? A ja sa môžem zamerať už len na to, čo urobiť idem. Okolie môže urobiť, čo uzná za vhodné a ja s týmito podnetmi urobím to isté …..

Teraz najčítanejšie