Samozrejmé veci

Deti nemám pri sebe stále. Mám ich každý druhý týždeň. Týždeň deti nemám a ďalší už mám. Až pri takomto režime som si uvedomil, že som si v minulosti neuvedomoval, že to, že mať ich stále je svojim spôsobom výnimočné. Vtedy som to bral ako úplnú samozrejmosť. Ničím mi to nepripadalo zvláštne. Odchádzal som do práce deti tam boli, keď som prichádzal, tiež tam boli. Ak aj nie, za nejakú hodinku-dve prišli z nejakého krúžku alebo zvonku … Prakticky nič som nemusel urobiť preto, aby som s nimi bol … Všetko sa mi dialo nejako samé. Akoby bez môjho pričinenia. Neuvedomoval som si, že to čo žijem je cenné, že to tak však vôbec nemusí byť stále. Zdalo sa mi, že to inak ani nemôže byť …
Aj keď som sa odsťahoval a rekonštruoval svoje nové miesto, mi to ešte nedošlo. V tom čase (pár mesiacov) som bol prakticky bez nich. Asi som bol zamestnaný rekonštrukciou. Až po zrekonštruovaní toho najhoršieho, keď som ich začal mať každý druhý týždeň, mi to zrazu začalo dochádzať. Začal som si uvedomovať tie rozdiely. Jeden týždeň ticho a sám, mám čas len pre seba. Druhý týždeň som súčasťou ich chlapčenská energia (všetko čo k nej patrí radosť, zábava, až ich konflikty a bitky) aj moje vynakladanie energie, aby dostali odo mňa, čo potrebujú … Týždenné striedanie – z extrému do extrému … Občas, keď majú prísť, vnímam, že môj život sa má náhle zmeniť z príjemného minima povinností do úplne iného režimu. Na chvíľu cítim ťažobu z nastávajúcich povinností. Nechám tomu v sebe priestor. Rýchle mi to odzneje. Aj moja racionalita vie, že mátanie sa vlastnými myšlienkami (ak ich istý čas živím), je veľakrát omnoho horšia ako bežná realita. Moja realita je omnoho zábavnejšia a pestrejšia aj pri množstve povinností.
Až pri tomto striedaní mi došlo, že som si jasne nevážil, čo som vtedy mal. Bral som to ako úplnú samozrejmosť, že som stále s deťmi. Nebral som to vtedy ako niečo výnimočné. Som rád, že som na to teraz prišiel. Ešte mám čas to, na čo som prišiel, napraviť. Môžem si to teraz prežiť s plným vedomím, o čo tu v skutočnosti ide. Môžem si lepšie vychutnať naše spoločne strávené chvíle. Tieto chvíle môžu mať tým ešte vyššiu kvalitu.
Bez toho, aby som zažil túto moju zmenu v živote, by mi pravdepodobne tieto chvíle s deťmi len tak pretiekli medzi prstami. Až by chalani dospeli a odišli žiť si svoj vlastný život. Asi až vtedy by som si uvedomil to, čo už teraz. Dovtedy čiastočne premárnené chvíle už som však nemal ako vrátiť späť …
Som rád že som na to prišiel skôr. Už teraz …

(Zdroj prezentačného obrázka – http://cdn2-b.examiner.com)