K rozhovoru Sudora s Urbaníkovou a následnému Marcovmu komentáru

Mám v živej pamäti ako som drankal peniaze od starej mamy, aby kúpila v obchode ťapkavú batériu do baterky, s ktorou som si pod perinou svietil pri čítaní, mysliac si, že to otec ani mama nezbadajú. Vždy ma chvíľu nechali, asi rešpektujúc moju zaujatosť do aktuálnej knižky. Začínal som rozprávkovými knihami, tie mám dodnes rád, najobľúbenejší je Malý princ. Ako som dorastal do nohavíc, menili sa aj moje záujmy po žánri. Mayovky, verneovky, so svojimi hrdinami, do kože, ktorých, väčšinou tých kladných, som nemal problém vcítiť sa vo svojej detskej duši. Spomínam, že som mal zakázaného Grófa Monte Christa, vraj to ešte nie je pre mňa. Vynašiel som sa, keďže vydanie pozostávalo, už nepamätám presne, musel by som pozrieť do knižnice po rodičoch, asi z deviatich až jedenástich samostatných kníh, v červeno tehlovej väzbe.

Chodil som do školy, keď bolo čítanie povinné, spracúvali sme a občas aj odpisovali od spolužiakov obsahy diel. Nie som učiteľ, ale povinné čítanie by som do škôl vrátil. Som názoru, že kniha je pre duchovno duševný rozvoj mladého, či starého, nenahraditeľná. Umožňuje bez podmienok, vždy podľa našej chuti, nálady, viesť s autorom polemiku, dialóg, nájsť v nej povzbudenie, ale aj inšpiráciu. Otec nás učil, že knihy sú ako chlieb. Že si ich treba vážiť a pristupovať k nim s láskou a úctou.

Rokmi sa menili aj moje siahnutia po určitom druhu literatúry. Mal som obdobie, že som čítal len básne. Najviac ma mordoval Hviezdoslav, ťažko sa mi čítal, nerozumel som mu, bol by som ho aj vari celkom nechal, ale už keď sme z rovnakej dediny, pokúšal som ho stále. Prišlo aj obdobie detektívok, filozofických diel, životopisov slávnych ľudí, historických románov, kde v kontexte diela často poslúžili Dejiny od Herodota. Moje vedomie osviežili diela autora Alchymistu, našiel som si cestu aj k Chatrči.

Mám obľúbené knihy, ku ktorým sa celkom pravidelne vraciam, už ich nečítam celé. Knihu ľubovoľne otvorím a začítam sa. Myšlienka, či myšlienky autora, ktoré ma v tej chvíli zaujmú, sú potom predmetom mojich úvah, a tichej diskusie s ním, v rezultáte stotožnenia, alebo oponentúry.

Za celé tie roky, čo čítam knihy, som k žiadnemu autorovi nepociťoval odmietanie, či nebodaj nelichotivý postoj. Keď v knihe nájdem, čo len jednu myšlienku, ktorá ma prinúti premýšľať nad ňou, malo pre mňa zmysel knihu prečítať.

Taká Biblia, vnímať ju ako historickú knihu udalostí dávnych vekov, je z môjho pohľadu nenáležité. Obsahuje však veľké množstvo múdrosti, ktorú sme my, svojim vývojom v ničom neprekonali, sú časovo aj priestorovo stále platné.

Ku konkrétnym knihám, žánrom, nás vedie naše momentálne vnútorné nastavenie. Spôsob, akým vedieme svoje myšlienky, pocity, predstavy, vypovedajú potom navonok aj o tom čo čítame, alebo čo píšeme. Čo nie je dobré pre iného, pre mňa môže byť, čo sa inému nepáči, mne môže priniesť radosť. Vo všeobecnosti, pokiaľ kniha nie je cielená svojim obsahom ubližovať, môže sa mi páčiť, nepáčiť, môžem ju prijať, či odmietnuť. Myslím, že každý autor má pri písaní na mysli aj svojich budúcich čitateľov, ktorým ju adresuje. Nepoznám knihu, ktorá by sa páčila, resp. oslovila všetkých, ktorí ju prečítali.