Kafkovská feéria
Košického literáta Štefana Lazorišáka (1959) v 70. rokoch odviali životné okolnosti na istý čas do pražského prostredia nezávislej kultúry, nasledujúcich desať rokov sa pohyboval v prostredí undergroundovej scény, v novembri 89 bol činný v košickom centre OF-VPN, kde sa angažoval za novembrové zmeny.
Bezprostredná nežnorevolučná skúsenosť mu umožnila tvoriť autentickú literatúru a prezentovať sa publicisticky. Pred štyrmi rokmi vydal dokument Karneval revolúcie, kde opísal politické hry v Československu spojené s lustráciami. Vo faktografickom románe Veľká hra v meste investigatívne odkryl, ako zdeformovaná realita pokazila nejedného z mužov novembra 89, ako dobre zamaskovaná lož, korupcia, masmediálna manipulácia či zneužívanie politickej moci splynuli vďaka ochrannému sfarbeniu s našimi životmi a bežný človek ju buď nevie, alebo nemá chuť demaskovať.
Teraz sa pripomenul knihou s dvojtitulom Koniec služobnej cesty / Denník nezvestného (Vydavateľstvo Hernád 2015). Po istom čase sa autor k svojim textom vrátil, aby ich publikoval knižne. Aj napriek značnému časovému odstupu do nich zásadne nezasahoval. Prešli iba jazykovou úpravou tak, aby sa zachovala ich pôvodnosť a atmosféra. Kniha je komponovaná do troch oddielov. Časť Denník nezvestného je rekonštrukciou čiastočne stratených textov z polovice 80. rokov. Ide o krátke básne v próze z rokov 1984 – 1986. Autor ich obohatil o prológ a epilóg, pričom kvôli značnej fragmentárnosti ich čiastočne zrekonštruoval po pamäti, no zachoval prvotne zamýšľanú koncepciu, ich meditatívnosť. Oddiel Čas rozjímania tvorí text, ktorý prvýkrát publikoval roku 1986 v českom samizdatovom periodiku VOKNO, čo reprezentovalo undergroundovú kultúru.
Rovnomenná časť Koniec služobnej cesty je novelou s kafkovskými črtami. Vznikla v zime roku 1985. „Vrcholila normalizácia, kafkovský svet a realita mi splývali v jedno,“ povedal autor o novele, ktorá reflektuje životný pocit ľudí v totalitnom režime. Postavy sa tu pohybujú v labyrinte neprehľadných pomerov, vzťahy medzi účinkujúcimi osobami sú nejasné. Dejová línia podčiarkuje stratenosť jedinca, jeho pocit bezmocnosti voči cudzím a nepochopiteľným mocnostiam. Prítomné sú zvláštne a nesúvislé dejiská – vlak, byt, hotel, vlaková či policajná stanica. V priebehu deja sa čitateľ dozvedá o temnom charaktere moci, priebehu vyšetrovania hlavnej postavy, ktorá nepozná dôvod prenasledovania. Napokon sa búri proti byrokratickej, bezcieľnej, zmyslu zbavenej mašinérii. Novela má blízko k expresionizmu a treba ju chápať ako parabolu.
Namiesto úvodu je v knihe uverejnený rozhovor z roku 2012, ktorý bol doposiaľ uverejnený v blogu autora na internetových stránkach denníka SME pod názvom Dozrel čas na objektívne svedectvá. Lazorišák v ňom odkrýva fakt, že „na Slovensku sa v poslednom čase dodatočne vytvorenými osobnosťami lokálneho ´disentu´ len tak hemží. Kde-kto sa chce na tom priživiť. Život v neoficiálnej kultúre pred novembrom 89 bol o hľadaní slobody a jej obsahu, bol o dialógu, ktorý je základom každej slobody. Teraz slobodu nespochybniteľne máme, no mnohí ešte stále nevedia, čo s ňou. Nenaučili sa viesť dialóg.“
