Denník N

Kamarátka za katedrou?

Od môjho nástupu ubehlo niečo vyše roka. Čo som vtedy vedela o učení detí? Myslela som si, že základom úspechu je byť prísny a mať vysoké nároky. Dnes môžem potvrdiť, že to skutočne je nesmierne dôležité. Čo však pokladáme za úspech? Keď za celý rok preberieme komplet kurikulum bez omeškania? Keď moje deti dosiahnu v písomke 90% úspešnosť? Keď máme na začiatku každej hodiny 100% detí v triede? A čo tak, že vôbec prídu do školy? Idú do triedy nie na pätnástykrát, ale poberú sa všetci UŽ na piate poprosenie? Keď prejde týždeň a ja zistím že síce som musela zopárkrát vyprevadiť niekoho von na ukľudnenie, no vlastne vôbec neletela žiadna stolička? Že som nerozdeľovala už dlhšie žiadnu vážnejšiu bitku? Že už nejaký ten čas neletelo vzduchom žiadne „k*rva prefíkaná“ či „štetka“?

2015-06-09 14.22.49

Za posledný mesiac sa toho udialo mnoho. Sanitka, životná dilema, sťahovanie, nový začiatok, eventy, deadline-y, vystúpenia, prednášky, školenia, plány do budúcnosti. Neblíži sa náhodou koniec roka? Ale veď som učiteľka! Tak teda vianočná akadémia, predvianočné opakovanie, koledy, výroba darčekov pre rodičov…

Od môjho nástupu ubehlo niečo vyše roka. Čo som vtedy vedela o učení detí? Myslela som si, že základom úspechu je byť prísny a mať vysoké nároky. Dnes môžem potvrdiť, že to skutočne je nesmierne dôležité. Čo však pokladáme za úspech? Keď za celý rok preberieme komplet kurikulum bez omeškania? Keď moje deti dosiahnu v písomke 90% úspešnosť? Keď máme na začiatku každej hodiny 100% detí v triede? A čo tak, že vôbec prídu do školy? Idú do triedy nie na pätnástykrát, ale poberú sa všetci UŽ na piate poprosenie? Keď prejde týždeň a ja zistím že síce som musela zopárkrát vyprevadiť niekoho von na ukľudnenie, no vlastne vôbec neletela žiadna stolička? Že som nerozdeľovala už dlhšie žiadnu vážnejšiu bitku? Že už nejaký ten čas neletelo vzduchom žiadne „k*rva prefíkaná“ či „štetka“?

Priznám sa, keď som si koncom augusta vypočula verdikt triedna deviatakov, prešiel mnou taký malý záchvat paniky. TÝCH deviatakov? Uf! Mysľou mi preletela spomienka na leto predtým, keď jedna pani učiteľka zbledla len pri zmienke o tejto triede. Odmietla tam chodiť učiť slovenský jazyk. Jeden z vtedajších ôsmakov sa jej totižto snažil ručne stručne s nádychom sexizmu vyjadriť svoj momentálny postoj k vyučovaniu. Ďalšia kočka kričala tak, že ani samotné panie na Miletičke by jej neprebrali klientelu. Chalani? Keď sa niekde mihla krivda (častokrát zdanlivá), už aj boli k dispozícii so všetkou svojou silou a entuziazmom. Ďalšia „slečna herečka“ nikdy neukázala, čo práve cíti a „ošidela“ vás jedna radosť. Decká boli onálepkované a trieda patrila medzi najhoršie na škole. K úplne najhoršej top kategórii. Na chodbu vychádzali pravidelne až po zvonení na hodinu. Denným cieľom bolo dostať sa na počítače. Štúdium predstavovalo muky a najčastejším slovným spojením „ja nebudem“ prípadne „nač´ mi to bude?“.

September. Nádych, výdych. Kráčam do triedy, kde sa ešte len predvčerom narýchlo vymaľovalo. Za vlastné. Veď za komfort v triede sa platí. Je to nadštandard. Nemusíme mať pekne, hlavne že sa učí. S ľútosťou mi je oznámené, že na farbu nemáme, nevadí. Chcem aby decká cítili, že toto je NAŠE. Plány mám veľké – tuli vaky, zakladače, pomôcky, knihy, nové poličky, laptop? Po čase vyvolať nejaké spoločné fotky. Motivačné plagáty. Jeden mi pomáhala kolegynka lepiť ponad tabuľu, stojí na ňom „Do konca roku budeme všetci stredoškoláci“. Z očí kolegov šlahá záchvev pochybností, či som stále ešte aj po roku taká naivná a vôbec, či som kompletná. Že stredoškoláci z cigánskych deciek. Ha! To znie tak honosne. Prvé dni sú fajn, zvykáme si, som mladá, dá sa so mnou pokecať. Pravidlá sú jasné, požadujem hlavne poctivú dochádzku a vzájomný rešpekt. Veď kto sa nechce učiť, nech neberie toto právo ostatným. Tak hovoria aj základné dokumenty. Celkom  to ide, prechádza september, október, pomaly to začína pokulhávať. November je čistá šialenosť.

„Pani, ja nemám dobrý život. Otec mi umrel. Mamka je na nás sama. Bratia ma nenávidia. Sú na nás zlí, častokrát sa aj pobijeme. Chodia od mamy pýtať peniaze a keď im poviem, že nemá, tak ma vybijú. Potom sa naštvem, idem von, spravím peniaze a radšej im dám, nech máme pokoj. Teraz má mama súd za brata, odmieta chodiť do školy. Ja nemám dobrý život, som mrchavý. Hrám automaty a poznám nebezpečných ľudí. Ale aspoň si viem dobre zarobiť. Koľko to zarobíte za mesiac? Päťsto eur? Jaaaaaj, to ja mám tak za dve akcie.“           
„Srdcko, mám o teba strach. Akých ľudí to stretávaš? Myslíš, že toto je dobrý nápad? Čo bude s mamkou, keď ťa zavrú? Na koho sa potom spoľahne?“       
„Pani ja neviem, asi umriem mladý. Alebo pôjdem do basy.“

Nie raz sa mi stalo, že som si vypočula, že nemám rešpekt. Nekričím. Nebijem. Nebojujem. Mnohokrát dokonca prosím. Áno, mám nároky, ale nesmú to byť len moje očakávania, pretože kedysi som počula múdru vec, že z očakávaní plynú sklamania. Preto skôr vyčkávam, ukazujem, snažím sa dokázať a byť vzorom. Prejavovať rešpekt a slušne sa správať. S úctou, ako k partnerovi. Pre decká je to nezvyk, majú pocit, že som málo prísna. Ale čo znamená byť prísny? Že kvôli mne s hnevom ostanú v triede? A hneď ako otočím chrbát, tak zmiznú? Svojim žiakom často hovorím, že kvôli mne to robiť nemusia. Dokonca, že nemusia vôbec. V rukách majú vstupenku do iného dejstva. Záleží, ako sa sami rozhodnú. Môžu len tak nečinne stáť a s hnevom prijať, že sa zle narodili. Odsúdiť celý svet a prijať úlohu tých horších. Zarábať si dílerstvom, následne prehrať na automatoch, urobiť zopár detí, postaviť čiernu stavbu a kŕkať od dávok k dávkam či chodiť výpalníčiť na fušky. Alebo sa zaprieť a dať si šancu. Lebo každý z nás si ju zaslúži. Bez ohľadu na to, či sme sa narodili ako biela Soňa do slušnej rodiny v Banskej Bystrici alebo Gita k ďalším jedenástim súrodencom do chatrčky s takmer sa rúcajúcou strechou v rómskej osade.

Aká je úloha dnešných učiteľov? Vyplniť papiere, odučiť učivo, z ľavého dolného do pravého horného rohu vyčiarknuť prázdne kolonky v triednej knihe? Čas od času vybehnúť doslova prežiť školu v prírode, lyžiarsky, povinné exkurzie? Či inšpirovať, pýtať sa, prejaviť záujem, ponúknuť hodnoty, zamerať sa na jednotlivca, dať konštruktívnu kritiku, viesť dialóg a opýtať sa na názor? Stráviť spolu pár poobedí, povedať im o svojej bolesti, ukázať slzy, priblížiť svoj život? Viem, byť priateľom a zároveň učiteľom znamená pohybovať sa na tenkom lade, no v mojom živote som sa najviac naučila od ľudí, ktorých som mala rada a poznala som ich príbeh. Pretože nie sme len mená, sme jedinečné príbehy…

Teraz najčítanejšie