Denník N

Kambodža. Krajina úžasnej histórie a strašného utrpenia. Ale aj veľkého srdca Slovákov.

VECERAOCelkovo 30 hodín na ceste a po prvom nástupe do lietadla vo Viedni, medzipristátím v Paríži a čínskom Kantone, vystupujeme v Phnom Penhe. Pre mnňa už dôverne známe letisko, na ktorom nás čakal náš domáci sprievodca a zamestnanec detského domova Vichet. Presne o polnoci sme nabrali smer Sihanoukvile, sídla House of family. Jeden zo 140 ( stoštyridsiatich-pre prípad, že by ste si myleli, že ide o môj preklep) detských domovov, zriadených vo svete vďaka prof. Vladimírovi Krčmérymu, prof. Jurajovi Bencovi z Vysokej školy svätej Alžbety a ďalším a ďalším doboromiľom. Momentálne v ňom žije 66 detí, ktoré sú buď úplné siroty, alebo takmer stratili kontakt s pôvodnou rodinou. A aby toho nešťastia ešte nebolo málo, drvivá väčšina z nich sa narodili HIV pozitívne…

Do cieľa sme dorazli asi o 4 hodine rannej a kufre, ktoré sme darčekmi nabalili vďaka Soni, Nadi, Babiji, Mace, Janovi a ďalším a ďalším prispievateľom, sme nechali neotvorené až do predvečera. Pre úplnosť dodávam, že vďaka podarúnkom, ktoré sme detičkám viezli, nám ostalo v batožine miesto naozaj len na naše najnevyhnutnejšie veci.

Príchod do detského domova bol pre deti prekvapením a nevedeli o ňom. Ale ich vískanie, radosť a výkriky šťastia nám natoľko vošli do sŕdc, že Stano Peciar a Rasťo Piško sa taktne otočili. Veď sa nepatrí, aby deti videli plakať dospelých… Každé dieťa vás chce aspoň na chvíľku držať za ruku, každé čaká aspoň maličké pohladenie. Sabina Brédová, jedna zo slovenských dobrovoľníčok, ktorá je momentálne logistka v Sihanoukvile, prišla o deň neskôr z Phnom Penhu, kde riešila pracovné povinnosti, spojené s chodom domova. A začali sme prípravy na program. Včera sme zobrali všetky deti na spoločnú večeru, ale predtým sme im už stihli rozhasiť stravovacie zvyklosti.  3 dni sme ich kŕmili sladkosťami, zmrzlinou, cukríkmi… Ale čo sme mali robiť, keď obchodík s týmito artiklami je vzdialený asi 10 metrov?

Kambodža je krajina, ktorá bola v dávnych vekoch sídlom najmocnejšieho kráľovstva juhovýchodnej Ázie, aby sa v závere 20. storočia stala symbolom masového vraždenia vlastného obyvateľstva v mene skutočného(áno, skutočného !) marxizmu. Pol Pot a Ieng Sari sa navždy zapíšu do dejín ako tí, čo nechávali v mene psychopatickej marxistickej filozofie vraždiť aj novorodencov, lebo tí nemohli otročiť na ryžových poliach. Naopak, jedli potraviny, ktoré mala byť určené výhradne pre triedu revolucionárov. Nikto nevie presne, koľko ľudí červení kméri presne povraždili. 2-4 milíony. To je odhad. Keď si uvedomíme, že vo „vzduchu lietajú“ sadistické vraždy 2 milóny ľudí, zvrhlosť marxizmu dosiahla vrchol…

Pre dnešok sa lúčim. Vďaka aktivitám pre deti som za 7 dní ešte nestihol ani 10 metrové plávanie v mori. Dnes chcem tento deficit konečne odstrániť.

P.S. : Kméri (tí, ktorým je určené toto oslovenie vedia, o čom hovorím), detičky vás všetkých pozdravujú, bozkávajú a objímajú! Ak by som mal odovzdať len polovicu bozkov, ktoré vám po mne poslali, museli by ste si zobrať na akciu ich odovzdávania aspoň týždeň dovolenky.

 

Teraz najčítanejšie