Denník N

Kambodžou, necestou

Daktorý chrám, ilustračne.
Daktorý chrám, ilustračne.

Na začiatku sú thajsko-kambodžské hranice, ktoré vôbec nevyzerajú ako hranice. Čakanie sa natiahne na dva kokosové orechy.

Thajsko a Kambodža síce sú spojené železnicou, no váš vlak zastavuje šesť kilometrov pred hranicou a ďalej nepremáva. Vraj nikdy. Už roky. Zocelený Železničnou spoločnosťou Slovensko sa nad tým veľmi nepozastavujete a k hranici pokračujete svojím posledným thajským tuk-tukom.

S približujúcou sa hranicou pribúdajú kambodžské sajdky, na ktorých Kambodžania realizujú svoje mikroexpoerty a mikroimporty. Kolorit dopĺňajú Kambodžania smerujúci k hranici na bicykloch. Všetko retro a poctivý vintage. O pár dní neskôr vám kdesi hlboko v Kambodži osamelo pofajčievajúci nemecký dôchodca, prototyp sexturistu, povie, že Kambodža je Thajsko 80. rokov. Ale nespýtate sa ho na detaily.

Hneď ako vystúpite z tuk-tuku, vrhnú sa na vás dvaja domorodci a postrkujú vás do postrannej uličky. S prehnanými úsmevmi vás ubezpečujú, že presne toto je cesta k hranici. S prehnanými potľapkaniami po pleci vám sľubujú, že radi pomôžu s vízami a všetkými formalitami. Keďže pred cestou ste narýchlo prebrázdili TripAdvisor a najčastejšie používanými slovami pri téme „Z Thajska do Kambodže“ boli scam fake, nedáte sa a ďakujete. Pátrate po skutočnej hranici.

Po krátkom zmapovaní situácie oficiálny hraničný prechod identifikujete ako budovu na konci dlhočizného radu ázijských tiel. Dobre. Kúpite si kokosový orech, dierka, slamka a trpezlivo v rade popíjate. Keďže kokosy tu predávajú oproti cenám v Bangkoku za zlomok, o päť minút si dávate ďalší.

DSC_6250

V ranej fáze sŕkania druhého kokosu vás ruka za vami pomkne von z radu. You white, you go! vysvetlí a ukáže, aby ste išli dopredu. Váhate. S nesmelou asertivitou sa však napokon popri celej tej šóre presúvate dopredu.

Celkom vpredu zvláštne okienko pre cudzincov naozaj nájdete. Za pohľadmi domorodcov sa veľmi neotáčate a teraz už jasne asertívnym krokom prechádzate na územie medzi Thajským a Kambodžským kráľovstvom. Zľahka rozprávková atmosféra.

Do Kambodže potrebujete na hranici dostať víza. Keď pod bránou Vitajte v Kambodži identifikujete oficiálnu budovu s colníkmi podľa obrázku, ktorý si pamätáte z cestovateľského fóra, v duchu opäť ďakujete TripAdvisoru. Aranyaprathet – Poi Pet naozaj nevyzerá ako hranica. Napríklad z takého Štúrova do Ostrihomu to aj napriek Schengenu stále má ten svoj pátos, búdky, vlajky a presne označený stred mostu.

Kambodžské víza vraj zakaždým dostanú všetci, býva to však otázkou času. Potrebujete fotku, doláre na vízový poplatok – kambodžské riely nepomôžu – a predovšetkým thajské bhaty pre kambodžských colníkov. Oficiálne sa to volá administration fee. Ak voči administration fee namietnete, celá amdministration a vaše čakanie sa predĺži o tisíc colníckych povzdychov. Francúzsky, s ktorými cestujete od Bangkoku s morálnym zdôvodnením administration fee odmietajú, no úsmevčekmi spod klobúkov čakaciu dobu skracujú na dvadsať minút.

DSC_5290

Vyrážate do Siem Reap. Mesto s najväčším chrámovým komplexom sa pozvoľna natiahne na tri dni.

Chrámový komplex Európanovi evokuje pietne ticho a pomalé krôčiky, no keďže Angkor Wat je nielen chrámový, ale aj komplex, zmestia sa sem stánky, reštaurácie a cesty. Z chrámu do chrámu sa presúvate motorizovanou rikšou. Európania s väčším citom pre pietu, to v monzúnových teplotách a vlhkosti skúšajú na bicykli. Za prvý deň stihnete sedem chrámov.

Čerešničkou na torte má byť podľa väčšiny sprievodcov Angor Wat z 12. storočia, no keďže značnú časť výhľadu vám zakrývajú selfie sticks a mobily Huawei v rukách nad hlavami, svoje osobné čerešničky si zadefinujete neskôr. Domorodci s tabletmi vám atmosféru Angkoru zhrnú do fotky. Muža obkoleseného dievčatami pozorujete, kým stihnú niekoľko fotiek, selfiečiek a videí. Celý čas mlčia a vy sa im neopovážite to dekórum narušiť.

DSC_5351DSC_5355Prvou osobnou čerešničkou bude Ta Phrom, chrám, ktorý po tom, čo ho Kméri opustili, celkom zarástol prales stromy. Ďalšou čerešničkou bude Bayon, neskôr viacero menších chrámov za Siem Reap, ktoré kolonizujúci Francúzi objavili dokonca až v dvadsiatom storočí.

Ako presne to tie stromy dokázali, sa nikdy nedogooglite.

DSC_5502

Druhý deň strávite oddychovaním a – intenzívnym googlením. V chodení po chrámoch totiž budete chcieť pokračovať s presnejšou predstavou, kto bol Súrjavarman II. a kto Jayavarman VII. Dogooglite sa, napríklad, že kým niektoré chrámy vznikli ako svätyne hinduistických bohov, neskorší vládcovia boli budhisti a chrámy prerobili. Neskôr vďaka tomu v chrámoch naozaj nájdete na stenách miesta, z ktorých hinduistické božstvá zoškrabali a iné miesta, kde Budhovia pribudli. Inde bol postup presne opačný. Keď máte pocit, že všetkému začínate rozumieť, vzťah hinduizmu a budhizmu sa vo vašej hlave preformuje na mračno domnienok a veľmi neurčitých súvislostí.

Oddychovú časť dňa realizujete masážami. Vymasírovanie chrbta za tri doláre je také precízne, až vás desí. Naozaj to má praskať až tak veľmi? V krížoch? Medzi stavcami? Všetky pukania a naťahovania však prežijete a návrh na happy ending vás postaví na nohy, ďakujete, ďakujete, pôjdete. S podobným návrhom sa neskôr stretnete – a to vám už naozaj vyrazí dych – aj pri masáži chodidiel. Ani nie nôh. Chodidiel. Naozaj.

Tretí deň v Siem Reap pokračujte po chrámoch osvietený nedoziernymi vedomosťami o osvietených Súrjavarmanoch a Jayavarmanoch. Zoznam čerešničiek sa vám rozšíri tak, že postupom času celkom rezignujete na fotky. Posedávate, pozorujete. Keď okolo vás prechádza skupinka s anglicky hovoriacim sprievodcom, akože náhodou pridáte do kroku.

V stánkoch pomedzi chrámy sa zastavujete na jedlo, pričom zjednávať musíte všetko od misky ryže cez kúsky kuraťa po fľašu vody. V krajine, kde za nocľahy v hosteloch platíte dva doláre, sa vám dolár za vodu zdá priveľa. Tento predpoklad sa pri pohľade na cenovky v prvom supermarkete potvrdí. Rovnako sa vám zdá veľa dávať dva doláre za požehnanie od mnícha spojené s večným šťastím a životným naplnením. Ale aj dolárová fľaša vody a spirituálny biznis plán si svojho zákazníka nájdu.

DSC_5328

Nenaplnený a nešťastný pokračujete po chrámoch. Foťák  vás opäť prinútia vytiahnuť dve Číňanky. Ste úžasne vysoký. Fotka s vami sú zaručené lajky. Keďže túto historku vám doma nikto neuverí, súhlasíte, no fotku budete chcieť aj vy. Popri pózovaní im potvrdzujete, že 182 centimetrov je v Európe skutočný extrém a vaše holenné kosti sú genetická anomália.

O pár dní nato si tento scenár zopakujete i s dvojicou Kambodžanov v Battambangu, ktorí si s vami najprv na tajnáša snažia urobiť selfie. A že ste skutočne výnimočný, vám potvrdia i deti na vidieku, ktoré budú rad za radom prehrabovať vašu biednu bradu a pomedzi chichoty vám zovrú nos medzi prsty. Vysvetlíte im, že veľké nosy s nepravidelným zakrivením nie sú v Európe ničím výnimočným.

Čo presne by sa dialo, ak by ste sa po Kambodži pohybovali ako modrooký blond basketbalista s ryšavou bradou, si celkom neviete predstaviť.

DSC_5332

Zo Siem Reap pokračujete do Battambangu na opačnej strane jazera Tonlé Sap, ktoré je najväčším sladkovodným jazerom v Ázii (to ten deň strávený googlením). Už v prvých chvíľach oceňujete, že tretie najväčšie mesto v Kambodži (informácií a informácií, Google, odporúčam!), nie je dogniavené turizmom a francúzska koloniálna architektúra tu prežila takmer vo svojom pôvodnom duchu. V neskorších chvíľach na vás doľahne, že v Battambangu bez turistov si zrejme ťažko nájdete miesto, kde vám vyberú a ružové to nebude ani s kaviarňami pokrytými solídnejšou wifi.

S novými dočasnými kamošmi z hostela sa vyberiete na vrch za mestom. Atmosféru malých jaskýň s budhistickými svätyňami dopĺňa hudba z reproduktorov strategicky rozmiestnených po celom vrchu. Väčšina návštevníkov sú domáci. Tvárite sa, že kambodžský soundtrack rozliehajúci sa po lese je veľmi vkusný.

Vojdete do chrámu, ktorý síce nepostavil Súrjavarman ani Jayavarman, no na rozdiel od tých, do ktorých si treba kúpiť lístky, v tomto sa modlí. Sedíte. Pozorujete. Miestnosť sa vyprázdni a prihovorí sa vám prekvapivo zhovorčivý mních.

„Slovakia.“

„… Czechosakia?“

„Slovakia.“

A takto si konverzujete. Ponuka na požehnanie s večným šťastím nepríde. Keď sa však opýtate na fotku, usadí sa pred ostentatívne vyložené pokladničky.

DSC_5855

Večeru v Battambangu sa snažíte odbiť na ulici. Streetfood pozostávajúci z varenej ryže, zapekanej ryže, opekanej ryže, ryžových placiek a tisícich variácií ryžových slížov vás už akosi neberie. Tak hmyz. Hrsť červov, pavúk a cikáda však napriek proklamovanému obsahu bielkovín nezasýtia. S dočasnými kamošmi (dôležitý detail: Švajčiarmi) teda idete do najnóbl reštaurácie a dáte si svoje najdrahšie jedlo v Kambodži. Počúvate, že večera za štyri dolárov je úplné cenové terno, ale rybacia polievka Amok už nasýti. A nechutí vlastne až tak horko.

DSC_5634

Po večeri sa vraciate do hostela, pred ktorým prebieha párty: deky porozkladané na zemi, pivá, reproduktory – hudba podobná tej na vrchu doplnená o tuc-tuc a príležitostné úseky karaoke. Oslavujú sa desiate narodeniny majiteľov dcéry. Dievčatko medzičasom očividne zaspalo, no pes nezdochýna, hostia prichádzajú ďalší. Sedíte medzi kambodžskou pospolitosťou a zisťujete, že tu si nezakonverzujete už vôbec. Nasadzujete úsmev mnícha a opäť intenzívne pozorujete. V hlave si organizujete zápisky.

– Pivo sa pije s ľadom a so slamkami.

– Všetko sa pije so slamkami. Kola so slamkami, kokosy so slamkami, všetko so slamkami.

– Štrngá sa pri každom odchlipnutí z piva.

– Tanec mužov nápadne pripomína choreografie kaukazských národov. Neviete, či ide o starobylú civilizačnú prepojenosť alebo opitosť, no nemáte kapacitu to riešiť.

– Štrngá sa oveľa častejšie. Občas len tak, z pasie.

Po narodeninovej oslave čakáte kúsok od hostela na nočný autobus do Phon Penh. Sleeping bus je vraj fenomén Ázie a určite to musíte zažiť. Vzhľadom na rýchlosť prepravy a vzdialenosti dostanete takúto šancu v Kambodži viackrát. Keďže lístok ste si prezieravo zarezervovali dve hodiny pred cestou, ujde sa vám miesto do zadnej päťky. Namiesto atmosféry zadných sedadiel v autobuse smerujúcom na školský výlet (medzi tých najviac cool spolužiakov, čo si sadali do päťky, ste sa cez strednú nikdy nedostali!), sa však dostávate rovno do posledného dňa školského výletu.. Posúvate hranice vlastnej osobnej zóny, prelínanie rozpakov a intimity. Kambodžania si líhajú bez rozpakov (osobné zóny?) a všetkých päť tiel sa spája ramenami.

DSC_6641

Na posledné prázdne miesto si vedľa vás priľahne vysmiaty Kambodžan – možno vo vašom veku. A možno podstatne starší, nikdy to pri nich neviete odhadnúť. Zdá sa, že už v prvých okamihoch jazdy vám chce niečo veľmi povedať. Strčí si prst do úst a chvíľu intenzívne rozmýšľa. Nepomôže. Vytiahne prst z úst a vytiahne mobil. Do Google Translatoru naťuká kambodžské haky-baky a o chvíľu vám podáva mobil s anglickým prekladom informácie, o ktorú sa chcel tak súrne podeliť. I am car sick.

Záblesk ospravedlňujúceho výrazu opäť vystrieda chichot. Zdá sa, že s car sick to Kambodžan myslí vážne, z batohu si vytiahne vrecúško na zvracanie a pokrčené ho nainštaluje medzi vaše telá. To bude cesta. Cítite sa odovzdane a bezmocne, prirovnali by ste to k pocitom panny privedenej k zemepánovi s právom prvej noci, no je možné, že ste rozpoloženie panny zle odhadli. Odtiahnete si záclonku a pred zotmením sa zadívate do krajiny. Podľa mapy vás v strede cesty čakajú serpentíny.

DSC_5694 DSC_5840

Teraz najčítanejšie