Denník N

(K)Amélie z Gottwaldky

ilustrácia: Katarína Rybnická
ilustrácia: Katarína Rybnická

Ona je Maruška. Tak ju volali. Maruška z vyčapu. Čapovala v známom pajzli IV. cenovej skupiny, pijakmi familiárne nazývanom „štvorka“. Tá už dnes neexistuje. Je to možno irónia prozreteľnosti, že dnes je v týchto miestach lekáreň. Maruška bola anonymnou sväticou z ľudu. Adoptívna matka všetkých tých opovrhnutia hodných pijanov. Čapovala tam dlhé roky a vždycky mala pre nich vľúdne slovo aj pohladenie.

Sedí na starom rozheganom diváne a celá sa trasie od smiechu. Búchajúc pravou rukou po gauči rytmicky akcentuje vodopád pazvukov rinúcich sa z jej hrdla. Zadúša sa smiechom, lapá po dychu, po lícach jej stekajú slzy. Ľavú ruku má v bezpečnostnej pozícii medzi stehnami, v oblasti lona. Chrapľavým tenkým hláskom prosí svoju najlepšiu kamarátku: „už dosc Terko, už budz cicho, už nevytrimem, už prestaň bo še pošikam!

Už je v zaslúžilom veku a v Terkinej prítomnosti by sa jej to mohlo reálne stať. Obzvlášť vtedy, keď Terka, s jej prirodzeným hereckým talentom, tým typickým naturalistickým slovníkom a melodramatickými gestami, imituje ich sokyne z vchodu. Tie, s ktorými majú večnú vojnu a „biju“ proti nim partiu. A oni zase proti nim.

Aj teraz pozoruje ďalšie z Terkiných vystúpení. Ktovie pokoľkýkrát od päťdesiateho siedmeho, keď sa sem — do tejto tehlovej štvrte — prisťahovali z vidieka s rodinami za prácou. Terka exceluje: „Šviňe, hoväda, vražiska! Tota o tebe furt hvari, že ši alkohoľička a pri tym keby mohla, ta sama by mertvemu vypila zos ucha! Šviňa!“ Pozorujúc Terkinu guráž sa rehoce a je jej strašne dobre. V Terkinej prítomnosti sa cíti tak bezpečne. Má pocit, že by spolu s ňou mohli pokojne poraziť celý svet. Vždy sa zastali jedna druhej a vedeli, že si môžu veriť.

Ona je Maruška. Tak ju volali. Maruška z vyčapu. Čapovala v známom pajzli IV. cenovej skupiny, pijakmi familiárne nazývanom „štvorka“. Tá už dnes neexistuje. Je to možno irónia prozreteľnosti, že dnes je v týchto miestach lekáreň. Maruška bola anonymnou sväticou z ľudu. Adoptívna matka všetkých tých opovrhnutia hodných pijanov. Čapovala tam dlhé roky a vždy mala pre nich vľúdne slovo aj pohladenie. Keď zapichli „čelovku“ do výčapného pultu páchnuceho chlórom, podkladala im pod hlavy zmotanú handričku, aby ich to netlačilo. Mnohokrát im naliala aj zadarmo, alebo doložila potrebnú sumu ku kôpke naškrabaných mincí na posledné poldeci.

Ľudský kontakt

Doma mala muža, ktorý po návrate z uránových baní celé dni zaryto mlčal. Prišiel tam o nohy a určite zažil mnohé ďalšie strašné veci. Celé dni sedával na okne a uprene hľadel do neznáma. Možno aj preto bola vďačná za akýkoľvek ľudský kontakt. Poznajúc chuť nešťastia, dokázala pochopiť svet týchto tragédov, ktorými bola každý deň obklopená. S detsky nevinným, úprimným smiechom prostej ľudskej bytosti im pomáhala upíjať z horkého kalichu ich osudov. Spovedali sa jej, často zadŕhajúc sa plačom, po mnohých prevrátených pohárikoch. A ona vždy trpezlivo načúvala alibistickým verziám ich nešťastných životných príbehov, v ktorých väčšinou za všetko mohli tí ostatní… Milovala ich materinskou, odpúšťajúcou láskou.

Malý Dávid

Bola zocelená každodenným tréningom. Vychovávala totiž problémového vnuka. Milovala ho ako vlastného syna. Po návrate z práce ju vždy čakala ďalšia šichta. Jej dcére sa nevydarilo manželstvo, začala piť, kašľala na chlapca. Ostala žiť vo vedľajšom väčšom meste a zjavovala sa len sporadicky. Chlapca si „adoptovala“ Maruška. On, hľadajúc zázemie v novom prostredí, sa hneď pridal do asociálnej partie bitkárov z dvora.

Bol síce najmladší, no rýchlo si vybudoval rešpekt. Nosil tričko svojej obľúbenej death-metalovej skupiny, ktoré sa nedalo len tak ľahko zohnať. Hoci dnes sa to už môže zdať smiešne, v tých časoch to bol znak príslušnosti ku kaste vyvolených a nedotknuteľných. Nosil čierne elasťáky a o tri čísla väčšie kanady, v ktorých sa zrejme cítil väčším chlapom. Bol to taký rytier smutnej postavy, „malý Dávid“.

Keď ho niekto starší a silnejší vytočil, nebál sa hodiť kameňom. Okamžite, bez vyzvania, bez rešpektu. A takto hájil aj česť svojej nevydarenej matky, aj babky Marušky. Dôchodkyne z dvora, dobré a úprimne veriace dušičky, mu to radi vyhadzovali na oči. Nadávali mu do bastardov, pripomínali mu, že jeho matka sa na neho vykašľala a jeho babka sa zahadzuje s pijakmi. A on sa nehádal, iba hádzal kameňmi.

Odložiť masku

Zle sa učil a starší z partie ho často zvykli namočiť do nebezpečných vecí. Uvedomoval si to, ale toto bola jeho rodina, partia a ulica, kde nesmel ukázať strach a svoju pozíciu si musel hájiť každý deň odznova. „Domov“ k babke ho často privádzali policajti. Tam už čakala ona, jeho anjel strážny. Maruška. V jej rukách sa vždy mohol vyplakať, tu mohol aspoň nachvíľu odložiť masku drsňáka a ona mu vždy znova a znova odpúšťala. Vždy, keď niečo vytrielil, zvykla pred hromžiacimi susedkami so zápalom hnevu v očiach skonštatovať: „ta coška plane mušeľi temu dzecku spravic, kec še tak nasralo!“ Možno zápasila s pocitmi viny, že zle vychovala dcéru, jeho mamu. Možno to brala ako reparát za vlastné pochybenie… A možno bola len cítiacou, empatickou bytosťou, ktorá chápala, že to najlepšie, čím môže prispieť tomuto zložitému, temnému svetu, je rozdávať lásku všetkým, ktorí to potrebujú…

…sedí na diváne a hľadí Terke do očí. Pozoruje jej pohybujúce sa pery a počíta vrásky, ktoré jej pribudli. Miluje každé jej gesto, každý jej pohyb. Jej tragikomickú intonáciu, s nezabudnuteľnou originálnou melodikou. Bože, ako dobre ju pozná. Niekedy už dopredu vie, čo povie. Napriek tomu ju žerie, doslova ju hltá.Rozprávajú si príbehy zo života, spomínajú. Poväčšine tie isté, len na sto spôsobov. Poznajú ich detailne a zabávajú sa na nich znova a znova. Ocenením dobrej pointy býva ich typické zvolanie, kamarátske mantrické pohladenie: „ce poraži!“, obvykle sprevádzané hurónskym smiechom.

Trabancik

Maruška opäť vyťahuje z rukáva svoj osvedčené eso. Príbeh o tom, ako sa po jednej prietrži mračien topila vo svojom milovanom trabanciku pod viaduktom pri mraziarňach neďaleko Budovateľskej. Bola tam zle vyspádovaná asfaltka bez kanála a po daždi sa tam zvykla nazbierať aj 40 cenťákov hlboká mláka. Od emocionálnej zaujatosti jej preskakuje jej chrapľavý, prefajčený hlások. O trabanciku rozpráva ako o živej bytosti: „Terko, ja tam vľecela jak glupa, i motorik ostal v totej mlake plavac jak v moru! Jak bakeľitovy člunek… A i zrazu, voda cez podvozek do dnuka začala premakac, jakeby tota mlaka nemala dna! Ja myšľela, že šickemu je konec i začala som še ku temu mojemu trabancikovi modľic“…

Zrazu vchádza do kuchyne problémový vnuk. Ako sa viackrát ukázalo, bol to dohovorený signál. Prichádza oznámiť, že Maruška má akože telefón a musí na chvíľu prerušiť „vystúpenie“ a vybehnúť o poschodie vyššie. Je to však stará strategická finta, ktorú sa naučí každá bojovníčka žijúca na frontovom poli medzi sokyňami, v týchto tehlových úľoch plných bojovných včiel: Dôveruj, ale preveruj! Maruška, odchádzajúca vybaviť údajný telefonický hovor, ostáva stáť za rohom v chodbe a počúva, či ju Terka nezačne „opravovac a ohovarac“. Stará finta.

Opravovanie

Terka, samozrejme, pred nami, momentálne prítomnými vnúčatami, skoriguje celý príbeh: zhodnotí, čo všetko si Maruška pridala navyše, čo prezmenu nepovedala, a že si to asi celé, ako ju pozná, vymyslela… Potom pokračuje, ale v dobrom, že ako ju ona aj tak ľúbi a že jaka to segyňica, chuderka, jaku planu dceru ma a jak še muši starac o teho maleho chuľigana a jaky ťažky život s mužom mala, jake to do rici trapeňe… A zrazu do toho nečakane vtrháva Maruška, ktorá celý čas všetko pozorne počúvala za rohom, pretože žiadny telefón, samozrejme, nemala a začne, odpočítavajúc na prstoch jednotlivé body, nakladať Terke: „Šicko, co hvariš, svata pravda Terko, dcera še mi nevydarela, maly je chuľigan, s mužom som še iba trapela, aľe trabancik naozaj plaval a ja še s nim topela… Aľe som še modľila a bula vyslyšana… I še s trabancikom bula zachranela… A nemušela ši za mojim chribtom… Šak znaš… Že mňe možeš šicko povedzec…

A do toho prichytená Terka v trápnej situácii so spadnutou sánkou a vyvalenými očami, držiac pomytok na umývanie riadu v ruke, sa zahnala na Marušku, a potom ho celou silou šmarila do umývadla s výrazom trucovitého dieťaťa v tvári a hrdelným výkrikom: „by ce poraželo!“… kuchyňou, v ktorej práve rozvoniavajú naľešniky, sa ozýva hurónsky smiech. Obe si padajú do náručia, potľapkávajú sa po chrbtoch a opäť im tečú slzy, tentokrát slzy dojatia. A to je dôvod na veľkorysosť a odpustenie, veď toho majú spolu veľa odbojované, tie statočné a krásne K/Amélie z Gottwaldky (dnes sa ulica volá 17.novembra).

(text: Slavo Capek)

 

facebook/TaTakeTown

Teraz najčítanejšie

Ta Take Town

Ta Take Town je priestorom na prezentáciu textov inšpirovaných mestom Prešov a mestským prostredím vo všeobecnosti. Forma nie je určená, v zmysle hesla účel svätí prostriedky… Prevláda voľný štýl vychádzajúci z reálnych aj fiktívnych príbehov alebo asociácií. Je vítaná nadsázka, humor, irónia. Takzvaný „mestský text“ k nám prehovára svojským jazykom, ktorý sa od iných prostredí výrazne líši a odlišuje sa aj špecifickým typom inšpirácie. Mestá k nám prehovárajú jazykom snov, symbolov a príbehov, niektoré ich fragmenty môžme zachytiť a dotvoriť vlastným príbehom. Takto sa môžme podieľať na budovaní kolektívnej „pamäte“ svojho mesta.