Denník N

Kapitalisti ako prezidenti

Fraška demokracie a zastupovania sa odhaľuje, odkladá svoju masku. Vládnuca trieda si prestáva kupovať hercov pre svoju agendu, namiesto toho ju presadzuje sama a bezprostredne.

Víťazstvo centristického Macrona je naozaj historická udalosť. Je to prvýkrát v dejinách piatej republiky, v ktorej sa prezidentom nestáva jeden z dvoch tradičných politických strán a prvýkrát, keď sa ním nestáva profesionálny politik alebo príslušník utlačovanej triedy. Prezidentom sa stáva bankár, člen vládnucej triedy, asi najlepší a najzreteľnejší prejav triednej spoločnosti. Majetková nadreprezentácia členov vládnucej triedy a vyšších príjmových skupín vo všetkých parlamentoch sveta dodnes nikoho veľmi netrápi a možno predpokladať, že ani tento fakt nikoho trápiť nebude. Je tak minimálne druhý v poradí v minulom roku, po Trumpovi, ktorý svoj kabinet zaplnil miliardármi.

Tento vývoj je komický a veľavravný zároveň. Typickí politici, kúpení lobistami a inak zaviazaní záujmom kapitalistických spoločností, sa stali za posledných štyridsať rokov natoľko nepopulárni, že skutočný kapitalista je kvôli svojmu pôvodu lepší kandidát než hocijaký platený politik. Buržoázna politika s týmto ale stráca svoj zvyčajný závoj pokrytectva. Prostredníci medzi štátom a súkromným sektorom sa strácajú. Kapitalisti priamo ovládajú štátne štruktúry a to ešte za potlesku utlačovanej triedy. Možno hovoriť, podobne ako v ekonomickej sfére, o návrate do 19. storočia, kedy parlamenty a vlády boli do veľkej väčšiny zaplnení buržoáziou.

Nová industriálna a finančná aristokracia sa stáva viditeľnou hlavou štátov. Buržoázia, od začiatku ideologicky presvedčená o svojej nadradenosti, o nadradenosti svojho systému nad hocijakými inými, tak, ako prišla k moci na miesto skostnatelej aristokracie a vyhlasovala koniec neprirodzeným a rodovým hierarchiám, je dnes najvernejšia rodová hierarchia, aká existuje. Jej vyhlásenia o meritokracii sa rozplývajú v realite dňa a okrem iného tiež vo výsledkoch týchto volieb. Jej pripravenosť, použiť akékoľvek klamstvá a akékoľvek násilie na udržanie svojej nadvlády spolu s jej povýšeneckým opustením akéhokoľvek pocitu viny a zodpovednosti z nej robia ešte horších vládcov ako aristokratov a monarchov, ktorí mali aspoň tú slušnosť, rozprávať o sebe ako o pánoch a boli si vedomí svojich povinností voči poddaným. Buržuovia sú len pokryteckou, brutálnejšou a inteligentnejšou verziou šľachticov.

Paradoxný je dnešný vývoj najmä preto, lebo Macron pochádza zo Socialistickej strany, čo centristické médiá radi využijú ako dôkaz pluralistickej politiky a jeho hnutie veľmi hladko nahrádza túto „ľavicovú“ stranu, s ktorou pravdepodobne bude aj v koalícii. Je to dôkaz dlhého procesu premeny sociálnej demokracie z robotníckeho hnutia na buržoázne hnutie. Lepší dôkaz pre ukončenie tohto procesu ani nemôže existovať.

Tieto voľby sú už tretie v poradí, v ktorých stredoví kandidáti boli „anti-voľbou“. Celý zmysel ich prehry a víťazstva tkvel v skutočnosti, že stáli oproti krajnepravicovým kandidátom, proti ktorým by vyhral hocikto s hocijakým programom. Macron je pritom najlepším príkladom umelého PR kandidáta. Jeho výhra v prvom kole je len a len výsledkom cielenej kampane kapitalistických médií a štátnych štruktúr ovládaných vládnucou triedou. Kandidát, ktorý ani len nevyhral na skutočnom programe a ktorého jediný politický obsah je bezzubý, pre buržoáziu tak typicky egocentrický a entuziastický populizmus, dnes vyhráva s najväčším náskokom od roku 2002. Správanie stredu k ľavici, ktoré sa opakuje po voľbách v USA, ukazuje jej antidemokratický charakter a charakter triednej spoločnosti. Skutočnosť, ako je hystericky zameraná na ľavicu, proti ktorej využije hocičo len ďaleko pripomínajúce demagogický argument, ako diskusia o ľuďoch, ktorí nevolili ani Macrona ani Le Penovú, ukazuje, že ľavica je jediná skutočná pluralitná voľba v hocijakých voľbách, je to v podstate jediná voľba, ktorá nie je voľbou kandidáta pracujúceho pre buržoáziu. Taktika, akú ale zvolila: „nevoľ fašistu, voľ nás, alebo si fašista“ tiež ukazuje jej hlbokú ideologickú a politickú krízu.

Ak si buržoázia myslí, že stredový populizmus typu Macrona a politika, ktorú navrhuje, nebude mať rovnaký výsledok ako podpora pre Hollandea pred týmito voľbami, je naivná a ako každá umierajúca vládnuca trieda, ďaleko vzdialená od reality. So smrťou sociálnej demokracie sa síce zbavila odborov, jej tradície a nejakej ostávajúcej demokracie, ale prenecháva priestor iným silám. Pokusy, túto smrť odvrátiť, ako v Nemecku a v Rakúsku, sú len dočasné a triky typu „nový predseda“ nebudú fungovať donekonečna. Pravda, použitie fašizmu by jej v každom prípade zachránilo krk. A pravdepodobne sa aj tak niekedy v budúcnosti znova stane. Možno nikdy nepríde deň oslobodenia a sveta bez vykorisťovania. Možno buržoázia naozaj bude poslednou triedou v dejinách. Ale ako veci vyzerajú dnes, stane sa to len vtedy, ak so sebou zoberie veľkú časť sveta a spácha konečný zločin dejín.

Teraz najčítanejšie