Kapor v kapse

Šľapala som v školských cvičkách po ulici. Vonku posnehávalo. Ocko sa opil a vyhnal nás z domu. Boli to normálne Vianoce. Fakt. Niekedy sa k nemu pridala starká a štvala ho proti mame, inokedy mal ocko službu a večerali sme doma. Ja; vtedy som tuším objavila význam slova preklínať. Začalo dávať zmysel úplne zrazu, ako len decku môže dávať zmysel niečo nové. Prekliate jarmilky. Mokli mi nohy a strašne to škádlilo, a pritom som si palce ani necítila. Asi vtedy sa to stalo, že som sa začala preciťovať život ako nejednoznačnú skutočnosť. Asi trochu skoro. Hnevali ma tie cvičky. Na ocka som sa nehnevala, vtedy nie. Odvtedy veľa ráz hej;

ale vtedy nie.

V tme spľuhavených kandelábrov rezonovala iba mamina otlačená podrážka v snehu, dva kroky predo mojou stopou. Skackala som za ňou, ako keď dieťa svojim nedlhým krokom sa snaží dobehnúť dospelácky hnev.

K tete Terezke to bolo cez dva mosty a päť zatáčok medzi domami. Jara si stihla obuť galoše, aj zimák mala pozapínaný až ku krku. Mne vôbec nenapadlo pripraviť sa na takú udalosť. Zabudla som. Bola som asi ešte príliš decko. Jara sa nikdy s ockom nerozprávala, a keď hej, tak kričala a on kričal tiež. Niekedy mi to prišlo, že ho vlastne celý život neznášala. Ale ona ho nenávidela ešte viac. Neviem, v ktorom mihu sa to stalo,

ale vedeli by ste presne, že ona je dcérou svojho otca. Možno preto ho nenávidela. Nenávidela poslušne, aj z akejsi zvláštnej posadnutosti, ktorej sa vnútri priečila, až napokon už nie, šírila to, čo on. Zasial.

Teta Terka je kostolníčka. Bolo sedem a ona sa už šikovala na polnočnú. Núkala nám kapra na hliníkovom koláčovom tácni tak urputne, kŕčovito až napokon nasilu, akoby to bol povinný jed za to, že kazíme Štedrý večer.

Ono;

ťažko sa to vysvetlí, ale boli to dobré časy. Lebo iné sme nepoznali. Generácia (a bola to vlastne generácia, či iba sezónna výstrednosť?) kedy sa otec so synom poruvali v krčme. Doba, keď ľuďom nezáležalo, či vám spôsobia depresiu;

a vlastne, nezáležalo vôbec na ničom. Iba na tom či sa vydám, nezáležalo vlastne ani na tom, či dobre. A ešte na pozemkoch záležalo. Tie časy, mama nás nútila v kostole čítať prosby a v šesťdesiatich nám povedala, že sama v Boha neverí. Nič skoro vtedy nebolo dovolené, ale popod stôl sa podávali ruky za kadejaké zámery. Jedine, čo sa nedalo ľahko – odmietnuť , keď vám ktosi čosi vynukoval. Keď vás ľudia núkali, nezaujímalo ich, či si ponúknete radi, vôbec ste ich nezaujímali. Zaujímal ich jedine vlastný rozmarný zámer a strojená dobrosrdečnosť dosiahnuť podvolenie, alebo nedosiahnuť pohrdnutie. Nič hlbšie za tým nebolo. Iba hlúpe ego. Vadilo mi to.

-,,Na, tu máš, vezmi si, no veď si zober, ale nejeduj ma, daj si, Soňa, nenechaj sa prosiť, neuraz tetu, ber…“

-,,Nechcem.“

Nechcem. // Nepovedala mama ockovi pred Bohom.

Nechcem. // Nepovedal ocko starkej, keď ho nútila vziať si mamu kvôli pozemkom.

Nechcem. // Nepovedala sestra a nikdy sa neprestala ponášať na oca.

Tak trochu celý život klamstiev. Klamstiev povinných, prebratých, vsugerúvaných i vlastných, ktoré som v dospelosti boľavo musela nahrádzať už vlastnými pravdami. Ale ak je v celom zmätočnom bytí jedna jediná pravdivá veta v správnej chvíli,

človek si ňou zachráni život.

Keď nás u tety mama na fotelke zakrývala paplónom, ešte stále som mala vlhké jarmilky. Chudera, bála sa, že nám bude zle z toho kapra a hladkala mi bruško.

-,,Sonička, nikdy neurob, čo sama nechceš. Nikdy, anjelik. Neskôr ti z toho môže byť veľmi, veľmi zle.“

-,,Mami, ja som si toho kapra schovala do vrecka.“