Kapuścińskeho pohľad na toho iného

Svojho prvého Kapuścińskeho som úplnou náhodou objavila pred pár rokmi v antikvariáte, a jeho krátke poznámky, ktoré vyšli pod názvom Lapidárium, na mňa urobili značný dojem. Krása jeho písania spočíva v tom, že nám zložité veci hovorí jednoducho, tak ako nám ich jednoducho hovoril geniálny Eric Hoffer o totalitných hnutiach (niežeby nám to veľmi pomohlo, ako sa dnes zdá), ktorého som do slovenčiny značne neprofesionálnym spôsobom prekladala kedysi v minulom živote. Dnes už je Kapuściński medzi slovenskými čitateľmi podstatne známejší, najmä vďaka záslužnej činnosti Absyntu, a to je len dobre.

V roku 2006 vyšla v krakovskom vydavateľstve zbierka jeho prednášok, v ktorých sa zamýšľa nad eurocentrickým vnímaním sveta, nad hlboko zakorenenou predstavou bieleho kresťanského Európana o vlastnej etickej, kultúrnej a technickej nadradenosti nad inými, odlišnými kultúrami, náboženstvami, či národmi.

„A question often raised about him later in his career, but never convincingly answered, was where – in him – the frontier between literature and reporting ran. It´s hard one to answer, not least because there is no such wire barrier (floodlit and dog-patrolled) between the two forms,“ píše Neal Ascherson v úvode k anglickému vydaniu „The Other“ o Ryszardovi Kapuścińskom

Keď Kapuściński pred vyše päťdesiatimi rokmi začínal so žurnalistickým písaním, Poľsko bolo odrezané od sveta už od druhej svetovej vojny a hlad po novinkách a správach odinakiaľ bol bolestne silný. Ten hlad síce smeroval najmä k západnému svetu za oponou, ale keďže správy z tej časti sveta boli prísne cenzurované, čitatelia hltali aj the next best thing: reportáže z Afriky, Latinskej Ameriky či Ázie, ktoré cenzori nechávali relatívne na pokoji, veď ukazovali kapitalistické vykorisťovanie, a tak Kapuścińskeho reportážne cesty viedli práve tam.

Téma cudzinca či „toho iného“ ho fascinovala už od jeho prvej dlhšej cesty mimo Európu, ktorá ho v roku 1956 zaviedla do Indie, Pakistanu a Afganistanu. Od tej doby ho fascinovať neprestávala, keďže väčšinu svojho profesionálneho života strávil práve v krajinách, nad ktorými sa Európania cítili byť historicky nadradení. Alebo inak, medzi tými, ktorých sme podvedome vnímali ako menejcenných. Počas svojich ciest po treťom svete mal možnosť vidieť mnoho rôznych prejavov západnej arogancie v kontakte s inými kultúrami.

Myšlienky, ktoré v týchto prednáškach prezentuje, sa nám v dnešnom postfaktuálnom svete už môžu zdať zastarané a neaktuálne, ale napriek tomu, alebo práve preto, že ich písal ešte pred migračnou krízou a v kontexte končiaceho dvadsiateho storočia, nie sú o nič menej dôležité, pretože nám naznačuje humanisticky a morálne orientovaný smer, akým by sme sa v súvislosti s kontaktom s tými inými mali v dvadsiatom prvom storočí uberať.

Kapuściński používa výraz „ten iný“ predovšetkým na odlíšenie ľudí západného sveta, najmä bielych kresťanských Európanov, od národov tretieho sveta, ktoré majú inú kultúru, iné náboženstvo, či inú farbu kože (resp. ľubovoľnú kombináciu tých troch). Tak sme to v Európe podvedome vždy vnímali, a sám si dobre uvedomuje, že takýto pohľad je na jednej strane zovšeobecňujúcim zjednodušením, keďže konflikt medzi nami a nimi zažívali a zažívajú národy po celom svete, nie len Európania, ale na druhej strane to vidí práve ako dôkaz historického eurocentristického pohľadu, z ktorého on aj my túto tému vnímame.

Pritom nezabúda na to, že všetky národy sa od seba líšia a je len prirodzené, že každý národ považuje svoje spôsoby za tie najlepšie. On sám sa neustále snaží vidieť toho iného nie ako akúsi abstraktnú masu, ale vždy ako jednotlivca. Jednotlivo sa správame múdrejšie a lepšie, než keď sme súčasťou skupiny, pretože dav dokáže zmeniť aj priateľskú a tichú osobu na diabla, či už je to biely Európan, alebo nie. Tým nám pripomína skutočnosť, ktorú si (v súčasnosti napríklad pri slove migrant) nie vždy celkom uvedomujeme, a síce že každý z tých iných ľudí má dve stránky.

Tou prvou je, že každý z nich je osobnosťou ako my všetci. Má svoje radosti a strasti, dobré a zlé dni, teší sa zo svojich úspechov, nechce byť hladný, nemá rád, keď je mu zima, pociťuje bolesť aj šťastie. Tou druhou je to, že je to osoba ako nositeľ svojej kultúry, rasy, presvedčenia a viery. Obe sú navzájom prepojené, dynamicky sa menia, splývajú a ovplyvňujú sa navzájom a ani jedna neexistuje izolovane od tej druhej.       

„It is the situation, the circumstances, the context, that decide whether we see a person as enemy or as partner at any given moment.“

Jeho inšpirácie vychádzajú okrem jeho praktických skúseností z vlastných ciest aj z rôznych filozofických myšlienkových zdrojov. Tými najdôležitejšími boli otec Józef Tischner, krakovský teológ a etik, práca poľského antropológa Bronislawa Malinowského, priekopníka v terénnom výskume (ak chceme toho iného naozaj spoznať, musíme s ním žiť), a nakoniec filozofia Emmanuela Lévinasa, ktorý prežil holokaust ako jediný z celej svojej litovskej židovskej rodiny. Hoci Lévinas nebol Poliak, jeho myslenie veľmi ovplyvnilo poľských katolíckych intelektuálov, vrátane Józefa Tischnera a budúceho pápeža Karola Wojtylu. Pre Lévinasa bol ten iný ústrednou témou a bojoval najmä proti našej ľahostajnosti a nevšímavosti voči nemu.

„It is this indifference towards the Other, which creates an atmosphere capable in particular circumstances of leading to Auschwitz, that Lévinas countered with his philosophy. Stop, he seems to be saying to the man hurrying along in the rushing crowd. There beside you is another person. Meet him.“

Svoje „viedenské prednášky“, ktoré sú v skutočnosti jednou rozsiahlou prednáškou rozdelenou do troch častí, začína Kapuściński zamyslením, že človek nebol vždy zvedavý na svet tak samozrejme, ako sa nám to dnes môže zdať, a ani posadnutosť cestovaním nebola  v podstate veľmi rozšíreným fenoménom. Človek je zo svojej povahy vlastne usadená bytosť. Spomedzi historicky izolovaných kultúr ako Afrika či Čína bola Európa zaujímavou výnimkou, pretože Európania chceli svet najskôr spoznávať. Hlad po dobýjaní prišiel až neskôr.

Jeho široko poňatý historický kontext siaha až k Herodotovi, venuje sa stredoveku a pokračuje začiatkom moderných dejín, kedy sme sa vydávali na výpravy s cieľom tých iných zotročiť. Obraz toho iného, s ktorým sa Európania vydávali dobývať svet, bol obrazom nahého divocha, kanibala a pohana, ktorého pokorenie a utláčanie je svätým právom Európana – ktorý je biely a kresťan.

Brutalita a krutosť, ktorá bola pre belochov typická v kontaktne s (pre nich) podradnejšími kultúrami, nebola spôsobená len ich túžbou po zlate a otrokoch, ale aj ich veľmi nízkou úrovňou morálky a kultúry. V tých časoch sa totiž posádky lodí, ktoré vyrážali na výpravy, skladali najmä zo spodiny: bezdomovcov, kriminálnikov, neúspešných a zlých. Bolo ťažké presvedčiť normálneho človeka, aby sa vydal za dobrodružstvom, ktoré sa často končilo smrťou.

Kapuściński si myslí, že práve to, že Európa celé storočia posielala von tých najhorších spomedzi seba, vrhlo tieň na naše vzťahy s tými inými, a v tom tieni sa tvorili naše názory na nich, upevňovali sa stereotypy, predsudky a fóbie. Bol si tým istý až do smrti, keď počúval, ako seriózni ľudia tvrdia, že jediným riešením pre Afriku by bolo znovu ju kolonizovať. Myšlienka, že ten iný je nám rovnocenný, sa začala z historického hľadiska objavovať veľmi neskoro. Až v osemnástom storočí sme si vďaka osvietenskej literatúre začali pomaly uvedomovať, že ten iný je tiež plnohodnotná ľudská bytosť.

Rozmach antropológie nám ukázal jeho kultúru a zvyky, multikulturalizmus nám ukázal, že svet je ho plný, a teraz, keď stojíme na prahu nového sveta, keď sme už prešli z masového do globálneho usporiadania, do sveta, ktorý sa zhusťuje komunikačne aj populačne, si Kapuściński uvedomuje, aké ošemetné môžu byť hlbšie úvahy o súčasnosti, ktorá sa tak rapídne mení.

Je ťažké filozoficky posúdiť niečo, od čoho nemáme odstup, a ani ho mať nestihneme. Svet sa stáva (potenciálne) otvoreným priestorom a to všetko stavia náš vzťah k tomu inému do nového svetla. Európa dominovala svetu päť storočí, a to nie len politicky a ekonomicky, ale aj kultúrne. Šírila svoju vieru a presadzovala svoje zákony, rebríčky hodnôt, modely správania aj jazyky.

Naše vzťahy s tými inými boli preto až do polovice dvadsiateho storočia asymetrické. My na vrchole, oni ovládaní. To sa ale zmenilo, keď začal proces dekolonizácie. Dve tretiny svetovej populácie získali, aspoň formálne, status slobodných občanov a začali pomaly zdôrazňovať význam svojich kultúr, svojich zvykov, svojich tradícií, svojich náboženstiev. Európa akoby si v tom čase ani nevšimla, že na svete je stále viac významných a životaschopných neeurópskych civilizácií, ktoré chcú mať svoje miesto za svetovým stolom.

Táto doba druhej polovice dvadsiateho storočia bola pre Európu veľkou výzvou, pretože si musela nájsť vo svete svoje miesto, ktoré už nikdy nebude autokraticky dominantné, a v tom istom čase sa končila studená vojna a rozdelenie sveta na dva proti sebe stojace bloky. Vznikajúci nový svet bol mobilnejší a slobodnejší než kedykoľvek predtým, predovšetkým vďaka panujúcej prodemokratickej atmosfére.

Hoci sa tento nový svet po ére multikulturalizmu začal pomaly uzatvárať v strachu, Kapuściński nás pred tým svojim humanistickým zmýšľaním varuje, pretože kontakt a koexistencia s tými inými sú v stále plnšom svete jednoducho nevyhnutné. Kontakt s tým iným obsahuje mnoho problémov, od tendencie civilizácií k narcizmu až po prirodzenú ľudskú reakciu na inakosť strachom a nedôverou.

Pri našom kontakte s tými inými sú veľmi dôležité tri faktory, z ktorých každý jeden nesie emotívny náboj: rasa, náboženstvo a nacionalizmus. Práve ten posledný vníma ako veľmi primitívny nástroj identifikácie a klasifikácie, ktorý príliš zovšeobecňuje a trivializuje obraz toho iného, pretože pre nacionalistu má osoba toho iného len jednu vlastnosť – národnú príslušnosť. Nezáleží na tom, či je niekto mladý alebo starý, bystrý alebo hlúpy, dobrý alebo zlý – jediné, na čom záleží, je, či je Sudánec, Turek, Alžírčan, Francúz alebo Brit. Keď človek žije vo svete zanieteného nacionalizmu, nemá meno, povolanie, ani vek, len národnosť.

„The dangerous feature of nationalism is that an inseparable part of it is hatred for an other. The degree of this hatred varies, but its presence is inevitable.“

Kapuściński sa obáva, že v Európe na tento kontakt stále nie sme pripravení, pretože tých iných nevnímame len ako cudzincov, ale aj ako hrozby. Stále sú pre nás predmetom skúmania, a nie partnermi. Aby sme ich ako partnerov vnímali, musíme mať my sami silný pocit vlastnej vyspelej identity, pretože každý kontakt s niečím cudzím je zrkadlom nás samých (a keď neveríte, prečítajte si Ursulu Le Guin).

„The experience of spending many years among distant Others has taught me that friendliness towards another human being is the only attitude that can touch a chord of humanity in him.“

Dnes hovoríme, že svet je multietnický a multikulturálny nie preto, že dnes je viac rôznorodých spoločenstiev a kultúr než ich bolo predtým, ale preto, že sa ozývajú stále hlasnejšie, nezávislejšie, a žiadajú byť rozpoznané a akceptované, a dostať svoje miesto pri stole sveta. Dnes sa naša planéta, ktorá bola po mnoho storočí obývaná úzkou skupinou slobodných národov a obrovským množstvom zotročených, plní rastúcim počtom národov a spoločenstiev, ktoré majú stále silnejší pocit  svojej vlastnej nezávislosti a samostatnej hodnoty.

Toto všetko napísal Ryszard Kapuściński pred trinástimi rokmi.

Už v roku 2004, desať rokov pred migračnou krízou, upozorňoval vo svojich „viedenských prednáškach“ na to, aké naliehavé je začať budovať mosty porozumenia vo svete, ktorý je stále krehkejší, a kde je stále viac demagógie, straty orientácie, fanatizmu a zlovôle.

„Nothing is better able to dispel prejudices than familiarity with many peoples of disparate customs, laws and opinions – an otherness that for the price of little effort teaches us to cast off what makes people different, and to regard as the voice of nature the things on which all peoples agree: because the first laws of nature are the same for all peoples: not to offend anyone, to grant each man his due.“ – v knihe citovaný Albrecht von Haller, 1772

––

Ryszard Kapuściński – The Other, vydal Verso 2008 v preklade Antonie Lloyd-Jones. Originál vyšiel pod názvom Ten Inny, Wydawnictvo Znak, Kraków 2006

Zozbierané prednášky:

• „Viedenské prednášky“ (I, II, III) – 1. – 3. decembra 2004, prednesené na Institut für die Wissenschaften vom Menschen vo Viedni
• „Môj iný“, 12. októbra 1990, prednesená na Medzinárodnom sympóziu spisovateľov v Grazi
• „Ten iný v globálnej dedine“, 30. septembra 2003, prednesená počas inaugurácie akademického roka na Vyššej európskej škole Józefa Tischnera v Krakove
• „Stretnutie s tým iným ako výzva dvadsiateho prvého storočia“, 1. októbra 2004, prednesená pri príležitosti udelenia titulu doktor honoris causa Ryszardovi Kapuścińskemu na Jagelovskej univerzite v Krakove