Denník N

Trhlina je viac mystifikáciou ako hororom, no napriek tomu dokáže nahnať strach

Román Thrlina je určitým prozaickým experimentom, v ktorom sa naplno zúročili zručnosti autora vytvoriť napínavý dej s gradáciou, a to až tak, že do čitateľa zaseje strach a pochybnosti.

Strach, napätie, mysteriózne tajomno a temné záhady. To všetko nás desí, vzrušuje a priťahuje zároveň. Ak tieto fenomény dostanú aj atribúty uveriteľnosti, napríklad tým, že sa naviažu na konkrétnu topografiu, prepoja sa s čriepkami reality, či im k šíreniu dopomôžu klebety, môžu narásť až na celkom výživnú zásobáreň strachu.

V takom prípade im nič nebráni v tom, aby sa šírili orálnym podaním a stali sa miestnymi legendami. Ak sú skutočne životaschopné, z nepísanej histórie preskočia na papier, v informačnej dobe sa potom uchytia v internetovej sieti, a tam môžu pokojne striehnuť na svoje obete. Medzitým sa recyklujú, čakajú na čas, kým dospejú na hoaxy či konšpirácie, alebo sa iba jednoducho ponúkajú mystifikátorom, románovým autorom, či filmovým scenáristom.

Fakt dobrý fabulátor ich dokáže potom resuscitovať na nový príbeh, ktorý im predĺži život na ďalšie desaťročia. Presne takéto vzkriesenie vykonal Jozef Karika vo svojom najnovšom knižnom horore s názvom Trhlina. Autor uchopil za pačesy možno už topiacu sa legendu o tzv. slovenskom bermudskom štvoruholníku, nachádzajúcom sa v tajuplnom pohorí Tribeč.

Toto záhadné územie je vraj ohraničené štyrmi mestami: Nitrou, Zlatými Moravcami, Topoľčanmi a Partizánskym, pričom mysteriózne sa stalo najmä tým, že sa tu už stáročia záhadne strácajú ľudia. O „topiacej“ sa legende píšem zámerne, pretože hoci žijem v tomto regióne a mnohé lokality Tribeču (spomínané aj v knihe) som navštívil, pred prečítaním románu som sa vlastne so žiadnymi záhadnými príbehmi, viažucimi sa k tomuto územiu, nestretol.

Román Thrlina je tak určitým experimentom, v ktorom sa naplno zúročili zručnosti autora vytvoriť napínavý dej s gradáciou, a to až tak, že do čitateľa zaseje strach a pochybnosti. O tejto schopnosti ma inak Karika presvedčil už v jeho hororovom debute s názvom Strach, v ktorom sa vo výnimočne studených zimách strácajú v lese ružomberského Čebraťu deti.

V jeho najnovšom horore sa síce rozprávanie presúva k Tribeču, no román Strach aj tak zohráva malú epizódnu úlohu. Trhlina sa totižto začína ako podnet od čitateľa, ktorý vraj autora oslovil po jeho románe Strach, a to vzhľadom na to, že niektoré Karikom opisované javy sa až veľmi nápadne podobali na jeho skúsenosť.

Kým spisovateľ deklaroval, že román Strach je čisto autorská fikcia, čitateľ zo Žiliny v korešpondencii tvrdil, že jeho desivý príbeh sa skutočne stal a on ho hodlá spisovateľovi prerozprávať. Karika potenciálneho inšpirátora vraj skutočne navštívil a počas šiestich stretnutí zaznamenal všetko, čo mu človek s už románovým menom Igor vyrozprával.

„Následne som niekoľkohodinové nahrávky beletristicky spracoval. Presne tak si to Igor prial. Znamená to, že niektoré pasáže textu sú doslovné citácie – prepisy nahrávok, iné sú mierne dotvorené do románovej formy. Nikdy som však nemenil obsah povedaného, ani doň nijako nezasahoval“.

Tak sa podľa predslovu autora zrodila próza Thrlina. Už tento moment samozrejme generuje prvú pochybovačnú otázku. Je to fakt alebo fikcia? Táto otázka sa potom vynorí mnohokrát a na viacerých miestach, a vlastne po celú dobu nebude nikdy zodpovedaná, pretože tým by vlastne utrpela kniha nielen ako dokonale naplánovaná mystifikácia, ale aj ako románová žánrová fikcia, za ktorú je vždy zodpovedný samotný autor.

Karika však zahmlieva dokonale, a to najmä tým, že do samotného príbehu vstupuje ako určitý facilitátor. Do deja nevchádza priamo, ale iba ako ten, čo príbeh zaznamenal, pričom spojil výpoveď vraj skutočného človeka s inými prameňmi, ktoré celú túto legendu sprevádzajú už niekoľko rokov, a tým aspoň navonok „legitimizujú“.

Samozrejme, zdravý agnostik a skeptik prvoplánovo nenaletí na príbehy o geopatogénnych anomáliách, bránach do inej dimenzie a dezorientácie, ktoré tieto gravitačno-časové zlomy spôsobujú, no napriek tomu to ako vysoko sugestívny motív funguje na čitateľa dokonale. Tento efekt sa ešte znásobuje údajnými odkazmi na prípady reálne zmiznutých ľudí.

„Čo sa stalo lesníkovi Samšálymu? Kam zmizla mladá Mária Švajzerová? Čo sa cestou z kameňolomu prihodilo Andrejovi Murgašovi? Kde sa tri a pol mesiaca nachádzal Walter Fischer a čo mu spôsobilo popáleniny a psychický otras, z ktorého sa už nikdy nespamätal? Kto bol mŕtvy muž, nájdený pri Oponiciach, a prečo zomrel? Kam sa podeli manželia Belanovičovci? Kam zo svojho domu navždy odišiel Antonín Topil? A čo sa stalo podnikateľovi Jánovi Šalovi v priebehu jednej hodiny pri ceste zo Skýcova?“.

V postfaktickej dobe potom skutočne stačí len málo. Respektíve k „dôveryhodnosti“ postačuje najmä vyhľadávač Google. Autor čitateľovi podsúva kľúčové slová, odkazy a poznámkový aparát. Z románu sa tak stáva akýsi viacžánrový interaktívny text, nútiaci nielen k napínavému čítaniu, ale aj k aktívnemu zapojeniu sa čitateľa do deja.

Ten môže totižto informácie sám akože overovať, hoci je opäť otázne, nakoľko je cesta k overeniu už daná alebo predpripravená autorom. Okrem toho môže byť čítajúci popohnaný aj k fyzickému pohybu, a to v skutočných geografických reáliách, čo vôbec nie je úplne zanedbateľný fakt. Naopak, ide podľa mňa  o najsilnejšiu devízu románu, a to nielen pre čitateľa, ale aj pre región ako turistickú lokalitu.

Otázne však je, či sa po prečítaní románu Trhlina nájde ešte aj potrebná odvaha. Karika totižto pracuje s projekciou strachu celkom majstrovsky. Na vrchole príbehu strieda mysteriózne a parapsychologické prvky s obyčajnými ľudskými frustráciami tak remeselne, že si viem celkom predstaviť, ako môže čitateľská skúsenosť, v akejsi postsugescii ovládnuť čitateľovu psychiku natoľko, že sa stratí akýkoľvek pozitívny zmysel v objavovaní turistickej záhady.

Napriek pozitívnemu zážitku by som však voči hororu Thrlina mal aj zopár výhrad. Miestami na mňa text pôsobil až priveľmi recyklačne, keďže sa viackrát opakovali už predtým spomenuté fakty. Okrem toho veľkú časť textu tvorili iba čisto parafrázované internetové články, ktoré si už aj tak žijú vlastným životom, sú skoro už anonymným kompilátom, hoci chápem, že v prozaickom texte tvorili akýsi prameňový aparát.

Samotná tiesnivá atmosféra dezorientácie hlavných hrdinov v lesoch pohoria Tribeč bola podľa mňa navodená natoľko dostatočne, že autor skutočne nemusel čitateľovi napomáhať asociáciami na hororové filmové a seriálové tituly. Tento trik na mňa ako na čitateľa pôsobil dosť lacno, pričom keď už, tak sa aspoň mohlo ušetriť na kvantite.

V texte som napríklad postrehol odkaz na Blair Witch, epizódu Studňa z kriminálneho seriálu 30 prípadov Majora Zemana, ale aj Hory majú oči, Texaský masaker motorovou pílou, či The Walking Dead. Samozrejme tieto mnou subjektívne vnímané chybičky krásy nemenia nič na fakte, že Trhlina dokáže poriadne zamotať hlavu.

 

Jozef Karika: Trhlina, Vydavateľstvo: Ikar, 2016, počet strán 368

 

Teraz najčítanejšie