Katalánska nezávislosť….máme nový štát?

Akokoľvek dopadne vývoj, ktorý v súčasnosti v Katalánsku pozorujeme, je zrejmé, že október 2017 vstúpi do histórie Katalánska aj Španielskej monarchie a tak skoro zabudnutý nebude. Sled udalostí, ktoré dospeli k dnešnej deklarácií sa začal odvíjať ešte v rokoch 2013 – 2014 v čase prvého hlasovania o Deklarácií zvrchovanosti Katalánska a následného referenda (ktoré bolo po rozhodnutí španielskeho ústavného súdu označené za „občiansku konzultáciu“). To sa konalo 9. novembra 2014 a obyvateľstvo Katalánska sa vyjadrovalo k otázkam 1) „Želáte si aby sa Katalánsko stalo štátom“ a 2) „V prípade kladnej odpovede, želáte si aby bol tento štát nezávislým“. Hlasovanie dopadlo výrazne v prospech samostatnosti Katalánska, avšak pri účasti iba asi 42 % občanov oprávnených hlasovať.

Vo voľbách do Parlamentu autonómnej komunity Katalánsko v septembri 2015 zvíťazili politické sily, ktoré mali emancipáciu Katalánska vo svojom volebnom programe (na tomto mieste by som poukázal na analógiu s Českou a Slovenskou Federatívnou republikou). Akékoľvek snahy o nezávislosť boli vytrvale španielskou vládou odmietané. Politický vývoj udalostí vyvrcholil referendom 1. októbra tohto roka a prijatím Vyhlásenia nezávislosti 10. októbra 2017, ktorej účinky však boli odložené za účelom vytvorenia priestoru pre rokovania medzi španielskou vládou vládou Autonómnej komunity Katalánska. Bližšie sa priebehu udalostí venovať nebudem. Otázke sebaurčovacieho práva, resp. práva na samostatný štát z pohľadu medzinárodného práva som sa venoval už skôr (pozri tu).

Katalánsky parlament k tomuto kroku pristúpil celkom zjavne prinútený okolnosťami – nevôľou španielskej vlády viesť rokovania o katalánskej nezávislosti a deklarovaným úmyslom vlády Španielska uplatniť článok 155 Ústavy Španielskeho kráľovstva z roku 1978 (text v angličtine je dostupný tu). Článok 155 hovorí: „1. If a Self-governing Community does not fulfil the obligations imposed upon it by the Constitution or other laws, or acts in a way that is seriously prejudicial to the general interest of Spain, the Government, after having lodged a complaint with the President of the Self-governing Community and failed to receive satisfaction therefore, may, following approval granted by the overall majority of the Senate, take all measures necessary to compel the Community to meet said obligations, or to protect the abovementioned general interest. 2. With a view to implementing the measures provided for in the foregoing paragraph, the Government may issue instructions to all the authorities of the Self-governing Communities.

Ide o núdzové opatrenie, ktoré umožňuje centrálnej vláde prevziať kontrolu nad orgánmi samosprávnej (resp. autonómnej komunity). Citované ustanovenie je dôležité pre vysvetlenie základnej otázky, ktorú na tomto mieste kladiem: Vznikol nový štát?

Aké sú teda účinky dnešnej deklarácie nezávislosti? Možno argumentovať Poradným posudkom Medzinárodného súdneho dvora z roku 2010 vo veci súladu jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova s medzinárodným právom. Zjednodušene povedané, medzinárodné právo neobsahuje zákaz jednostranného vyhlásenia nezávislosti, za predpokladu, že takéto vyhlásenie nezávislosti nepredstavuje porušenie mieru alebo ohrozenie mieru, alebo nebolo urobené v dôsledku útočného činu, alebo iného medzinárodne protiprávneho použitia sily alebo hrozby silou (ako napr.: Severný Cyprus, či Krym) alebo taký štát nevznikol ako následok iného vážneho porušenia medzinárodného práva, prípadne mu celkom chýba politický legitimita. Možno konštatovať, že v tomto prípade, nie je Katalánska nezávislosť dôsledkom cudzej protiprávnej intervencie, ani dôsledkom hrozby silou. Ako takú ju teda podľa môjho názoru nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie medzinárodného práva.

Ak ale hovoríme A, treba povedať aj B a totiž, že samotné vyhlásenie nezávislosti nie je v súlade so španielskym ústavným právom (referendum, o ktoré sa Vyhlásenie nezávislosti opiera nebolo vykonané ústavne konformným spôsobom) a jeho politická legitimita je otázna. Na druhej strane treba povedať, že máloktoré jednostranné vyhlásenie nezávislosti – a to ani v prípadoch medzinárodne uznaných – sa neudialo ústavne konformným spôsobom (ponúka sa analógia s 28. októbrom 1918 a vyhlásením nezávislosti ČSR od Rakúsko-Uhorska).

V súvislosti so vznikom štátu sa objavujú názory, že vznik štátu závisí na uznaní. Tu treba uviesť na pravú mieru, že súčasné medzinárodné právo vychádza z deklaratórnej teórie uznania štátu. Uznaním štát nevzniká…. Politická existencia štátu je nezávislá od uznania. Uznanie predstavuje jednostranný akt štátu, ktorým uznávajúci štát berie na vedomie vznik nového subjektu medzinárodného práva a želá si nadviazať s ním vzťahy (porovnaj: Klučka: Medzinárodné právo verejné (všeobecná a osobitná časť, 2. vyd., 2011, s. 61 – 62). Uznávajúci štát zároveň osvedčuje uznaním, že nový štát spĺňa znaky štátnosti. Aj v tomto prípade však treba spomenúť príklady, kedy boli za štáty uznané aj také entity, ktoré nie úplne spĺňali znaky štátu, ako napríklad Namíbia či Izrael.

Súčasné medzinárodné právo stojí na premise, že štát vzniká ako subjekt medzinárodného práva v momente ako spĺňa určité znaky. Týmito znakmi sú: stále obyvateľstvo, územie, vláda a spôsobilosť nadväzovať styky s inými štátmi. Aj neuznaný štát má právo na zachovanie vlastnej integrity a nezasahovanie do vnútorných záležitostí. Tieto znaky boli formulované na Konferencii amerických štátov v roku 1933. Následne boli premietnuté do ustanovení Dohovoru o právach a povinnostiach štátov (dostupný na stránke OAŠ). Tento mal regionálnu povahu, avšak v dôsledku praxe štátov sa stali pravidlá v ňom zakotvené súčasťou medzinárodnej obyčaje, ktorú medzinárodné spoločenstvo uznáva.

V prípade Katalánska je problematickým bodom práve vláda. Tento znak štátnosti sa vykladá nie len v zmysle „existencie samotného orgánu“ ale ako reálny výkon verejnej moci na území štátu. Vo vzťahu k vláde sa uplatňuje princíp efektivity výkonu štátnej moci. Na tomto mieste by som opätovne poukázal na znenie článku 155 Španielskej ústavy, ktorá dáva centrálnej vláde právomoci prevziať kontrolu miestnych orgánov. Ak bude v tomto centrálna vláda úspešná, politická existencia Katalánskej republiky ako štátu sa nestane realitou. Katalánsko v takomto prípade nemožno považovať ani len za neuznaný štát. Pripúšťam, že v prípade Katalánska možno hovoriť o štáte v stave zrodu (in statu nascendi). Tento status však nie je trvalý a prevzatím kontroly španielskou vládou by ho Katalánsko stratilo. Teda na otázku či vznikol na mape Európy nový štát, nateraz ponúkam negatívnu odpoveď. Katalánska vláda nepreukázala efektívny výkon štátnej moci nad Katalánskom.

Ďalšie kroky španielskej a katalánskej vlády určia budúci osud Katalánska.