Každý z nás môže byť vzorom a oporou

Počas posledných mesiacov sa mi v hlave periodicky vracala myšlienka, že by bolo dobré, keby sa čo možno najviac dospelých prestalo správať ako malé deti. Tým som narážal na nemalú skupinu „svojprávnych ľudí“, ktorí sú svojprávni len vtedy, keď sa im to práve hodí. A keď sa im to nehodí tak sa tvária, že nič nevedia, že za nič nemôžu a ich sa nič netýka. Sú zaľúbení do svojej predstavy o sebe, kde sú dokonalí a celé okolie je proste pod ich úroveň. A pre obranu tejto predstavy o sebe sú ochotní urobiť čokoľvek. Sú to slabosi, ktorí ak by mali pripustiť, že aj oni robia chyby, zrúti sa im svet. Volia ľahšiu cestu pretvárky, ktorá ich ale pochopiteľne stojí množstvo energie. Spoznáte ich podľa toho, že neustále hovoria o tom, čo majú robiť druhí a čo by bolo pre nich lepšie, ako by sa mala meniť naša krajina a vôbec celý svet. Zároveň však nevedia pohnúť so svojím životom. Pretože to sa podľa nich nedá a môže za to okolie.

Takýchto ľudí okolo seba vidím mnoho a sú pre mňa veľkou inšpiráciou. Snažím sa nežiť ako oni, aj keď to nie je vždy jednoduché a ľahké. To je v poriadku, má to zmysel. Ale potom som sa zamyslel, naozaj sa správajú ako malé deti? Pred pár dňami sa nám narodila dcéra. Kdesi som čítal, že úplne malé deti majú jednu zaujímavú vlastnosť. Sú absolútne úprimné a nevedia sa pretvarovať. A neakceptujú pretvárku. Svet okolo seba spoznávajú absolútnou úprimnosťou k sebe samému. Každý deň zisťujú, čo je pre nich dobré a čo je pre nich zlé. Je to absolútny základ ich orientácie a do určitého veku ich nemôžete presvedčiť o opaku. Nemôžete ich presvedčiť, že niečo je pre ne dobré, keď cítia, že to tak nie je. Samozrejme, občas je potrebné uplatniť rodičovskú autoritu. Veď lieky nemusia chutiť najlepšie, ale užívať ich v prípade potreby treba. Lenže postupom času ich začneme presviedčať o kadečom, aby sme si trochu uľahčili rodičovsky život (väčšinou ide o strašenie, alebo vydieranie). Možno aj to občas treba. Asi ako rodič spoznám, čo je to, keď dieťa nechce jesť a spať, či postavilo si hlavu a nechce poslúchnuť ani za svet. Ale ak si nedám pozor, skončím tak, že dieťaťu budem hovoriť čo ma práve napadne a podľa okolností mu budem hovoriť raz jedno a potom úplný opak. Samozrejme s tým, že mám vždy pravdu. Prípadne budem konať v rozpore s tým, čo dieťaťu vysvetľujem. A už vôbec nepôjdem príkladom a sám od seba nebudem vyžadovať to, čo budem žiadať od svojich detí.

A práve tu je kameň úrazu. My rodičia tvoríme budúcnosť tohto sveta. Počas veľkej časti života máme na svoje deti neuveriteľný vplyv. Tuším do nejakých 12 rokov života takmer výlučný. Vychovávame a tvoríme ľudí, ktorí tu budú ešte po tom, ako sa my poberieme tam odkiaľ sme prišli. Je to obrovská zodpovednosť, oproti ktorej sú globálne problémy a všetko to, čoho sa po správach v telke bojíme, šuvix. Pretože všetky problémy budú riešiť ľudia, ktorých tu my zanecháme. A aj keď budú deti dospelé, pokiaľ budeme žiť, budeme mať na ne vplyv. Bez ohľadu na to, že rozhodovať sa budú samé. Vplyv mať budeme, ak sa hlúpymi chybami o tento vzťah nepripravíme. Myslím si, že žiadna príručka na to, ako byť dokonalým rodičom nepomôže. Pretože tu nejde o dokonalosť. Tu ide o hodnotový rebríček a ochotu žiť v pravde, byť príkladom a oporou. A preto, keďže dnes je deň detí, dovolím si formulovať aspoň skromný prísľub toho, o čo sa budem pokúšať. Najskôr hodnoty:

– Sloboda vychádza zo zodpovednosti (môžeš sa rozhodnúť ako sa zachováš, ale budeš za to niesť zodpovednosť)
– Nesúď ľudí (Predsudky môžu zjednodušiť život, ale stavajú bariéry medzi ľuďmi. A tie sa búrajú ťažko)
– Nepchaj sa do zadku silným a nevyvyšuj sa na slabých.
– Pri úspechu byť skromný, pri prehre byť silný.
– Nikto nemá patent na rozum, máločo dokážeme sami. Kto nerobí chyby, asi sa dostatočne nesnaží.
– Domov je miesto, kde spoločne zvládneme všetko. Dokážeme to ale len tak, že si problémy nebudeme nosiť v sebe, ale budeme o nich rozprávať.
– Nerob druhým to, čo nechceš aby druhí robili tebe.
Teraz sa u vás pravdepodobne dostavil stav silného sklamania z kôpky fráz a všeobecných právd, ktoré predsa každý pozná. Áno presne tak, každý ich pozná a to im stačí. Mnohí väčšinou konajú pravý opak a nerozumejú tomu, prečo sú nešťastní. Čo by také napĺňanie týchto hodnôt malo znamenať v praxi?

Pre svoju rodinu sa budem snažiť byť čitateľný a spoľahlivý. Nebudem každú chvíľu meniť rozhodnutia a názory, prípadne stále žiadať niečo iné (aby som tým prekryl, že vlastne neviem čo chcem). Ak budem chcieť deti naučiť poriadku, pôjdem príkladom. Nie cestou príkazov od špinavého stola. Pokiaľ sa to bude dať, nebudem používať zdôvodnenie „lebo som povedal“. Svoje mindráky si nebudem realizovať doma tým, že sa budem dirigovať a drezúrovať tých, ktorých mám chrániť – svoju rodinu. Ak nebudem spokojný s prístupom učiteľov či vychovávateľov v škôlke či škole, mojim prvým krokom určite nebude to, že ich budem zhadzovať a nadávať im (lebo veď viem, že sa mi to nevráti – inak by som si to nedovolil). Nebudem sa snažiť všetko doma riadiť s tým, že to je proste „úloha chlapa“ a všetci ostatní majú byť ticho. Možno sa to zdá samozrejmosťou, ale na Slovensku som neustále počúval, že deti majú počúvať a žena má vlastne tiež len počúvať. To by bol dosť smutný svet keby to tak bolo. Čo sme v nejakej diktatúre? Ak sa mi podarí nejaký úspech, budem si to užívať, ale nebudem sa snažiť pestovať si predstavu, aký som dokonalý. Ak sa niečo pokazí, nebudem sa v depresiách uzatvárať do seba. Sme spolu v dobrom aj zlom.

Dalo by sa ešte veľa vymýšľať ale princíp je jeden. Chcem byť dobrým príkladom a oporou. A nebude to asi vždy úplne fungovať, ale neprestanem sa o to pokúšať. Každý z nás sa o to môže pokúšať. Len takto zlepšíme tento svet.