Kde sa dohovoríte telugčinou?

Prečo som sa rozhodol v končiacej sa „uhorkovej sezóne“ pre takúto exotickú tému? Nuž, impulzom bol fakt, že 29. august je dňom telugčiny. Súvisí s dátumom narodenia spisovateľa Gidugu Venkatu Ramamurthyho v roku 1863, ktorý svojím dielom a predovšetkým neúnavným presviedčaním a jasnými argumentmi podporil používanie ľudového jazyka v oficiálnom styku, literatúre a médiách.

„Taliančina východu“

Telugčina patrí do skupiny drávidskych jazykov a lingvisti rozlišujú jej tri až päť nárečí. Používa vlastné písmo, ktorého najstaršie stopy pochádzajú zo 4. stor. pred n. l. Prvý známy nápis v telugčine pochádza z roku 633 n. l. Behom stáročí sa odkláňala od jazykov svojich susedov – od tamilčiny a kannadčiny. Za zlatý vek telugskej literatúry sa považuje 14. – 17. stor., teda čas Vidžajanagarskej ríše. Keď ju v 16. stor. navštívil benátsky cestovateľ Niccoló de Conti, všimol si, že slová v jazyku telugu sa končia samohláskami, takže ju vnímal ako „taliančinu východu“.

Od 30. rokov minulého storočia sa telugčina presadzovala nielen v literatúre, ale aj v novinách a neskôr v rozhlase, televízii i vo filme. Patrí medzi 22 štátnych jazykov v Indickej republike a v roku 1966 vyhlásili telugu za úradný jazyk vo zväzovom štáte Ándhrapradéš. Telugčina je materinským jazykom aj pre menšiny v susedných indických štátoch, no pomerne rozsiahla je telugská diaspóra, keď napríklad len v USA žije okolo 800 000 Telugčanov s centrom v New Jersey, nazývanom „Little Andhra“.

Asi by to musel byť veľký odvážlivec, kto by sa pustil do štúdia telugčiny. Už zmienka o 20 pádoch pôsobí na našinca viac ako odstrašujúco. A tak na oživenie aspoň oficiálny prepis základných čísloviek: 1 – okaṭi, 2 – renḍu, 3 – mūḍu, 4 – nālugu, 5 – ajidu, 6 – āṛu, 7 – ēḍu, 8 – enimidi, 9 – tommidi, 10 – padi.

Ándhrapradéš

Zväzový štát Ándhrapradéš, v ktorom je telugčina oficiálnym jazykom, sa rozprestiera na juhovýchode Indie. Zaberá rozlohu 162 970 km² a žije v ňom viac ako 50 miliónov obyvateľov, z nich vyše 90 % sú hinduisti. Ak v starších podkladoch natrafíte na väčšiu rozlohu, vysvetlenie je jednoduché: v roku 2014 sa sformoval nový samostatný štát Telangána, v ktorom sa ocitlo aj doterajšie hlavné mesto Hajdarábad. Tak došlo ku kurióznej situácii, keď podľa dohody do vybudovania nového hlavného mesta, teda do 10 rokov, má Ándhrapradéš svoju metropolu de jure v susednom štáte. V roku 2015 vláda rozhodla, že novým hlavným mestom bude Amaravátí na brehu rieky Krišna v susedstve miliónového mesta Vidžajváda (Vijayawada). Jeho základný kameň položili 22. októbra 2015 a postupne sa má rozrásť na metropolu na ploche viac ako 217 km².

Územie Ándhrapradéšu sa zdvíha od vôd Bengálskeho zálivu do hôr Východného Ghátu. Pozdĺž vodnatých riek, predovšetkým Gódávarí a Krišna, sa rozprestierajú úrodné, intenzívne využívané nížiny. Príjemné teploty okolo 20 °C dokážu vyskočiť aj nad štyridsiatku. Monzúnové dažde vytrvalo zmáčajú zem, ale v horách nad 1 000 m n. m. na severnej hranici v zime neraz klesnú teploty k bodu mrazu a vzduchom poletujú vločky snehu. Nečudo, že táto horská oblasť dostala prezývku Ándhrapradéšsky Kašmír.

Príroda Ándhrapradéšu, chránená v sanktuáriách, má pestré zloženie flóry i fauny. Nechýbajú endemické druhy rastlín či ekonomicky zaujímavé dreviny, ako je Pterocarpus santalinus, poskytujúci santalové, tvrdé a červené drevo, Terminalia pallida, ktorého kôra a semená obsahujú cenné triesloviny, alebo druhy rodu Shorea – najdôležitejšie stromy indických lesov. V nich žijú tigre, leopardy, hyeny, sambary, antilopy jelenie a iné kopytníky, veľké množstvo druhov vtákov a plazov, vrátane kobry indickej, na morskom pobreží kladú vajcia morské korytnačky, v riekach a v mangrovových džungliach lovia vydry, mačky rybárske, ale i statné morské krokodíly.

Najväčším súčasným mestom štátu Ándhrapradéš je Višákhapatnam s viac ako 2 mil. obyvateľov (s aglomeráciou viac ako 5 mil.). Po prvej svetovej vojne vyrástol na jeden z najdôležitejších indických prístavov – prekladisko mangánových a železných rúd a uhlia, ktoré sa ťažia vo vnútrozemí. Jeho súčasná kapacita je 130 miliónov ton tovaru ročne. Mesto sa nachádza v stovke najrýchlejšie sa rozvíjajúcich sídiel sveta. Je aj zaujímavou turistickou destináciou, keďže v blízkom okolí sú desiatky kilometrov príjemným morských pláži, v meste a na okolí množstvo historických pamiatok, ponúkajú sa aj možnosti výletov do zachovaných kútov prírody, priamo v meste je veľmi navštevovaná zoologická záhrada (283 ha), ktorá nesie meno Indiry Ghándíovej.

Okolo 70 % obyvateľstva žije na vidieku. Nečudo, že poľnohospodárstvo má v ekonomike štátu významnú úlohu. Základnou plodinou je ryža. Ďalej sa pestuje podzemnica a slnečnica na produkciu oleja, bavlna, cukrová trstina, rôzne druhy ovocia a zeleniny. Štát je najväčším indickým producentom hydiny a predovšetkým vajec, čomu vďačí za prezývku „Egg Bowl of Asia“. V riekach i na mori je rozšírený rybolov, z hľadiska exportu sú dôležité krevety, ktorých vývoz presiahol hodnotu 1 miliardy dolárov ročne. Priemyselná výroba vychádza z bohatých miestnych zdrojov, medzi ktorými nechýba ropa a zemný plyn, mangánová, medená, železná, ale i uránová ruda. Slávne náleziská diamantov sa zdajú už vyčerpané. Významná je aj ťažba fosfátov a iných nerudných a stavebných surovín. Štát patrí medzi priekopníkov využívania solárnej energie. Na juhu krajiny, na ostrove Sriharikota pri meste Nellúru, má svoju základňu Indická organizácia pre výskum vesmíru, ktorá spolupracuje aj so slovenskými výskumníkmi.

Perspektívny je rozvoj cestovného ruchu. Turistov láka nielen pobrežie s jeho atraktivitami, ale aj zachované zvyšky pôvodnej prírody so vzácnymi druhmi flóry a fauny, historické pamiatky, medzi ktorými sú pozoruhodné napríklad jaskynné chrámy Undavalli, vysekané v pieskovcovom masíve v 4. – 5 stor. asi 6 km od mesta Vijayawada. Stáročné národné tradície symbolizuje kolektívny tanec kuchipudi nazvaný podľa rovnomennej dediny, ktorá sa považuje za miesto jeho vzniku. Zapísal sa do Guinessovej knihy rekordov, keď ho pri jednej slávnostnej príležitosti tancovalo naraz 6 117 tanečníkov. Tancovaním kuchipudi sa začína kariéra mnohých indických herečiek a jeho predstavenia sa tešia obľube aj mimo Indie. Najobľúbenejšími suvenírmi sú výrobky miestnych tkáčov a rezbárov. Stáročné tradície má v tejto oblasti Indie tieňové bábkové divadlo „tholu bommalata – tanec kožených bábok“. Bábkari najčastejšie približujú príbehy z eposov Ramajána a Mahabharáta.

Z ándhrapradéšskej dediny Voosavanipeta pochádza Karnam Malleswariová, ktorá ako prvá indická športovkyňa získala na letnej olympiáde v Sydney v roku 2000 bronzovú medailu vo vzpieraní.

Telangána

Telugčina je oficiálnym jazykom aj vo zväzovom štáte Telangána. Ten má bohatú históriu siahajúcu do 3. stor. pred n. l. Keď sa India v roku 1947 vymanila spod britskej koloniálnej nadvlády, nizám – vládca – Hajdarábadu sa odmietol pripojiť k indickej federácii, čo vyvolalo krvavé strety medzi moslimským a hinduistickým obyvateľstvom. Krajina sa v tom čase navyše zmietala v roľníckom povstaní, na ktorého čelo sa postavili komunisti. V asi 2 000 dedinách bola vyhlásená ľudová vláda a pôdu pridelenú po jej rozparcelovaní si miestni roľníci boli ochotní brániť so zbraňou v ruke. Vláda v Dillí to riešila vojenským zásahom, v roku 1948 Hajdarábad anektovala a v roku 1956 ho zmluvne spojila so štátom Ándhra. Hajdarábadský nizám však obišiel celkom dobre: boli mu ponechané majetky a vláda mu odsúhlasila štedrú ročnú penziu 5 miliónov rupií. Proti spolužitiu sa čas od času zdvíhali vlny odporu. Dôvodom bolo najmä hospodárske zaostávanie tejto vnútornej časti Indie, kde sa ekonomika koncentrovala v Hajdarábade, zatiaľ čo vidiek zostával chudobným. Celý politický vývoj vyvrcholil 2. júna 2014, keď sa Telangána stala 29. zväzovým štátom Indie.

Nový indický zväzový štát Telangána sa nachádza vo vnútrozemí na Dakšinskej plošine na horných tokoch riek Gódávarí a Krišna. Na území s rozlohou 114 840 km² žije vyše 35 miliónov obyvateľov. Aj v tomto prípade ide väčšinou (86 %) o hinduistov, telugčina je materinským jazykom pre 77 % z nich, urdsky hovorí asi 12 % obyvateľov moslimského vierovyznania. Krajinu pôvodne pokrývali lesy, ktoré sa zachovali v chránených územiach a v troch národných parkoch. Niektoré chránené územia boli chránené už od nepamäti ako posvätné miesta alebo ako lovecké revíry panovníkov. Vďaka tomu až do dnešných čias prežili zvyšky tigrej populácie. Národné parky, vodopády, ale i historické pamiatky, chrámy a pevnosti sú obľúbenými cieľmi turistických návštevníkov.

Aj v poľnohospodárstve Telangány, disponujúcom rozsiahlym zavlažovacím systémom, hrá najdôležitejšiu úlohu pestovanie ryže. Ďalšími významnými plodinami sú kukurica, slnečnica, tabak, mango, bavlna, cukrová trstina… V priemyselnom rozvoji sa okrem tradičných odvetví dostávajú do popredia aj nové – Hajdarábad je napríklad centrom rozvoja informačných technológií v Indii.

Hlavné mesto Hajdarábad patrí so svojimi asi 6,7 miliónmi obyvateľov medzi najväčšie v Indii (aglomerácia má ešte o milión viac ľudí, takže tu žije viac ako pätina obyvateľov štátu). Za jeho zakladateľa v roku 1589 sa považuje Muhammad Kulí, ktorý vládol kraju z blízkej gólkondskej pevnosti. V roku 1687 sa Hajdarábad stal súčasťou Mughalskej ríše a od polovice 18. stor. až do pripojenia k Indii v roku 1948 bolo sídlom panovníka – nizáma. Na povojnovom priemyselnom rozvoji mesta, predovšetkým ťažkého strojárstva, sa významne podieľalo aj socialistické Česko-Slovensko. Dnes sa v ňom stretávame so skvostnými moslimskými i hinduistickými pamiatkami – pevnosťami, mešitami, mauzóleami…

Foto: The Financial Express, Outlook India