Kde sme my a kde Rumunsko (a ako to bolo kedysi)

Približne pred tridsiatimi rokmi
Na cestu do Bulharska sa naša rodina zodpovedne pripravila. Tatko s mamkou k tomu ako vždy pristúpili zodpovedne. Pýtali sa, informovali a zistili, že najkritickejší úsek bude cez Rumunsko. Dozvedeli sa, že malé Rumunčatá pripomínajú cigáňov, žobrú, doslova sa vrhajú pod kolesá áut, hádžu do áut kamene . Dospelí prepadávajú turistov, kradnú, lúpia. Rumunsko je divočina, nič tam nefunguje, treba ho prejsť na jeden raz, aby ste sa odtiaľ dostali zdraví a živí. Tieto informácie sa potvrdili, keď nás zastavili zúfalí  českí turisti, ktorí sa s plačom sťažovali, že hneď pri vstupe do Rumunska im rozbili čelné sklo a už ich trikrát stopli rumunskí policajti a každý od nich požadoval zaplatiť pomerne vysokú pokutu. Vždy sa nejako „dohodli“, báli sa však, že kým sa dostanú von z krajiny, finančne ich to zruinuje. A policajti neboli sami, kto bol podplatiteľní. Celým Rumunskom zmietala chudoba, anarchia, korupcia, rodinkárstvo. Peniaze mizli vo vreckách nenásytných sociálnych a socialistických politikov a ich rodín.

Doma sme nakúpili pexesá a do krásnych farebných papierikov sme pobalili malé kamienky. Ak by nás obkľúčili rumunské detiská a žiadali peniaze alebo sladkosti, tieto minibalíčky sme im chceli vyhadzovať namiesto cukríkov. Našťastie sa nám problémy vyhýbali. Problém mala iba naša Škoda 105 L. V prudkom kopci sa zadýchala a vyvrela nám voda. Po krátkej prestávke sme pokračovali a cez niekoľko špinavých a rozkopaných miest sme zdarne prekročili hranice do Bulharska. Návrat bol tiež bezproblémový, napriek tomu sa vtedy rodičia rozhodli, že raz cesta cez Rumunsko stačila. Odvtedy nás brávali „len“ na Balaton.

V roku 2004
Keď som dostal od firmy ponuku ísť pracovať do Rumunska, neváhal som ani chvíľu. Predal som lístok na Pohodu a za pár hodín som bol zbalený. Colníci na letisku Cluj Napoca sa zdali prekvapení. Boli zvyknutí, že Rumuni odchádzali za prácou na západ do Európy. S kolegami sme boli pre nich exoti, ktorí si zmýlili smer. Tiež sme si to mysleli. Nevedeli sme, na čo sa máme pripraviť.

Nemal som žiadne predsudky, skôr som sa tešil. Nič neznáme mi nebolo cudzie, rád som cestoval a poznával nové krajiny. Vedel som, že do Rumunska síce nejdem na dovolenku, ale bol to z mojej strany nepoznaný štát. Dovtedy som nikdy ani len neuvažoval nad tým, že by som mal ísť do Rumunska. Prečo aj? Stále som mal na pamäti opatrenia, ktoré sme robili, keď som ako dieťa cestoval s rodičmi do Bulharska. Pamätal som si ten strach pred Rumunskom. V 2004 bol už asi neoprávnený.

Našli sme tam milých, príjemných, mimoriadne vzdelaných, rozhľadených a rozcestovaných ľudí. Keďže v Rumunsku v tom čase bola ešte pomerne nízka životná úroveň, často cestovali na západ na brigády za robotou. Vracali sa domov a znovu odchádzali. Ovládali cudzie jazyky, hovorili po anglicky, nemecky, taliansky. Postupne sme sa spoznávali, rozprávali, vyšli sme si na pizzu, na kávu. Zobrali nás na oslavy mesta, dali si s nami pivo a malé pečené rybičky priamo na ulici z grilu.

Bohužiaľ, pracovné nasadenie bolo veľké, tempo vražedné, čas na zábavu a cestovanie nebol skoro vôbec. Ale to, čo som videl a zažil, sa mi páčilo. Aj mesto, v ktorom sme bývali, aj ľudia, s ktorými sme sa stretali. Bolo to úplne iné Rumunsko, než som si pamätal z detstva. Pekné, čisté, prívetivé.

Súčasnosť
Preklopilo sa to. To kedysi skorumpované Rumunsko je kusisko ďalej pred Slovenskom. Ľudia si tam vážia demokraciu a využívajú ju. Keď im skorumpovaní politici skáču po hlavách, Rumuni vyjdú do ulíc a ukážu im, že oni sú páni a politici sú tí, ktorí slúžia. Nie je im zaťažko zdvihnúť zadky spred televízora a stretnúť sa na námestiach. Bojovať za svoju slobodu a práva, protestovať proti privilégiám vládnych predstaviteľov.

Aký to rozdiel oproti Slovákom. Tu nielenže sa necháme okrádať, vôbec nás to netrápi. Ignorujeme pripravené, hotové protesty, nedokážeme sa odlepiť z gauča. Pritom nebolo treba nič. Len prísť, len sa zúčastniť. A keby aj nesúhlasíme a nechceme protestovať na námestiach, mali sme možnosť vyjadriť sa vo voľbách. Možnosť sme nevyužili. Zvolili sme si tú istú bandu, ktorá už desať rokov rozkráda Slovensko a ešte sa aj tvárime spokojne. A ešte sme si zvolili fašistov. A tvárime sa ešte spokojnejšie.

Zatiaľ čo v Rumunsku prebiehajú vyšetrenia najvyšších štátnych predstaviteľov, zatvárajú poslancov aj ministrov, naši zlodeji vo vláde tíško rozkrádajú aj to málo, čo našej nešťastnej zlodejsko-fašistickej krajine zostalo. Za tých tridsať rokov sa Rumunsko posunulo o hodný kus dopredu. Slovensko stagnuje a prepadáva sa hlboko do svojej minulosti. Nielen do komunizmu, ale omnoho hlbšie, až do čias Slovenského fašistického štátu. A tvárime sa, že je to tak dobre, že to tak má byť.

Kedysi som Rumunov ľutoval, hovoril som si, že by som tam nechcel žiť, a gratuloval som si, že žijem na Slovensku. Dnes to vidím úplne inak. Fandím Rumunom, držím im palce a dúfam, že budú i naďalej napredovať.  Chcel by som napísať, že Slovákov ľutujem, ale nie. Čo si zvolili, čo chceli, to majú. Keď sa tak sprosto masochisticky chcú nechať ožobračovať, nech. Keď chcú riskovať nové koncentračné tábory, nech. Len potom, keď im bude najhoršie a budú chcieť za svoje problémy niekoho viniť, nech prstom ukazujú na seba. Na nikoho iného.