Keby fašisti vyhrali II. svetovú vojnu, my by sme nežili a naše územie by bolo súčasťou Veľkonemeckej Ríše.

V deň osláv víťazstva nad fašizmom je vhodné zamyslieť sa nad tým, čo vlastne týmto víťazstvom oslavujeme. Najlepšie si to uvedomíme, keď si predstavíme ako by sa vyvíjal osud štátov strednej Európy a teda aj našich predkov v prípade víťazstva fašistov v tejto vojne.

Je všeobecne známe, že zahraničnými prioritami A. Hitlera bolo najprv zjednotiť Nemcov v jednom štáte – tzv. Tisícročnej Ríši a následne získať pre nemecké plemeno ďalší životný priestor – Lebensraum. To prvé sa mu aj podarilo. Požiadavku na získanie Lebensraumu formuloval Hitler nie len v Mien Kampfe, ale už aj ako Vodca Nemeckej Ríše vo svojich viacerých plamenných prejavoch pred a aj počas vojny. Jedným z najznámejších prameňov a dôkazov tejto politiky Lebensraumu je aj tzv. Hossbachov protokol vypracovaný z porady v Ríšskom kancelárstve dňa 05. 11. 1937. Podľa tohto protokolu Hitler okrem iného povedal: “ Nemecký národ má 85 mil. obyvateľov, ktorí svojim počtom a ucelenosťou osídlených oblastí tvoria v Európe tak ucelené rasové teleso, aké nemá obdobu v žiadnej inej krajine, aké však zároveň vytvára nárok na širší životný priestor, väčší než u ktoréhokoľvek iného národa…..Nemecká budúcnosť preto závisí jedine na vyriešení nedostatku životného priestoru.  Takéto riešenie môže byť prirodzene hľadané len pre dohľadnú dobu, asi na jednu až tri generácie„.

Lebensraum pre nemecké rasové teleso videl Hitler na východe. Od západu a západných mocnosti požadoval iba voľnú ruku na uplatnenie tohto podľa jeho názoru „prirodzeného práva“. Veľmi jasne to napr. vyjadril v r. 1937 vtedy ešte veľvyslanec Nemeckej Ríše vo Veľkej Británii a neskorší minister zahraničných vecí J. von Ribbentrop  v rozhovore s W. Churchillom, ktorý bol v tom čase už vplyvnou politickou osobnosťou, ale ešte bez vládnej funkcie. Podľa spomienok W. Churchilla mu Ribbentrop okrem toho, že zatiaľ uprednostnil  funkciu veľvyslanca  vo Veľkej Británii pred funkciou ministra zahraničných veci, aby sa plnou váhou zasadzoval o anglo-nemecké porozumenie povedal toto:“ Nemecko by mohlo žiadať vrátenie nemeckých kolónií stratených po 1. sv. vojne, ale to pre neho nie je podstatné. Nemecko požaduje niečo iné, totiž aby mu V. Británie (spoločne s Francúzskom) poskytla voľnú ruku na východe Európy. Nemecko musí získať lebensraum pre rastúci počet svojich obyvateľov. Preto musí byť pohltené Poľsko spolu s Gdanským koridorom. Bielorusko a Ukrajina sú nevyhnuté pre budúci život Nemeckej ríše. S ničím menším sa Nemecko neuspokojí“. W. Churchill na to reagoval, že vláda V. Británie s takou požiadavkou nikdy nebude súhlasiť. V tom prípade je vojna nevyhnutná, mal vyhlásiť. J. von Ribbentrop.

V týchto fašistických plánoch nemohlo hrať vtedajšie Československo z dlhodobého pohľadu svojou rozlohou a počtom obyvateľstva významnú úlohu. A čo by čakalo jeho občanov v prípade víťazstva fašistov? Podľa už spomínaného Hossbachovho protokolu sa Hitler na vtedajšej porade k Československu a jeho občanom vyjadril takto: “ Napriek tomu, že hustota obyvateľstva obzvlášť v Československu nie je malá,  jeho pripojenie spolu s Rakúskom by znamenalo získanie potravín pre 5-6 miliónov ľudí vzhľadom k tomu, že by bolo uskutočnené nútené vysťahovanie 2 mil. ľudí z Československa a 1. mil. z Rakúska“. To, že „dočasne“ bola  vtedajšia Československa republika po Mníchove rozdelená na Protektorát Čechy a Morava, ktorý sa už stal súčasťou Nemeckej Ríše. A novovytvorený Slovenský štát, ktorý vykazoval znaky nezávislého štátneho útvaru, pričom o jeho nezávislosti na Nemeckej Ríši nemožno hovoriť ani zo žartu, nie je možné v žiadnom prípade považovať za konečný stav, ktorý mal pretrvať aj po víťazstve fašistov. Jasne to vyjadril štátny tajomník Protektorátu, po vojne verejne popravený,  K. H. Frank vo svojom tzv. Frankovom memorande: „ Protektorát nie je konečným riešením štátoprávnych pomerov Čiech a Moravy vo vnútri Ríše. Cieľom je úplná Germanizácia“.

Už po prvých mesiacoch útoku fašistov na Sovietske Rusko (operácia Barbarossa) začal Hitler vydávať výnosy a smernice na usporiadanie a správu novozískaných území Sovietskeho Ruska. Hlavný ideológ NSDAP Alfréd Rosenberg bol vymenovaný za ministra pre správu východných území. Fašisti plánovali po porážke Sovietskeho Ruska  zabrať pre svoje potreby územia na východ až po Ural a na Juhu až po Kaukaz.

Existencia Protektorátu a Slovenského štátu bola preto vo svetle týchto grandióznych plánov pre fašistov iba praktickým a dočasným riešením „československého problému“, aké sa im za  použitia minima vlastných materiálnych a ľudských zdrojov javilo ako optimálne pre danú vojnovú situáciu.  Ako však povedal K.H. Frank v žiadnom prípade to nebolo konečným riešením. Myslieť si preto, že nemeckí fašisti naliehaním a spolupôsobením pri vytvorení Slovenského štátu sledovali naplnenie túžby slovenského národa po vlastnej štátnosti je mimoriadne naivná predstava. V prípade vyhratej vojny by tento štát vôbec nepotrebovali. Práve naopak, jeho existencia  by im  sťažovala realizáciu ich povojnových plánov. Ak by ho ponechali aspoň vo forme nejakého samostatného administratívneho celku v rámci Ríše, už to by bolo možné považovať za úspech. Avšak v kontexte plánu úplnej germanizácie strednej Európy sa však ani táto alternatíva nejaví ako reálna. Veľkú časť jeho slovenského obyvateľstva by však  s istotou čakalo nútené vysťahovanie do rozsiahlych vojnou dobytých území porazeného Sovietskeho Ruska (Paradoxom je, že určitému avšak oveľa menšiemu počtu Slovákov sa tomuto osudu nevyhlo ani po porážke fašistov ). Tam by museli v ťažkých podmienkach začať meniť krajinu podľa predstáv fašistov. A ani tí, ktorých by vysťahovanie obišlo by si nemohli vydýchnuť. Ak by prežili vyhladzovacie akcie, ich postavenie „doma“ by bolo podobné postaveniu novodobých otrokov. Snáď s výnimkou hŕstky najvernejších členov Hlinkovej ľudovej strany a gardy. Všetci by však museli oddane a bezvýhradne slúžiť novým „pánom“ z Tisícročnej ríše, ktorí by sa na našom území usadili.  Samozrejme že plynutím času, by sa tento stav mohol meniť k lepšiemu. Pri takých mohutných zmenách je preto možné takmer s určitosťou tvrdiť, že veľká väčšina našich predkov t.j. rodičov, prarodičov  a praprarodičov by sa v tom čase z dôvodu núteného vysťahovania, premiestnenia, alebo vyhladenia vzájomne nestretla a nevytvorila páry a následne rodiny, tak ako boli vytvorené. A bez toho by sme neboli ani mi, ich potomkovia.

V Košiciach je na pamätníku neznámeho vojaka napísané: “ Vzdaj úctu každý kto ideš okolo, tým ktorí padli, aby si ty žil“.  Platí do doslova a bez rozdielu na to, či tým padlým vojakom  v boji proti fašistom bol Rus, Američan, Francúz, Angličan, Čech, Slovák, alebo bol inej národnosti.