Denník N

Kebyže mám odvahu ako Supertramp, idem do Mongolska (prvá časť)

Mongolsko

Bola to láska na prvý pohľad. A nielen kvôli Horalkám, ktoré som objavila na benzinke na okraji púšte Gobi. Chuť tohto arašidového keksu som nemala ústach už pol roka. Som zachránená! Mongolsko, už teraz si super.

Autom sa rútime cez nedávno postavenú asfaltovú cestu smerom do Ulanbátaru. Cesta vedúca cez púšť je miestami rovná ako pravítko. Pomaly sa však okolo nás zdvíhajú zelené, oblé kopce. Niečo je mi čudné. Sú to obyčajné kopce, ale predsa akoby som také niečo ešte nevidela. Aha, už to mám. Nie sú tu nikde stromy. Niekoľko sto kilometrové lúky, stepi a kopce bez stromov. Vlní sa to ako nejaká zelená perina bez jediného stromu, iba biele jurty a stáda dobytka sa sem-tam vynoria. Veľkú časť stromov vraj vykynožili ešte Džingischánove vojská. Dnes pokrývajú lesy iba 8 percent tejto obrovskej krajiny. Auto spomaľuje a musíme počkať, kým cez cestu prejdú kone. Tie sa v Mongolsku voľne pasú a preháňajú. Som nadšená, ale to čo mňa fascinuje, našu šoférku naopak rozčuľuje. Keď s tým odmalička vyrastáte, asi sa vám už nezdá také romantické, že musíte kľučkovať medzi kravami, kozami, jakmi a inými štvornožcami na ceste.

Mongolsko
Typická mongolská scenéria – voľne sa pasúce kone

„Zahraničných sa často pýtam, čo je ich obľúbený film. Strašne veľa z nich mi na to odpovedá, že Into the wild. Ja nechápem prečo to hovoria takmer všetci,“ čuduje sa mladý Amar, zatiaľ čo druhý Mongol mi opravuje počítač na prednom sedadle auta na parkovisku v Ulanbátare. „Je to preto, lebo všetci snívajú o tom, čo nemajú. Západniari, ktorí bývajú vo veľkých mestách a pachtia sa za kariérou, v kútiku duše často túžia po úniku do divočiny, za slobodou ďaleko od spoločnosti a uponáhľaného života,“ hovorím mu na to. Mimochodom, Into the wild patrí aj do mojej TOP 3, pokiaľ ide o filmy. Chris McCandless sa pod pseudonymom Alexander Supertramp vybral hľadať šťastie na Aljašku. Ak aj vám trhalo srdce pri pozeraní tohto filmu a napadlo vám, že sa raz možno tiež odrežete od sveta, nemusíte ísť práve zahynúť do severoamerickej divočiny. Môžete si namiesto toho kúpiť jurtu a dobytok v Mongolsku a nerušene sa presúvať po krajine ako nomád. Budete mať síce ťažký život, ale hlavne slobodu a voľnosť, akú si môže zvoliť takmer každý Mongol.

Mongolsko

Keď sa povie slovo nomád, mnohí si možno predstavia Hunov alebo iné stredoveké kočovné kmene. Nomádsky spôsob života však rozhodne nepatrí do minulosti. V súčasnosti žije nomádskym spôsobom života zhruba tretina obyvateľov Mongolska. Mongoli sú hrdí najmä na dve veci – na svoju veľkú dobyvateľskú minulosť a na nomádsky štýl života, ktorý nezanikol ani za čias komunizmu. „Mám 30 koní, 32 oviec, 28 kôz a 12 jakov. Život pastiera nie je ľahký, ale akceptujem ho a som šťastný,“ hovorí mladý 21-ročný nomád Suche, ktorý nás sprevádzal do mongolskej tajgy. A kto je vlastne považovaný za pastiera podľa mongolského zákona? Osoba, ktorej príjem počas väčšiny roka pochádza z chovu a pasenia dobytku. Ako to teda funguje? Na Slovensku si predsa nemôžem len tak kúpiť stádo koní a pásť si ich kde len chcem. V Mongolsku áno. Oddávna tu platí tradícia, podľa ktorej pôda je modun shanui, čiže je koreňom štátu a patrí celému spoločenstvu. Pôda je aj dnes v zásade verejným majetkom. Za čias komunizmu bolo súkromné vlastníctvo pozemkov vylúčené. Ale po páde režimu a prechodu krajiny na demokraciu a trhové hospodárstvo v roku 1990 sa to zmenilo. Nová ústava z roku 1992 uznala súkromné vlastníctvo a povolila vlastnenie pôdy súkromnými osobami, ale trvalo dlho, kým podrobnosti upravil zákon a obsah ústavy sa stal reálne uplatniteľným. V roku 2002 prijal parlament zákon, účinný od roku 2003, podľa ktorého mongolskí občania môžu vlastniť 0,07 až 0,5 hektárov pôdy v oblasti, kde daný občan žije. Cudzinci sú z tohto práva vylúčení, môžu však nadobudnúť užívacie právo k pozemku. Zo súkromného vlastníctva sú však vylúčení aj samotní občania v prípade, že ide o lesy, vodné rezervoáre a o to najdôležitejšie – poľnohospodársku pôdu a pastviny. Tie naposledy uvedené tvoria až 76 percent celkovej rozlohy krajiny, a to je presne to, čo nomádi pre svoj život potrebujú. Tam sa voľne pohybujú a neexistuje nijaký zákon, ktorý by presne upravoval užívanie pôdy týmito pastiermi dobytka. Pastieri dobytka v zásade neplatia dane z pozemku (nehnuteľnosti) – logicky, keďže ju ani nevlastnia – s výnimkou, ak si ustanovia stále zimné a jarné sídlo a zaregistrujú sa na miestnom úrade. Ani tieto daňové pravidlá sa však neuplatňujú počas tzv. dzud, čo je extrémne tuhá zima, ktorá raz za čas mongolské stepi postihne. Za posledných 50 rokov bol najhorší dzud na prelome rokov 2009 a 2010, ale pastierov potrápili –40°C-vé mrazy aj v apríli 2016. Nomádi sú tak zvýhodnení, aby prežili aj počas krutých podmienok a mohli sa slobodne presunúť, kam chcú.

Ak by ste mali z celého Mongolska navštíviť iba hlavné mesto, ani tam nechoďte. Hoci v Ulanbátare žije okolo 30 percent celkového počtu obyvateľstva, mesto vizuálne nie je reprezentatívnou vzorkou krajiny. Ulanbátar v preklade znamená „červený hrdina“, ale kvôli hlbokej betónovej rane, ktorú mu komunizmus uštedril, by sa mu skôr hodil názov panelákový hrdina. Napriek celkom peknému parlamentu vás hlavné mesto určite neohúri svojím šarmom a nebude ani súťažiť o najkrajšie mesto sveta. Mojimi obľúbenými činnosťami v Ulanbátare tak bola skôr honba za mongolským kašmírom a popíjanie českého čapovaného piva Budvar. Ďaleko od domova vás takáto pochúťka vie veľmi potešiť. Ak Ulanbátar, tak určite v júli, počas najväčšieho mongolského sviatku Naadam. Pestrá a megalománska otváracia ceremónia na hlavnom štadióne pripomína malú mongolskú olympiádu, všade samý jarmok, mongolská pochúťka chušur a hlavne domáci, ktorí majú oblečení tradičný odev, tzv. deel a tlačia sa pred sochou Džingischána, aby si s ním urobili selfie. Mimo Naadamu však najlepšie urobíte, ak sa vzdialite niekam na vidiek. Čo tak niekoľkodňový výlet na koňoch okolo jazera Khövsgöl a do mongolskej tajgy? Presne tam sme si to namierili my s Martinom. Krajina, v ktorej žije viac koní ako ľudí, je predsa pre jazdu na koni ako stvorená.

Cestou na sever sme si však chceli pozrieť takmer tristoročný kláštor Amarbayasgalant, jeden z troch hlavných budhistických centier Mongolska. Malo to iba jeden malý háčik. Ku kláštoru, ktorý leží ukrytý v trávnatých kopcoch, nejazdí verejná doprava. Pár sto kilometrov sme sa odviezli autobusom a potom sme začali – tak trochu naivne – stopovať. Stopovanie v Mongolsku však neznamená, že vám nejaký dobrák poskytne zadarmo prepravu na miesto, kam on sám smeruje. V Mongolsku sa za autostop platí. Alebo inými slovami, taxikárom tu môže byť každý. Napríklad aj matka s dieťaťom a starou mamou v aute, ktorá čaká na železničnej stanici, či si ju niekto „nenajmä“ ako šoférku. „Zvláštne. Predpokladám, že to je nezdanený príjem. Toto by na Slovensku neprešlo,“ zamýšľam sa, kým sa vezieme v prvom súkromnom taxíku. Ďalšie auto  nás odviezlo až na križovatku, odkiaľ viedla k Amarbayasgalantu už iba hrboľatá poľná cesta. Stáli tam asi štyri jurty. „Nie, ďakujeme, nechceme jesť. Chceme sa len dostať ku kláštoru.“ Aj tak nás však pohostili typicky mongolsky – teplým, jemne slaným mliečnym čajom. Dostali sme však aj jeden bonus – kyslý, tvrdý a žltý. Bol to sušený tvaroh, obľúbená mongolská maškrta. Nedokázala som to zjesť, ale ani som nechcela uraziť pani domácu. Začala som preto rozmýšľať, či to niekam nenápadne neschovám, ako Mr. Bean schoval nechutné jedlo pod kvetináč. Nakoniec mi to skončilo vo vrecku vetrovky a zostalo to v ňom niekoľko dní, kým som tam nenahmatala niečo mastné.

Mongolsko
Kláštor Amarbayasgalant
Mongolsko Mongolsko
Mongolsko
Hlavný chrám zvnútra

Jediný odvoz ku kláštoru sa črtal vo forme dvoch bezzubých podnapitých Mongolov. Našťastie sme nemuseli využiť ich služby a prišlo pre nás osobné auto. Asi mu dali echo tí z jurty, pretože prišiel na istotu. Po necelej hodine sa pred nami v diaľke objavil kláštor vôkol obsiaty jurtami, hore na kopci bielym kameňom vyložené obrovské tibetské písmo, biela stupa a, samozrejme, všade sa pásli kone. Wow. Tu budeme dnes spať. Už sme sa radovali šťastnému príchodu, keď nás šofér zrazu vyložil z auta. Uškrnul sa, že ďalej ideme pešo, čelom sa dotkol zeme na úctu Budhovi a už sa za ním víril prach. Pred nami totiž tiekla rieka. Vyzuli sme sa a opatrne, balancujúc s dvadsaťkilovými batohmi na chrbte sme pomaly prebrodili mrazivú vodu. Viac prekážok už v ten deň neprišlo. Mohli sme si vychutnať magickú atmosféru starého kláštora uprostred ničoty. Za komunizmu v Mongolsku násilne zahynulo tisíce budhistických mníhov, mnohé  rukopisy, sochy, cennosti boli zničené a stratené, zbúrali desiatky chrámov. Ale komplex aj tak prežil a je v perfektnej harmónii s okolitým prostredím. Prespali sme v jurte u domácich. Mongolské jurty mali vždy vnútri postele, poukladané dookola, takže sa nespalo na zemi. V strede bola plechová piecka. Mojou obľúbenou časťou jurty boli ale vždy pestro namaľované dvere drevené dvere. Mimochodom, podľa mongolskej povery by ste dvere nemali príliš silno zabuchnúť. Inak sa na to miesto už nevrátite.

Mongolsko
Mongolskí nomádi bývajú v jurtách. Pri častých presunoch je to to najpraktickejšie bývanie.
Mongolsko
Mongolská jurta (Gaya´s Guest House, mesto Kharkhorin)
Mongolsko
Pohľad do vnútra jurty. (Gaya´s Guest House, mesto Kharkhorin)

Po oddychu pri Amarbayasgalante nás čakalo vytúžené dobrodružstvo na koňoch.

„Kam idete?“ Prihovoril sa nám mladý chalan z poloterénneho auta v meste Mörön. Šofér sa volal Tuk, a za pár dní sa z neho stalo niečo ako náš sprievodca, šofér a kamarát 3v1. „Čo presne chcete zažiť?“ Do ruky mi strčil rôzne fotografie a mapu Mongolska. Keď som zbadala fotku chlapca sediaceho na chrbte soba, bolo rozhodnuté. Ideme k Tsaatanom do východnej tajgy!

Pokračovanie v druhej časti.

Text a foto: Marta Rajková

Našu ročnú cestu môžete sledovať aj na www.facebook.com/travelistan alebo na našom webe www.travelistan.sk.

Teraz najčítanejšie