Denník N

Kebyže som Supertramp, idem do Mongolska (druhá časť)

Mongolsko

Bola to láska na prvý pohľad. A nielen kvôli Horalkám, ktoré som objavila na benzinke na okraji púšte Gobi.

Tsaatanovia sú len jedným z mnohých tradičných kmeňov žijúcich v Mongolsku. Sú však azda najjednoduchšie rozpoznateľní, keďže namiesto oviec alebo jakov chovajú stáda sobov a praktizujú šamanizmus. Aby sme si teda urobili dobrodružstvo na koňoch ešte záživnejším, rozhodli sme sa navštíviť práve etnikum Tsaatan vo východnej tajge.

Tuk za nás vybavil všetko podstatné – sprievodcu aj permit do pohraničnej oblasti. Zostávalo nám už iba nakúpiť zásoby jedla na 9 dní a pobaliť sa. Kým sme sa vytackali z jurty, traja Mongoli už prichystali naše kone. Starý skúsený Mongol s veľmi prívetivým výrazom v tvári s nami napokon nemohol ísť. Namiesto seba priniesol mladého chalana menom Suche. Mal na sebe červený deel s modrým opaskom a vážny výraz v tvári. Suche si zase priniesol so sebou svojho bratranca. Prezývali sme ho Džingis, keďže jeho jazdecký štýl pripomínal veľkú dobyvateľskú minulosť Mongolov. Namiesto pôvodných štyroch koní sme tak mali šesť a namiesto jedného sprievodcu dvoch. „Títo chalani žijú v divočine od malička. Vedia všetko, čo treba.“ Mali iba 20 a 21 rokov. „Toto je tvoj kôň.“ Zaviedol ma starý Mongol k snehobielemu koníkovi. Nasadla som a Mongol ukázal na zelenú lúku. „Prejdi sa.“ Iba spokojne prikývol v zmysle, že „je to oukej“. Nič viac. V Mongolsku vám ku koňovi nedajú nijakú inštruktáž. Prečo by to aj robili, keď tam jazdia na koni už 5-ročné decká.

Mongolsko
Naši mladučkí sprievodcovia, bratranci Suche a Džingis.

Už na konci prvého dňa sme odfukovali a lamentovali nad boľavým zadkom. Ešte osem dní. Uff. Na trek sme sa nijako špeciálne nepripravovali. Sme už vyše pol roka na cestách, väčšinou sa trkoceme v autobusoch, vlakoch, maršrutkách a veľa aj vysedávame pred počítačom. Pre naše vetché zlenivelé telíčka tak bolo tých 9 dní v konskom sedle niečo ako výcvikový tábor. „Tretí deň bude kritický. Ale potom si zvyknete,“ smial sa Tuk pred odchodom. Čo tým asi myslel? Nakoľko kritický? Nuž, po dvoch dňoch romantických prechádzok cez lesy a lúky sme to zistili. Martina očividne veľmi bolí zadok a ja si necítim kolená, takže pri kluse už nedokážem poriadne vysadať zo sedla. Uchýlim sa teda k mongolskému štýlu jazdy, pri ktorom človek ostáva stále sedieť v sedle. To ich jemné skackanie v sedle mi vždy pripadalo akési smiešne, ale keď mi to má uvoľniť kolená, urobím pre to čokoľvek. S Martinom jeden na druhého pozeráme, kto sa skôr ozve, že potrebujeme prestávku v klusaní. Za nami však už Džingis vehementne poháňa kone. „Ču! Ču!“ Z prestávky teda nič nebude. Zatínam zuby a svojmu mozgu sa snažím naprogramovať, že ma telo nebolí. Striedam vysadanie zo sedla s mongolským skackaním a tvárim sa, že som nad vecou. Lúku s bielymi kvetmi čoskoro vymenili močiare a dážď. Prebrodili sme niekoľko malých riek a už som nevedela, či sa valí voda zvrchu alebo zdola.

Mongolsko
Prvý deň sme prežili. Čaká nás ešte osem…
Mongolsko
Martinov kôň, ktorého nazval Karol. Má nad sebou síce symbol šťastia, no predsa to nedotiahol až do konca

Suche a Džingis nakoniec našli pár metrov štvrocových pevnej pôdy, na ktorej sme sa mohli utáboriť. Založili veľký oheň, začali sme sušiť a variť. A takto to to bolo vždy. Chalani spravili oheň, doniesli vodu, našli miesto na nocľah. Postarali sa o nás ako medvedica o svoje mláďa. Vždy som si myslela, že niečo vydržím, mám rada hory, život v prírode aj vidiecky spôsob života, dokonca aj kozu viem podojiť. Tu som sa však cítila ako mestská padavka, ktorá sa bojí, že jej premokne stan a zamrzne v mokrom spacáku. Prizerám sa ako mi niekto robí oheň, sedlá mi koňa a cítim sa miestami ako idiot. Stále na tom však nie som tak zle. Niektorí turisti si na kone berú aj laptopy, či polmetrové filtre na vodu, ako sme sa neskôr dozvedeli od Sucheho. Jedno je však isté, keby ma tam nechali samu, tak hádam ani neprežijem. Uvedomila som si svoju fyzickú a psychickú slabosť oproti týmto dvom Mongolom. Boli to takmer deti. Občas sa medzi sebou šantili a smiali ako malí chlapci. A pritom prežijú v hociakých podmienkach. Keď prší moknú, keď je zima mrznú. Ráno sa vysušia a alebo aj nevysušia. S úsmevom na tvári a s ľudovou piesňou na perách idú ďalej.

Siedmy deň bol masaker. Všetko, čo sme zažili doteraz, bolo nič oproti siedmemu dňu. Prešli sme cez horúce lúky bzučiace miliónmi ovadov. Poobednú smenu si zase zobrali húfy komárov. Zdolali sme drapľavé kríky vyššie ako kone, množstvo riek, močiarov, kopcov aj lesov. Poobede sme prišli na miesto, kde mali byť soby. Po Tsaatanoch a po soboch však ani stopy. Musíme sa vrátiť.

Mongolsko
Suche a ja

Držím nákladného koňa, kým chalani naňho pripevňujú batožinu. V tom pocítim bolesť na ľavom stehne a skričím „ááuu!“. Na stehne mi svieti otlačok celého konského chrupu, ktorý sa na niekoľko týždňov premenil v modrinu väčšiu ako dlaň. Bola to moja chyba, a tak sa zasmejem, ostatní sa tiež zasmejú. Nikto môjmu „úrazu“ nevenuje ani pohľad. Tu sa bolesť skrátka nenosí. Kamenným výrazom ako Indián z winnetuovky sa tvárim, že ma nič nebolí a nasadám do mokrého sedla, ktoré podomnou vydáva čľapkavý zvuk. Bolo už okolo šiestej večer, keď nám do cesty úplne náhodou prišla pohraničná stráž. Boli na koňoch, ako inak, a vyzbrojení kalašnikovmi. Ukázali sme im permity a na oplátku sme ich požiadali o selfie. Milé stretnutie. Dozvedeli sme sa však, že Tsaatanovia sú od nás asi 30 km vzdialení. „30 kilometrov?! Veď to je takmer ako ďalší celý deň jazdy?“ Pritom podľa plánu sme už mali byť v cieli. „Pôjdeme až do zotmenia. Musíme však ísť rýchlejšie.“ Preložil nám Tuk rozhodnutie sprievodcov. Za pár minút sme preklusali do močaristej tajgy. Kone sa neustále zabárali do vody a potkýnali sa. Mali sme ísť rýchlo, ale tajga nás spomalila ako slimáky. Zrazu sa podomnou kôň prudko prepadol. Spadla som a rýchlo sa prekútúľala na druhý bok, aby ma kôň nekopol. Potom si pamätám už iba to, že mám polku tela vo vode, ľavé rameno celé zaborené v močiari. Pravou rukou sa chytím trávy nadomnou a začnem sa pomaly ťahať z vodnatej jamy. Suche ma už čaká s koňom, ktorý mi medzitým odbehol. Mokrá sadám do mokrého sedla a ide sa ďalej. Tajne dúfam, že sa naše kone neopustia na duchu a nedopadneme ako Atreyuho kôň v Nekonečnom príbehu. Pravou rukou držím opraty a ľavou sa držím sedla, aby som z neho od únavy nevypadla. Za to Džingis v zelenom deeli vytrvalo poháňa kone a jeho bratranec si veselo spieva melódie, ktoré sa mi asi už naveky vryli do pamäti. V ten deň sme k Tsaatanom neprišli. Bolo pol jedenástej, keď nás na kopci chytila víchrica a to bol mokrý koniec siedmeho dňa.

Po troch hodinách jazdy sme konečne uzreli v údolí asi tucet sivých stanov. Okolo nich sa pásli soby a zvedavo nás oňuchávali. Tsaatanovia nás privítali slaným mliečnym čajom a ubytovali nás v jednom z ich teepee, ktoré sa tu nazýva ortz. V strede je plechová piecka, dookola stoja postele. V podstate ako v jurte, ale ešte jednoduchšie. Kým popíjame zdvorilostnú šálku čaju, do ortzu nakúka biely sob a hľadá sol. Domáca ho milo odháňa. Táto rodina mala 50 sobov, ale niektorí majú aj viac alebo menej. V letnom dočasnom sídle Tsaatanov sme strávili celý deň. Oni tu však zostávajú táboriť až do augusta, kým sa neochladí, aby sa tak opäť posunuli späť na juh. Soby totiž potrebujú chladnejšiu klímu, za ktorou musia ich majitelia v lete putovať desiatky kilometrov na sever. Poobede sme sa už len fotili so sobmi a prezerali si šperky a čačky-bačky vyrobené zo sobích parohov či kože na miestnom ad hoc minijarmoku.

Mongolsko
U Tsaatanov
Mongolsko
Sob nakúka do ortzu
Mongolsko
Naši domáci
Mongolsko

Posledný deň sme na koni prešli vyše 40 km a vrátili sme sa do mestečka Tsagaan Nuur. Vrátili sme sa takmer všetci. V stepi sme museli nechať jedného člena – Martinovho bieleho koňa, ktorý už ďalej nevládal. Osedlaný ostal prenocovať sám tam, kde ostal, až do druhého dňa. V Tsagaan Nuur sme sa rozlúčili s našimi sprievodcami, osprchovali sa po deviatich dňoch – ak nerátame čvachtanie sa v ľadovom jazere Khövsgöl – a vrátili sa každý do svojej reality.

V Ulanbátare nás ešte čakal mongolský sviatok Naadam. Za praživej horúčavy sledujeme otvárací ceremoniál na hlavnom štadióne. Mongoli pripravili naozaj veľkolepú show. Hunov preháňajúcich sa na koňoch ako symbol začiatkov dejín tejto krajiny, vystrieda veľký Džingischán, po ňom prichádzajú ďalšie a ďalšie scénky z mongolskej histórie až po socialistickú revolúciu a vystrelenie prvého mongolského kozmonauta do vesmíru. Všetci jasajú a mávajú vlajkami. Po ceremoniáli nastupujú na štadión zápasníci. Majú jednotný kostým s dlhými rukávmi a odhalenou hruďou. Podľa legendy sa vraj jedna amazonka zúčastnila súťaže a porazila všetkých svojich mužských súperov. Aby sa teda v budúcnosti predišlo takejto nehoráznosti, zápasníci musia odvtedy odhaliť svoju hruď, aby bolo jasné, s kým majú do činenia. Namiesto súťaže silákov sa však presúvame do vedľajšej arény, kde sa práve začína súťaž v lukostreľbe mužov. Všetci majú oblečný tradičný mongolský kabát – deel pestrých farieb a na hlavách čiapky. Po nich nasledujú ženy a sústredene mieria na terč, ktorý je, pre mňa prekvapivo, umiestnený na zemi. Highlightom celého Naadamu však sú preteky na koňoch. Vtipné je, že súťažiace kone sú niekedy staršie ako sám džokej. Pretekajú totiž deti – 5 až 13 ročné. Je to iný svet. U nás 5-ročné dieťa hádam ani do škôlky nepustia samé. Tu si tí drobci cválajú o dušu do cieľa za ovácie niekoľkodesaťtisícového publika. Najpopulárnejšie sú 22 kilometrové preteky 5-ročných koní. Každý chce stáť v prvom rade, čo výrazne pociťujem, pretože od náporu sa nakláňam ako veža v Pizze. Martin ma vezme na krk, a tak mám perfektný výhľad na fascinujúci záver pretekov. Decká bez sedla, plieskajúc malými ručičkami po koňoch, sa rútia do cieľa. Víťaz má však jasný náskok. Len nech mu tá sláva nestúpne do malej hlavičky.

Mongolsko
Asi päťročný jazdec na päťročnom koni si cvála pre víťazstvo
Mongolsko
Druhé miesto…
Mongolsko
Publikum je nadšené
Mongolsko
Mongolsko
Súťaž lukostreľby žien, Ulanbátar

Mongolsko je to najlepšie, čo som počas sedemmesačnej cesty videla. Mongolsko má šmrnc. Má svoje problémy, ale aj slobodu, voľnosť a hrdosť. Cítiť to nielen na stepi a v tajge, ale aj počas cesty autobusom. V ázijských autobusoch je často pustený televízor s miestnymi popovými hitmi, ktoré vás majú počas dlhých presunov zabávať, no v skutočnosti vás skôr iritujú. V Laose a Kambodži je každý klip a pieseň o nevere, o stroskotanom vzťahu a sklamaní v láske. V Indii vám pília uši piskľavé hlasy submisívnych žien klipkajúcich veľkými mihalnicami na silných alfa samcov. Skormútení Rusi si televízor pre zmenu nepustia vôbec. Mongolské vypaľováky však boli iné. Boli síce rovnako monotónne a po chvíli otravné, ale najpozitívnejšie aké som videla. V klipe krojovaní muži a ženy s rozpaženými rukami ukazujúc hrdo na svoju krásnu krajinu, v pozadí sa preháňajú kone a všetci sa usmievajú.

Kebyže mám odvahu ako Supertramp, išla by som žiť na mongolskú step. Ale keďže ju nemám, na Mongolsko iba nostalgicky spomínam. A možno som len bola v minulom živote mongolský pastier, že mám to Mongolsko tak rada. Alebo kôň…

Text a foto: Marta Rajková

Našu ročnú cestu môžete sledovať aj na www.facebook.com/travelistan alebo na našom webe www.travelistan.sk.

Mongolsko
Mongolsko je super

Teraz najčítanejšie

Marta Rajková

Som cestovateľka, blogerka a freelance prekladateľka. Hovoria mi digitálny nomád, no ja si len žijem svoj sen.