Denník N

Keď ešte nebola psychiatria (psychiatriou)

10. októbra je svetový deň duševného zdravia a pri tej príležitosti by som si chcel trochu zaspomínať na to, čo som nikdy sám nezažil – čo je obecne niečo, na čo sa spomína najlepšie – pretože sa to obvykle v ľudskej mysli rôzne koloruje a dokresľuje do podoby, v akej nás to najviac fascinuje. Ide o históriu psychiatrie, keď ešte vlastne nebola žiadnou psychiatriou.

Asi nikoho nejako zvlášť neprekvapí, že slovo psychiatria sa vôbec prvýkrát použilo až na začiatku 19. storočia, pričom vyšlo z úst nemeckého lekára Johanna Christiana Reila. Vtedy sa celkovo v psychiatrii mnohé rozvírilo práve v nemecky hovoriacom okruhu. Emil Kraepelin (Nemec) a Eugen Bleuler (Švajčiar) sú autormi učebníc psychiatrie, z ktorých sa psychiatrom dodnes krúti hlava, a je na nich v pravde čo obdivovať. Rád si k týmto chlapíkom občas zájdem po inšpiráciu. Moje najobľúbenejšie pasáže z dejín psychiatrie sú zrod psychoanalýzy, ktorej pôrodníkom bol Sigmund Freud (Rakúšan narodený na Morave), a jeho rozkol s jeho niekdajším žiakom, priateľom a obdivovateľom Carlom Gustavom Jungom (Švajčiar). Ale nie o tom budem dnes písať. Zaujíma ma najmä utrpenie duševne chorých ľudí v histórii ľudstva, v kontraste s dnešnou snahou o ich plnú destigmatizáciu, alebo ešte krajšie, normálne včlenenie do spoločnosti, po čom ja sám roky veľmi túžim. Ľudia s duševnými poruchami si museli v minulosti prechádzať mimoriadnymi skúsenosťami. Spomeniem len niektoré z nich.

Skúsenosť nepochopenia

V prvom rade ide o nepochopenie podstaty šialenstva. Prakticky celú históriu ľudstva jedinci s duševnými poruchami, ktoré by sme dnes nazvali depresiou či schizofréniou, čakali na to, aby sa ich trápenie odmytologizovalo a oddémonizovalo. Šialenstvo vzniká vplyvom činností zlých síl, je to posadnutie diablom, počúvali títo ľudia na svoju adresu, keď boli oblievaní studenou vodou, vyháňaní z miest alebo vypočúvaní inkvizíciou. Ale boli (a sú) aj jemnejšie vysvetlenia, ako že tento človek má značnú nerovnováhu vo svojich telesných šťavách, preto mu treba dať toto a hento, alebo má veľa vlhkosti (vlhkosť a voda sa dávali do súvislosti so šialenstvom veľmi často), ktorú treba vysušiť, až po dnešné predsudky, že nesprávne žil, preto sa teraz trápi. Ktovie, či aj naše redukované neurochemické predstavy nie sú tiež len súčasťou tejto pokračujúcej šablóny, v ktorej chceme bláznivosti síce porozumieť, ale tak nejako zjednodušene, že nám predsa len uniká jej naozajstný základ.

Skúsenosť obetného baránka

Na koho zvaliť nešťastie v obci, hladomor, dlhotrvajúce búrky, spory, nedostatočnú úrodu, či dokonca úmrtie kňaza alebo nevinného dieťaťa? Za to všetko môže zlo! Zlo, ktoré sa medzi nami neviditeľne a temne plazí, takže ho len veľmi ťažko rozpoznať na prvý pohľad, ale ak ho predsa len identifikujeme a pošleme preč, odíde nielen ono, ale aj jeho dôsledky. Tento mechanizmus je jadrom akejkoľvek psychológie obetného baránka, v ktorej už len tým, že určíme pôvodcu zla, sa obci uľaví, napätie obyvateľov zníži a predstava, že riešením tohto stelesneného zla sa vyriešia aj jeho negatívne vplyvy, bola kolektívnym magickým myslením doslova požehnávaná. Nemyslite si však, že sa to týka len stredoveku. I dnes k tomu máme sklony. Na koho ten štít nešťastia zavesiť? Často najmä na toho najviac bezbranného a nevinného, aby niesol hriechy celej skupiny. Na blázna! Tak sa kolektívne polieval vodou alebo sa na neho vylieval moč, posielal sa za hradby mesta, pretože čo je za hradbami, to už nemôže škodiť, posielal sa v rituáli zvanom farmakos (očistenie od zla) mimo miest a obcí. Preto je blázon často vlastne tulák a preto je tulák vždy podozrivý z toho, že je vlastne bláznivý.

Skúsenosť sociálneho vylúčenia

Hieronymus Bosch: Loď bláznov (1490-1500)
Hieronymus Bosch: Loď bláznov (1490-1500)

Predchádzajúce s týmto súvisí, ale nielen. Je totiž pravdou, že o týchto zvláštnych jedincov sa mnohí ľudia starali, považovali ich často aj za v istom zmysle obdarených a to, čo si mrmlali pomedzi chlípanie horúcej polievky, malo istý skrytý a magický význam. Boli to pauperes Christi, Kristovi chudobní a biedni, ktorých bolo treba prijať a dať im občas nejaký milodar. V niektorých obciach sa vraj o nich starali spoločne a kvázi organizovane. Ich postihnutie bolo vnímané ako súčasné nadanie niečím tajomným, čomu však nik nedokázal poriadne porozumieť. Nevie sa presne, čo je pravdy na lodiach bláznov, ale Michel Foucault vo svojich Dejinách šialenstva ospravedlňuje ich reálnu existenciu. Vidíme ich na mnohých maľbách, ako sa plavia Porýním, a vnútri loďky majú svoj vlastný svet. Čo to bolo, ak to bolo? A ak nebolo, nie je to metaforou častého kolektívneho prístupu k nim? Dať ich dohromady, nech si žijú pokope, niekde mimo slušných, kultúrnych, usporiadaných a normálnych ľudí (medzi nami, najčastejšia verzia normality, s akou implicitne pracujeme je, že je to len štatistická záležitosť alebo iná verzia pre formálne usporiadaný život – fujtajbl!). Je to opäť súvislosť bláznivosti a vodného živlu? Je to tendencia dať im slobodu, nech si robia to, čo chcú, len nech je to mimo našej obce? Je to len alegória? Alebo je to len hnusne sofistikovaný ťah, ako sa ich zbaviť, pretože takto sú vlastne väzňami vlastnej slobody, vydaní na milosť a nemilosť osudu, ako píše Michal ČernoušekŠílenství v zrcadle dějin?

Skúsenosť okov a väznenia 

Tony Robert Fleury: Doktor Philippe Pinel oslobodzuje bláznov z reťazí (1795).
Tony Robert Fleury: Doktor Philippe Pinel oslobodzuje bláznov z reťazí (1795).

Niečo iné je nutnosť použitia obmedzujúcich prostriedkov v prípade nebezpečného a agresívneho človeka, niečo iné sú okovy a reťaze pre človeka, ktorý je chorý. Koľko ľudí bolo väznených v neľudských podmienkach len preto, že trpelo duševnou poruchou? Nevieme si to dnes ani predstaviť. A to, ako sa asi zneužívala moc dozorcu v takýchto „zariadeniach“ si zas predstaviť určite vieme, ale rozhodne nechceme. Len preto, že spoločnosť nevie, čo s nimi, si zaslúžia okovy a pobyt na chladnej dlážke, tvrdej posteli alebo slame. Kto by sa potom na ich mieste naozaj nezbláznil? Psychiatrická legenda, opradená polopravdami a dobrým pocitom dnešných psychiatrov, doktor Philippe Pinel, vraj bláznov oslobodil z okov. Skutočnosť je však taká, že toto oslobodzovanie bol veľmi pomalý proces a zdĺhavý prerod. Ak sú moje informácie správne, tak Pinel oslobodil trinástich, starostlivo vybraných jedincov, aby na nich vyskúšal svoju predstavu morálnej liečby. Iste, že to bol veľký krok, ale netreba ho giganticky nafukovať mýtickými rozmermi a pomyselne za to bozkávať Pinelovi ruky, ako to robí žena na maľbe, ktorá vyobrazuje túto udalosť.

Skúsenosť drastických terapeutických metód

O tomto by som mohol písať celé pojednania. Čo sa do bláznov napchalo emetík (liekov na zvracanie), laxatív (preháňadiel), chinínu a vitriolu, koľko vody na nich vylialo a koľkokrát museli byť ponáraní, aby sa vynorení očistili od šialených bludov a zrodili pre život v reálnom svete? A čo moderná história? Ako je vôbec možné, že za také šarlatánstvo, ako je prerušenie frontálnych lalokov, teda za prefrontálnu lobotómiu, získal divoký portugalský experimentátor António Egas Moniz Nobelovu cenu? Mohlo to byť celé myslené dobre, ale nebolo to vtedy skôr kolektívne šialenstvo na strane lekárov, ktorým v ich túžbe a nadšení v pomoci duševne chorým ľuďom chýbali reálne fungujúce brzdy?

Vážení! Sú však toto všetko argumenty pre antipsychiatriu, pre znepriatelenie si a potieranie psychiatrie? Nie! Určite nie! Skôr pre jej ďalší vývin a skvalitnenie.

Sú to tisícky príbehov, ktoré nás zdvihnutým prstom upozorňujú, že sa máme úprimne a celou silou snažiť o pochopenie duševných porúch a ľudí, ktorí nimi trpia. A to sa vonkoncom netýka len nás, profesionálov v oblasti duševného zdravia.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.