Keď sa bolesť zmení na spomienku
Tento titulok môže mať dva významy a dá sa pridať k dvom úplne odlišným príbehom. Príbeh A. je príbehom mladej ženy, ktorá sa viac ako tri roky trápila s onkologickým ochorením. Absolvovala 12 operácií, z toho dve boli vyslovene život zachraňujúce. Bola jednou z prvých na svete, čo dostali úplne nový liek a mala naň takú zlú reakciu, že ju museli oživovať v sanitke a doteraz nevie, či sa jej to zdalo alebo naozaj počula záchranára, ako hovorí do vysielačky, že sa obáva, že o pacientku príde.
Počas troch rokov stratila 25 kilogramov, pričom na začiatku choroby mala necelých 60. Mávala hrozné bolesti, prebdené noci, stres a totálna únava ju priviedli do takého stavu, že prosila manžela, aby ju strážil, lebo sa bála, že by mohla spáchať samovraždu. Ten nový prevratný liek ju napokon zachránil, keď jej upravili dávkovanie. Zdravotne sa dávala dokopy ešte asi päť rokov po tom, čo jej povedali, že sa vyliečila. Celkom fit nie je ani dnes, 12 rokov od vyzdravenia. Bolesti už nemá, má len spomienky a tie už pomaly blednú.
Deti z príbehu B. zažívali celkom inú bolesť. Drsnú, drásajúcu, najväčšiu z najväčších. Keď im rakovina zobrala mamu mali 11, 13 a 17 rokov. Netušili, že je chorá a ona to ani nemusela až tak dlho tajiť. Zomrela asi tri mesiace od diagnostikovania. Dnes majú 26, 28 a 32 rokov.
Prvých päť rokov po maminej smrti bolo hrozných. Otec sa navonok spamätal rýchlo, ale po pár mesiacoch sa psychicky zložil. Deti mali väčšie „šťastie“. Veľa sa medzi sebou rozprávali, riešili pubertu, školu a domácnosť, nejak sa im podarilo preplávať. To neznamená, že nemali bolesť v duši. Mali a často bola neznesiteľná.
Pomaly sa pretransformovala na spomienky. V súvislosti s mamou už nehovorili o traume, ktorú im jej smrť spôsobila. Čoraz viac sa snažili privolať si spomienky z čias, keď bolo všetko fajn. Bolesť už necítia, majú len spomienky a tie neblednú. Práve naopak. Najstaršia z detí má už svoje vlastné deti a o babke im veľa rozpráva. Toto sú spomienky, ktoré nezomrú.
