Keď stačí aj málo

Z rozľahlého vestibulu prešla do zadnej časti chodby, vpravo bolo schodište, ktoré viedlo obomi smermi. Po krátkom váhaní sa vybrala dole, kráčala pomaly, suterénne priestory nemá rada. Zostupovala pomaly váhavými krokmi, jej pohyb presne odzrkadľoval jej momentálne rozpoloženie. Len čo prešla prvú časť schodov, otvorila sa pred ňou dlhočizná chodba. Boli to tmavé a mimoriadne neútulné priestory, pod stropom sa ťahali rúry rozličných tvarov, niektoré užšie, iné širšie.

Odpudivé prostredie, napadlo jej pri prvom pohľade pred seba, pred ňou snaživo tlačili akýsi vozík dve mladé ženy oblečené v bielom. Po pravej strane lemovalo chodbu niekoľko širokých dverí, všetky pôsobili mimoriadne ošumelo, boli síce natreté farbou, ale tá už na mnohých miestach opadla a všetko tu v nej zanechávalo nepríjemný dojem. Radšej nasmerovala zrak priamo pred seba a sústredila sa na svoj krok, takto sa cítila aspoň o kúsok lepšie, ale zatuchnutý vzduch jej nerobil dobre. Konečne vyšla z tejto nekonečnej chodby, mala na výber z niekoľkých možností. Išla presne podľa inštrukcií, ktoré dostala, ešte kúsok priamo a potom do chodby vľavo. Aspoň tu to vyzeralo podstatne lepšie, hnusné zodraté linoleum vystriedala svetlá dlažba a celkový dojem bol hneď lepší. Na konci chodby bolo v rade za sebou niekoľko sedačiek, jej kroky smerovali práve tam.

Postavila sa pred jedny z dverí a snaživo čítala tabuľku pripevnenú na stene, meno lekára jej hovorilo, že je na mieste. Z kabelky vybrala kartičku poistenca, k tomu niekoľko ďalších papierov a poslušne čakala. „Čakáte na pána doktora?“ ozvala sa moletná žena s guľatou tvárou, ktorá po čase vyšla zo žltých dverí. Zostala taká zaskočená, že mala problém zo seba dostať súvislú vetu, jediné na čo sa zmohla bolo slovko áno. Bola to očividne sestrička, schmatla papiere a vo dverách povedala: „Posaďte sa a čakajte.“ Nemala na výber, len čo sa dvere ambulancie zatvorili, prekontrolovala čas, aby vedela ako na tom je a posadila sa na hnedú sedačku. Bola viac ako mäkká, jej telo sa do nej zaborilo, čo jej vôbec nebolo príjemné. Až vtedy si všimla, že v nábytku popri stene je vsadené veľké akvárium, malo úctyhodné rozmery. Voda v ňom bola čistá a panoval v ňom čulý život, pestrofarebné rybky rôznych farieb a veľkostí sa preháňali zo strany na stranu. So záujmom ich sledovala a popri tom počúvala rozhovor dvoch starších mužov povedľa nej. Okrem iných informácií sa dozvedela, že akvárium patrí doktorovi, vraj je to jeho vášeň.

Ticho sedela bez akéhokoľvek pohybu a kochala sa rybičkami, po ceste tými neprívetivými chodbami mala pocit, že je tu krásne. Vedela, že to nie je celkom pravda, ale cítila to tak.