Keď už nechcú na vás plytvať
Adi potrebuje obličku. Jednu jej vybrali, lebo na nej mala nádor a už sa nedala zachrániť, druhá jej zlyháva, lebo nestačí na opakujúce sa infekcie, ťažké lieky a celkové oslabenie organizmu. Adi je v poradovníku na transplantáciu. Zatiaľ chodí na dialýzu a berie aj onkologickú liečbu, lebo rakovina metastázuje. Adi vie, že hoci je v poradovníku a našli by aj vhodného darcu, je veľmi pravdepodobné, že uprednostia niekoho iného.
Ona je prílišné riziko, pre ňu, v treťom štádiu rakoviny, a teraz mi Bože odpusť, budem ju citovať, je zdravá oblička plytvanie. Nie je hlúpa, a hoci chce veľmi žiť, nie je ani necitlivá či emocionálne vyprahnutá. Uvedomuje si aj to, že transplantácia je náročná a riziková operácia aj pre niekoho, kto je v oveľa lepšej kondícii ako ona, kto má väčšie predpoklady obličku prijať a ešte si s ňou dlho požiť.
Prípad Adi je trochu extrémny, ale vo svojej podstate nie príliš odlišný od tých, keď nastane situácia, kedy stojí lekár, poisťovňa aj pacient pred dilemou, či ešte pokračovať v liečbe, nasadzovať drahé lieky, operovať s tým, že pacient operáciu nezvládne alebo to už nechať tak, sústrediť sa na čo najväčší komfort pre chorého. Hranice sú tu veľmi pohyblivé, každý prípad je osobitný, nie každý je ochotný vzdať sa, ľudia majú pocit, že stále pribúdajúce správy o nových liekoch, terapiách, postupoch sú práve tým, na čo čakali.
Ideálny stav (ak vôbec možno toto slovo použiť), kedy sa pacient, lekár aj byrokracia každý zo svojho hľadiska zhodnú na tom, že stačilo, nastáva podľa lekárov aj pacientov, s ktorými som hovorila, málokedy. Je to sivá zóna, priestor, kde sa chodí po špičkách, téma, o ktorej sa ťažko hovorí, lebo je zraňujúca a kde vždy hrozí obviňovanie z cynizmu a necitlivosti.
Ako mnohé podobné etické problémy, aj tento vyvoláva pochopiteľné emócie, ktoré často prehlušia podstatu. Lekárska veda postupuje závratne dopredu pri diagnostike, liečbe aj prevencii, ale niektoré otázky zostávajú. Lebo nie sú len o číslach, mierach a štatistikách.
