Keď budem veľká, nechcem byť učiteľka
Dnes, o takmer 2 roky neskôr, chápem o čom to celé bolo. Napriek tomu, že som nadovšetko milovala svoje predošlé dve školy a dodnes som presvedčená, že patrili medzi to najlepšie, čo som mohla v banskobystrickom kraji v tom čase dostať, vidím, že som chtiac nechtiac o niečo prišla. O kritické myslenie. Detskú zvedavosť. Hľadanie pravdy. Prirodzený prehľad. Zdravú škriepivosť.
Posledné dni venujem väčšinu svojho produktívneho, vlastne často i oddychového času, sledovaniu udalostí okolo školstva. Štrajk sem, demonštrácia tam, napíšme listy, povedzme, odkážme, dokážme… Mnohí nám, učiteľom, vyčítajú, že sme sebeckí a zabudli sme o kom a čom to celé je. Že nemyslíme na deti a rodičov? Aby sa politickej elite vôbec oplatilo zaoberať sa otázkou vzdelávania, treba dokázať, či sme niekedy NIEČO urobili pre štát. Alebo sa treba aspoň chystať urobiť.
Keď som mala 18 rokov nastúpila som do prvého ročníka na Univerzitu sv. Cyrila a Metoda v Trnave študovať politológiu. Byť političkou? To by som musela vedieť lepšie klamať a poľaviť zo svojho charakteru. Také boli moje predstavy. Ako teda naložiť so svojou budúcnosťou? Netuším. Hlavne, že bude titul.
Na fakulte som stretla úžasných ľudí. Od spolužiakov, cez doktorandov až po pár vedúcich seminárov a prednášok. V konkurenčnom prostredí šikovných ľudí som bola na úrovni ega tlačená byť stále kvalitnejším a lepšie pripraveným študentom. Koniec koncov, priemer mojich známok z predošlých škôl sa zväčša hýbal okolo maxima 1,5. Mala som pocit, že to je dôkaz mojej inteligencie z čoho mi prirodzene vyplývalo, že na výške nebude treba vynakladať väčšiu snahu. No písanie seminárok a esejí sa javilo čoraz náročnejšie. Predtým predsa stačilo ukázať vedomosti nadobudnuté z učebníc či poznámok. Argumenty? Kde to hľadať? To mám teraz začať všetko skrz-naskrz čítať? Do termínu odovzdania prác ostávalo málo času. Čo si počať?
Keď prišli prvé skúšky a na Dejiny politického myslenia bolo treba demonštrovať Sokratove teórie, či na Politický systém vybrať 0-4 správne odpovede z ponúknutých štyroch možností, nevedela som prestať šomrať. Veď to nám nik na prednáške nehovoril! Odkiaľ som to mala vedieť? Nik mi nedal knihu do ruky. Nenapísal od strany po stranu, z ktorej sa treba učiť! A zákon? To sa na politológii naozaj študuje? Komu by to už len napadlo otvárať akúsi zbierku zákonov či nazrieť do Ústavy SR a študovať preambulu.
Dnes, o takmer 2 roky neskôr, chápem o čom to celé bolo. Napriek tomu, že som nadovšetko milovala svoje predošlé dve školy a dodnes som presvedčená, že patrili medzi to najlepšie, čo som mohla v banskobystrickom kraji v tom čase dostať, vidím, že som chtiac nechtiac o niečo prišla. O kritické myslenie. Detskú zvedavosť. Hľadanie pravdy. Prirodzený prehľad. Zdravú škriepivosť. Dovtedy som mala pocit, že byť múdry znamená pamätať si všetko, čo mi v škole a doma povedali. Nikdy som nepochybovala o tom, že dospelí to vedia lepšie ako ja. Mali viac skúseností a vtedy som si myslela, že mojou úlohou je sledovať ich a pozorne počúvať, čo hovoria. No dnes to vidím inak.
Dnes som učiteľkou na základnej škole. Učím deti vo veku od 8 do 17 rokov. Viem, že im potrebujem odovzdať vedomosti, ktoré mi štátny vzdelávací program prikazuje. No zároveň viem, že nechcem, aby moje deti, i keď možno nikdy nepôjdu na vysokú školu, nedokázali obhájiť svoj názor napr. pred netolerantným zamestnávateľom. Nechcem, aby prišli o tú zdravú zvedavosť a možno i drzosť, ktorá v nich je. Nemyslím si, že je správne povedať im NIE, NEMÁŠ PRAVDU, pokiaľ sa už raz odvážili pred celou skupinou povedať nahlas svoj názor. Nemyslím si, že by som mala každý deň dokazovať, že som neomylná a predstierať, že my dospelí nerobíme chyby. Ba priam naopak. Milujem, keď sa pomýlim a môžem ísť príkladom, že mýliť sa je ľudské a demonštrovať svoju vieru v to, že každý takýto moment je pre nás drobným požehnaním, lebo znamená, že sa stále dokážeme posúvať. Verím, že mojou, našou úlohou ako učiteľov, je nehasiť oheň, ktorý v každom dieťati je. Hľadám jedinečnosť a vyzdvihujem to, že je normálne keď Ferko je dobrý v matematických príkladoch a Kristíne zas ide angličtina. Mária zas má talent stáť si za svojim názorom. Na Kevina je spoľah, pomôže vybaviť, Štefan zas galantne odnesie veci, či podrží dvere.
Keď hľadám odpoveď, či som nielen ako učiteľ, ale i žiak a študent donedávna, NIEČO urobila pre túto krajinu, tak cítim satisfakciu. Dnes viem, že naplno využívam svoj potenciál a skúsenosti, aby som z každého jedného dieťaťa, s ktorým dennodenne pracujem (v rámci vyučovania, návštev doma, poobedných mini výletíkoch, či facebookových četoch) dokázala spoluvytvoriť plnohodnotnú ľudskú bytosť a člena spoločnosti, ktorý je korektný, férový, ohľaduplný a predovšetkým čestný a hodnotovo založený človek s pochopením pre druhých.
