Denník N

Kedy sa začnú prepisovať učebnice ohľadne Shakespeara?

Téma, ohľadne otázky autorstva Shakespeara nie je nová, ale pre viacero ľudí je dodnes stále neznámou. Pre niekoho konšpiratívna, pre zainteresovaných však téma, ktorá si určite zaslúži našu pozornosť a treba sa jej venovať.

Ak teda patríte medzi tých ktorí sú presvedčení, že za dielom Shakespeara stojí tá istá osoba zo Stratfodu ako nám to bolo vyučované v školách, čítajte ďalej a možno na konci článku aspoň trochu zmeníte názor.

Malo by platiť vo všeobecnosti, že ak existuje podozrenie pre nesúlad skutočností a faktov zoči voči dogmatickým foriem výuky, patrilo by sa nám to podrobiť previerkou a dodatočnému kritickejšiemu novému pohľadu, a to hlavne vtedy ak ide o osobu s tak ohromným menom a odkazom, ktorý inšpiruje generácie dodnes. Tejto magnus hominem dlžíme minimálne aspoň tú rozpravu, keďže v dnešnej dobe si môžeme dovoliť o takejto historickej nekonzistnosti polemizovať bez toho aby sme boli označení za kacíra alebo konšpiratívca… Uvidíme. Jediný dôvod pre opak, aby sme sa tejto otázke otočili chrbtom by som videl len v tom, že ak osoba, ktorá sa rozhodla odovzdať svoje veľdielo niekomu inému z dôvodu aby zostala v anonymite, mali by sme to rešpektovať. Čo však, ak osoba bola do takejto situácie donútená pod tlakom strachu z doby v ktorej žila? Tak či onak, už to nikomu z tých ktorých sa to týka nemôže ublížiť…

Prvé pochybnosti nesprávne pripisujúceho autorstva sa začali vynárať už v 19. storočí. Existuje ževraj až 80 kandidátov ktorí do istej miery spĺňajú ‚podmienky‘ autorstva. Pre mňa osobne najvhodnejší kandidát skrývajúcim sa za dielom pripisujúceho Shakespearovi je Edward de Vere (ktorého autorstvo do vysokej miery potvrdzuje aj vo svojom atypicky ‘nekatastrofickom’ filme Roland Emmerich s názvom Anonym).

Dôvod prečo sa pôvodný autor – Ed de Vere – vzdal svojho diela v prospech niekoho iného –menovite Shakespeara, herca zo Stratfordu – nebudem hádať, aj keď najhodnovernejší sa mi zdá ten najprostejší: jednoducho, ak v danej dobe mal šlachtic potrebu písať, uťahovať si alebo kritizovať márnotratnú spoločnosť v ktorej sa nachádzal, ako inak by mohol svojej vášni vdýchnuť život  bez toho aby sa rozhodol obetovať svoju slávu mena na oltár anonymnej (ne)smrteľnosti – a to hlavne vtedy ak mal sám aristokrat ‚väčšie‘ plány do života (ktoré presahovali jeho samotného), ako byť len akýmsi nedôstojným ‘pisálkom-básní‘, keďže aj v tej dobe sa na umelcov a.k.a. komediantov nazeralo len smerom z hora nadol…

Začnime ale poporiadku. Shakespeare, herec, sa narodil, vyrastal a bol pochovaný v Stratford-upon-Avon, kde udržiaval domácnosť po celú dobu trvania svojej kariéry v Londýne. Mestečko s približne 1500 obyvateľmi v tej dobe sa nachádza cca. 160 km severne od Londýna – a teda dosť odtrhnuté od diania, ktoré by priamo mladého Shakespeara malo inšpirovať k tomu, za čo by sme si ho mali navždy pamätať.

Máme dochované dokumenty, ktoré potvrdzujú, že jeho rodičia sa podpisovali značkami, a teda že boli analfabetmi. V poriadku, to nemusí znamenať, že to musel byť prípad aj ich slávnejšieho potomka. Avšak, neexistuje žiadny dokument, ktorý potvrdzuje, že Shakespearovi sa dostalo akéhokoľvek vzdelania. To, že chýba potvrdenie o jeho vzdelaní, však samo o sebe ešte nemusí znamenať, že sa mu nemohlo dostať. Áno, vo väčšine prípadov ide o nepriame dôkazy, ale keďže narábame s dobou 5 storočí dozadu, kedy dosť často horeli celé mestá aj s úradmi, neostáva nám nič iné. Pochybnosti však nastávajú, keď nazrie aj nezainteresovaná osoba na oficiálne dokumenty, ktoré sa týkajú W.S., resp. pri pohľade na jeho podpis. Pri pohľade na dochované ukážky jeho podpisu, to skôr vypadá akoby sa podpisovala osoba ktorá drží brko nepohodlne v ruke po prvý krát, a nie skúsený pisár. Viď, uznajte sami…

Shakespeareove podpisy

Po Shakespearovi sa nezachoval žiaden rukopis, záznam, poznámky či list napísaný jeho vlastnou rukou. Okrem týchto šiestich kostrbatých podpisov na právnych dokumentoch sa od Shakespeara nezachovalo nič písané. Čím to asi bude…?

 

Taktiež sa nedochoval žiadny dôkaz, že Shakespearove dcéry boli gramotné. Žeby sám veľký autor ako Shakespeare nechcel poslať do školy vlastné deti, aby mohli zdielať a čerpať z jeho tvorby? Ťažko uveriť, ale v poriadku…ani to ešte nemusí svedčiť o tom, že nie je autorom textov, keďže nebol osobne v tom čase v Stratforde kedy vyrastali a nemal teda priamy vplyv na ich výchovu. Listy posielané domov z Londýna by ich asi čítať nenaučili. Asi aj to bude ten dôvod, že sa nám nezachoval ani jeden jediný list ktorý by Shakespeare napísal domov do Stratfordu počas svojho pôsobenia v Londýne. Za takmer celé 20 ročné pôsobenie, ani jeden list domov, a to od takého majstra brka…? V jeho dome ktorý dodnes stojí a slúži ako múzeum sa nachádzajú všelijaké ‘relikvie’, ale ani jeden jediný list. Nevadí, poďme ďalej.

Presne táto absencia jediného ručne písaného listu priamo súvisí so zázemím Shakespeara a jeho výchovy vo vidieckom prostredí, a je nutné zvážiť ako veľmi je to nezlučiteľné s tak obrovským rozsahom, rozhľadom a popisnými detailami ktoré sa musia prisúdiť autorovi ‘Shakespearových‘ diel. O Shakespearovi vieme, že nikdy nevycestoval mimo Anglicka kedže pochádzal z chudobných pomerov a teda aj vzdelanie by sme mali s určitosťou vylúčiť plus to, že neexistuje záznam o tom, to môže len podčiarknuť. Je nutné sa však pozastaviť, a opýtať sa či absencia vzdelania a cestovania autora samotného diskvalifikuje písať o veciach nepoznaných. Určite nie. Otázkou však zostáva do akej miery. Hry ktoré pripisujeme Shakespearovi však vykazujú intimitu s politikou a právnym systémom nielen Anglickým ale aj Talianským (napr. Kupec benátsky), kultúrou, filozofiou, astronómiou, medicínou, vojenskou stratégiou, umením, aristokratických spôsobov vystupovania a reči, ich zvykov a vrtochov ale aj športov, ktoré osoba musela mať odsledované z priamych, ba priam denno-denných a hlavne dlhodobých skúseností. A nie len to. Osoba, ktorá písala skoro tretinu celej svojej tvorby odohrávajúcu sa v Antike poprípade v zahraničí (napr. Coriolanus, Titus Andronicus, Julius Caesar alebo Antonius a Kleopatra), musela byť sčítaná ako málokto – a dokonca si dokážem tvrdiť, že aj v dnešnej dobe! V skratke, muselo ísť o osobu ktorá má čas a je finančne zabezpečená, aby sa mohla venovať čítaniu (a následnému písaniu). Určite by nemohlo ísť o osobu ktorá sa venuje spravovaniu poľnohospodáreniu, čo presne robil negramotný Shakespeare pred tým ako sa rozhodol odísť do Londýna.

Väčšina autorov píše o tom čo im je blízke, alebo potom o niečom vzdialenom o čom si dokážu aspoň naštudovať isté veci. Herec Shakespeare určite nepísal o prvom a už vôbec nemal ako o druhom spôsobe. Shakespeare nemal kde za tak krátku dobu čo bol v Londýne načerpať toľko intímností a zvyklostí z aristokratického života. Zoberme si pre porovnanie našu Timravu. Taktiež ako herec Shakespeare, aj ona vzišla zo skromných pomerov – ale na rozdiel od všeobecne uznávanej téze o ňom – ona ostala verná vo svojom životnom diele a písala o prostredí ktoré tak dokonale poznala. Kocúrkovsko-Ťapákovské charaktery, ktoré vyfarbovala, boli z veľkej miery založené na jej vlastných skúsenostiach a príbehoch z jej života. Samozrejme, že sú tu potom aj takí autori ktorí dávajú viac na svoju fantáziu. Ale tiež by som chcel vidieť ten výsledok ak by Karl May bol analfabet, a mal robiť rešerš len z kresieb ako by to dopadlo. Keď už o ňom, pre porovnanie, keďže Shakespeare nikdy do cudziny necestoval, rozdiel medzi ním a Mayom je, že ten si aspoň svoj sen splnil ku sklonku života a do krajiny o ktorej tak vášnivo písal aj napokon navštívil, zatiaľ čo Shakespeare (herec, nie autor) sa vrátil domov do rodného Stratfordu…spravovať statok. Romantické, ale nepresvedčivé.

Ohľadne tohoto zmieneného návratu do rodného Stratfordu jedna poznámka: máme tu osobu ktorá sa stala nesmierne populárnou a len tak ‘z ničoho nič‘ sa rozhodne vo svojich 49 rokoch vrátiť naspäť domov a zanechať po sebe nádejnú kariéru, ktorá nemá inú tendenciu len rapídne stúpať. Žeby ho to prestalo baviť, alebo bol fanúšikom motta, že v najlepšom treba skončiť? Asi by nebol prvý, aj keď je to veľmi nepravdepodobné, že by niekto kto bol tak činný sa dobrovoľne rozhodol ukončiť umeleckú činnosť v tak skorom veku. Tu by som podčiarkol slovo umeleckú, pretože športová kariéra sa dá predčasne ukončiť, aj politici vedia vyhorieť a keď majú toho dosť tak odídu skôr do dôchodku (jav u nás síce nevídaný), avšak pre spisovateľov resp. umelcov si dovolím tvrdiť, že ide o niečo nezvyčajné, a jediná výnimka ktorá potvrdzuje pravidlo ktorá ma v tejto chvíli napadá je básnik Arthur Rimbaud. Čo vyznie dosť čudne je fakt, že po tom ako sa herec Shakespeare odhodlal na návrat do Stratfodu, nenapísal/nevydal ani jeden riadok, ani jeden verš a ani jeden list. To by bolo dosť veľa aj pre rebela Rimbauda. Skôr to vyzerá tak, že diela ktoré mu boli niekým iným darované, všetky vyčerpal a nezostávalo nič iné len na ‚jeho‘ nevynútenom vrchole zatiahnuť červenú oponu…

Snobská teória?

Poďme sa pre poriadok na moment pozastaviť pri už hore vyššie zmienenom top kandidátovi autorstva diela ktoré dnes pripisujeme Shakespearovi: Edward de Vere, gróf z Oxfordu. V jeho rodine bolo veľa zaujímavých literárnych postáv, ktoré mohli jeho koníček inšpirovať. Napríklad jeho matka Margory Golding, bola sestra prekladateľa Arthura Goldinga, ktorý prekladal Ovídia do angličtiny, a jeho strýko, Henry Howard, bol vynálezca anglického sonetu respektíve tzv. shakespearovského sonetu. Žeby náhoda?

Poďme ďalej. O Edwardovi de Vere vieme, že žil v Taliansku skoro dva roky, kde navštívil a pocestoval všetky mestá o ktorých ‚Shakespeare‘ písal. O tom, že mal možnosti a prístup ku kráľovskému dvoru a aristokracii ako takej, svedčí aj fakt, že dostával veľmi štedrý ročný príspevok od kráľovnej Alžbety (sto tisíc eur na dnešný prepočet). V 90ich rokoch minulého storočia, Roger A. Stritmatter vykonal štúdiu označených pasáží Biblie ktorá patrila Edwardovi de Vere. Stritmatter tvrdí, že štvrtina označených pasáží sa objavujú v prácach Shakespeara čí už ako motív, narážka, alebo priamo citát. U Shakespearovcov zo Stratfordu sa Biblia nezachovala…

V roku 1609 vyšla básnická zbierka 154 sonetov, ktoré v pôvodnom dizkurze považovali odborníci za fikciu, čo pre takýto druh a rozsah nebýva časté. Avšak, keď sa pozreli znova na ne cez lupu autorstva Eda de Vereho, našlo sa veľa autobiografických prvkov ktoré na jeho život presne pasovali.  Na druhú stranu, ak by sme ponechali autorstvo Shakepearovi, bolo by zvláštne nielen to, že skoro nič tam nepasuje na jeho život, resp. to čo dnes vieme o ňom. Čo je však zaujímavejšie je, že ak by Shakespeare písal naozaj stovky sonetov, prečo nespomenul priamo alebo nepriamo tragédiu ktorá ho musela osobne zasiahnuť, a to úmrtie jeho mladistvého syna z roku 1596…

O ‘Shakespearovi’ vieme, že svoje diela sem tam aj niekomu venoval (zle by ste hádali ak by ste tipovali, že medzi jedným z nich bude syn ktorý umrel). Venuša & Adonis, a Znásilnenie Lukrécie, boli venované Henrymu Wriothesleymu, grófovi zo Southamptonu a prvá vydaná kolekcia jeho hier z roku 1623 (inak nazývaná ako ‘First Folio’) bola venovaná súrodencom Williamovi Herbertovi, grófovi z Pembroke a jeho bratovi Philipovi Herbertovi, grófovi z Montgomery. Čím sú títo traja páni zaujímaví, okrem toho, že patrili ku šlachte, a že im boli venované tieto diela? Všetci traja boli totiž nastávajúcimi pre 3 dcéry hádajte koho? Áno, neboli to dcéry Shakespeara…Aj keď si nakoniec síce len jedna z nich (Susan de Vere) vzala grófa z Montgomery, nezdá sa vám tých náhodičiek akosi priveľa?

Koniec dobrý, všetko… ako to vlastne bolo…?

Do karát odporcom všeobecne platnej tézy nehrá fakt, že prvou osobou ktorá prišla s tým, že za dielom Shakespeara sa ukrýva niekto iný (v tomto prípade to mal byť Francis Bacon), skončila hospitalizovaná kvôli nervovému zrúteniu. Tak či onak, o tejto kontroverznej téme resp. téze bolo napísaných už viacero odborných kníh. Napríklad James S. Shapiro, profesor angličtiny a literatúry na Columbia University, ktorý sa špecializuje na Shakespeara, podporuje túto ‚Oxfordskú‘ téoriu (ako sa v odbornejších kruhoch nazýva), a teda áno, sú aj univerzity na svete kde sa tieto ‚bezbožné konšpirácie‘ študujú a vyučujú. Kedy dozrie čas  aby sa kritickému mysleniu doprialo svetlo-sveta aj na Slovensku?

Zvyčajne sa stáva, že forma valcuje obsah. V tomto komplexnom prípade je to presne naopak. A ak by sa aj všeobecne uznalo, že Shakespeare ‘nie je tým čím vždy býval’, jeho približných 70 miliónov odkazov na internete by sa asi ťažko prepisovalo…ajkeď, treba povedať, že by nám to išlo ľahšie, ako jemu s jeho trasopisom…

A teda, možno keď nabudúce pôjdete do divadla, a bude na vás z plagátu kričať meno Shakespeare, možno sa pousmejete a v tichosti si pre seba poviete…Edward de Vere…mýtus žije ďalej…česť tvojej pamiatke.

 

P.S. Ako bodku na záver pridávam ešte podpis grófa z Oxfodu de Vera. Na porovnanie.

Podpis Edwarda de Vere

 

Teraz najčítanejšie

Michal Styk

Stresom prerastený workoholik, ktorý jednou rukou analyzuje politiku a druhou sa strastiplne venuje svojím kreatívnym nápadom, aby prerástli do reality a popri tom sa venuje neziskovým organizáciám a doktorandskému štúdiu. Milovník antického všetkého, občasný maratonec, hudobný nadšenec a zberateľ kvalitnej spoločnosti, ktorá stojí za ten investovaný čas.