„Keep calm and carry on“, aj taký býva občas London.
Nuž, keď mi nepomôže ani on, nepocestujem „busom“.
Veru, občas človeka prekvapí niečo, čo po minulé roky bývalo celkom bežné;
povedzme snaha dobiť si kredit na „Oyster“ karte a to úsilie je, žiaľ, nemožné,
lebo na Golders Green, tej „bus station“, autobusovej stanici, kde je vstup aj do metra,
podobne ako na letisku London-Stansted, na fyzickej práci takisto veľmi šetria
a pokladňu na „londýnske električenky“ od minulého roku tiež zatvorili!
Keby aspoň nejakým oznamom na stene vedľa tej bývalej prepážky poradili …
Ale kdeže! Človek sa nedozvie ničovaté nič o tom ako ten potrebný kredit obnoviť!
Tak dobre, hovorím si, kúpim si jednorazový lístok priamo v tom autobuse
a zajtra, verím, že nebude problém dobiť si „Oyster“ kredit na inom mieste.
Možno vskutku nebol by … lenže v autobusoch už takisto lístky kúpiť nedostať!
Jednoducho aj tam treba použiť ich „električenku“- „oyster“ kartu … čo teda si počať?!
Pokým ma o nemožnosti cestovania bez dobitia bielomodrej kartičky na ulici ktosi uisťuje
a jeden domáci milovník angličtiny počúvajúc jeho výslovnosť mu úprimne vysvetľuje,
že s tým akcentom rozhodne nemôže pochádzať z Londýna, ani z U.K., ale asi z Austrálie
a ktovie či dotknutý ho z omylu vyvedie, že ak Norwich leží u protinožcov, lebo takto argumentuje …
Nuž … za ten nedlhý čas pri automatoch v metre objavuje sa menší ochotný chlapík,
ktorého rovnošata naznačuje, že ak ten mi nepomôže, tak mi dnes už nepomôže nik.
Lenže aj mnohí iní sú podobne vynaliezaví, tak dlhšiu chvíľu čakám, kým sa uvoľní …
Pomáha, odovzdávam mu kartičku, čo nemá kredit a on veľmi rýchlo, lebo aj ďalší …
Prikladá k čítačke tej inteligentnej „schránky“, aby mohol naštartovať ten proces pre mňa vážny.
Rýchlo sa ma spýta, že ako ju chcem nabiť a na sofistikovanej obrazovke toho automatu,
niekoľkými bleskurýchlymi, expresnými dotykmi vyvoláva prehnanú požiadavku aparátu …
Ani si neuvedomujem, že mi podáva tú kartičku a hovorí, že tridsaťosem libier … pánečku!
Quickly!, quickly!, (akože rýchlo …) podávam mu jednu, potom i druhú 20 GBP bankovečku
a on opäť quickly!, quickly!, quicky! … pýta si odo mňa ešte raz tú nešťastnú „Oyster“ kartičku.
Lenže ja … ja v tej chvíli neviem ju nájsť (a vrátil mi ju naozaj?), kde som ju založil a či vôbec …
a o krátku, kratučkú chvílinku je nášho spoločného snaženia o dobitie kreditu definitívny koniec!
Ten nenásytný žrút zbaštil o dve libry navyše, no prišiel som o 40, lebo pokým som tú kartu našiel,
zaťal sa a ani po opakovanom priložení toho obdĺžnikového plastu ho ten chlapík „neprevraviel“.
Hmm, čo teraz, hovorím si … a v duchu pomyslím na jeden z tunajších najznámejších citátov …
Keep calm and carry on (zachovaj pokoj a vydrž/pokračuj), tak som držal pokoj a čakal, čo s kreditom,
reku môj nevšedný pocit týždennej „slobody“ nenechám si vziať tou neempatickou mašinou,
snáď to ten chlapík tak nenechá, ak už nie kvôli mojim prašuliam, tak treba riešiť problém s tou „trucaňou“ …
Nakoniec všetko dobre dopadlo, ochotný chlapík zaklopal na tie správne jediné dvere povedľa,
odkiaľ dôležitá hlava inej chlapiny s telom oblečeným do rovnakej uniformy nečakane vykukla …
A tá dlhé minúty za tými významnými dverami tomu nevľúdnemu automatu poriadne „čistila žalúdok“ či to, čo používa …
až nakoniec mi oproti môjmu podpisu refundoval štyri desať librové bankovky z toho ich obeživa …
Ten automat musel byť z tej nečakanej rýchlosti karta/dotyky/prašule/karta tiež v neuveriteľnom strese,
keď podobne ako ja v tom svojom napätí nevedel rýchlo nájsť tie moje dve dvadsiatky, a vrátil mi cudzie
a nízky chlapík s radom čakateľov za sebou pred zablokovaným automatom so štyrmi bankovkami
zopakoval celý proces ešte raz a ako som mu tie prašule opäť podával veľmi vážne povedal mi,
že tú „Oyster“ kartu (tú farebnú plastovú londýnsku „električenku“) mi odovzdá až po jej dobití …
A tak teraz s radosťou užívam si neľahko nadobudnutý kredit v Londýnskych zónach jedna – tri!
09.04.2016/10.04.2016
Poznámka: obrázok vlastný
