Blog
pondelok

Klamstvo o plnej ochrane ľudských práv

Jednou z hlavných oslavných výkrikov, ktoré liberálna demokracia prisudzuje len sebe a z ktorej vyvodzuje svoju nadradenosť a benevolenciu, je ochrana ľudských práv. Od začiatku republikánskeho zriadenia sú ale ľudské práva ochraňované len vo verejnom priestore pred zásahom štátu, nie v súkromnom priestore, vo vzťahoch medzi občanmi.

predošlý diel o "novej sociálnej demokracii": Klamstvo o rovnom práve na spravodlivý súdny proces

Od začiatku západnej civilizácie, ešte pred židokresťanskou kultúrnou tradíciou, existovalo rozdelenie na verejný a súkromný priestor. V antickom Grécku verejný priestor ešte zahŕňal celý priestor medzi občanmi, teda slobodnými mužmi, všetky vzťahy medzi občanmi. Tento priestor bol priestor polisu, dnes by sme povedali štátu (aj keď vtedajší štát bol priamo tvorený občanmi, horizontálny a skôr spĺňal dnešný pojem spoločnosti). Súkromný priestor bol tvorený vzťahmi medzi občanom a neobčanmi, teda vzťahy „vovnútri“ domu, oikosu, z ktorého neskôr vzišlo slovo oikonomia, hospodárstvo. Bol to priestor vzťahov medzi ženou a mužom, deťmi a mužom, otrokmi a mužom, zvieratami a mužom. Bol to priestor triednej nadvlády a preto súkromný, priestor, ktorý nemal zaujímať žiadneho iného občana.

S modernými ústavami došlo k značnému zväčšeniu tohto priestoru a k čiastočnej premene súkromného na verejný v iných ohľadoch. Republikánska ústava definovala verejný priestor len ako priestor vzťahov medzi štátom a občanmi. Táto zmena bola možná len kvôli tomu, že z pôvodného polis sa stalo niečo úplne iné, štát ako inštitúcia, štruktúra s vlastným nezávislým aparátom, ktorý nebol tvorený občanmi, prinajlepšom občania mali naňho nejaký vplyv. Proti takémuto štátu boli potrebné negatívne pravidlá, teda oblasti, do ktorých štát nesmie zasahovať. Súkromný priestor bol teda negatívne definovaný ako niečo, čo nespadá do verejného a bol teda radikálne rozšírený. Do súkromného priestoru teraz patrili vzťahy medzi občanmi a dokonca politická diskusia. Na druhej strane boli časti súkromného priestoru v priebehu rôznych hnutí od neobčanov a utlačovaných vnesené do verejného, aby mohli byť nerovné vzťahy v nich vládnuce vyrovnané, resp. zrušené. Vzťah medzi otrokom a občanom bol teda vnesený do verejného priestoru, aby bol zrušený, vzťahy medzi pracujúcim a kapitalistom čiastočne vnesený do verejného, aby bol regulovaný. Napriek tomu je dnes súkromný priestor porovnateľne veľký, zaberá drvivú väčšinu geografického ako aj časového priestoru v dnešnej spoločnosti.

Súkromný priestor nebol témou a objektom republikánskej ústavy. Ústava vznikla presne s tým účelom, aby zabezpečila čo najväčšiu slobodu v súkromnom priestore. Ochrana ľudských práv teda dlhý čas vôbec nebola uplatňovaná v súkromných, občianskych vzťahoch.

Súkromný priestor je pritom dominantný priestor triednych vzťahov. Je to priestor takmer celého hospodárstva. Celá výroba, všetky vzťahy medzi pracujúcim a kapitalistom, nepatria do verejného, ale do súkromného priestoru, akokoľvek smiešne sa to môže zdať pre ľudí. Triedne vzťahy sa tak nachádzajú v súkromnej sfére, mimo ústavného práva a ochrany ľudských práv.

(Photo credit should read FREDERICK FLORIN/AFP/Getty Images)

V nemeckom ústavnom práve, štandardom pre európske ústavné právo, existuje však od 50. rokov pasívna ochrana ľudských práv v súkromnej sfére, ak sa občiansky spor dostane na Najvyšší súd a jedna zo strán sa sťažuje na neprimeraný zásah do svojich práv.

Aj po tzv. totálnej ústave, teda potom, čo ústavné otázky sú relevantné pre každý súdny spor, zostávajú ľudské práva chápané v tradičnom liberálnom zmysle ako ochrana pred zásahmi štátu. Ešte stále žijeme v špeciálne buržoáznej predstave, že možnosti zneužitia moci, nerovnosti a prílišná koncentrácia sily existuje len v štáte a len vo verejnom priestore, pričom v súkromnom priestore vládne utopická rovnosť a sloboda bez akýchkoľvek koncentrácií, nerovností a bez porušovania ľudských práv. Aj v prípade snáh v posledných desaťročiach, aby sa tvorili antidiskriminačné zákony, nedochádza k tomu, že by sa pripustila aktívna ochrana ľudských práv v súkromných vzťahoch.

Mohli by sme racionálne argumentovať, že také rozšírenie by malo za následok výbuch už aj tak preťažených súdov, najmä Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý je preťažený od roku 1998. Inak by sme mohli tvrdiť, že také totálne rozšírenie pravidiel by viedlo k prílišným zásahom do súkromia a k poškodeniu medziľudských vzťahov, keď by ľudia každú maličkosť riešili súdnym sporom. Taká spoločnosť by sa skôr popodala totalitným, hovoria mnohí.

K prvému argumentu možno povedať, že súdy sú preťažené už teraz a už teraz si žiada, túto situáciu riešiť inak než škrtaním a sprísňovaním prijímacích kritérií. Buď je nutné rozšíriť kapacity súdov, alebo zefektívniť ich chod, alebo oboje. Jedným z prostriedkov by mohla byť tvorba komisárov a sudcov na určitý čas na pracovnom „trhu“ (aj keď konkurencia v tejto oblasti môže mať zlé dopady na kvalitu výrobkov a pracovné podmienky). K druhému možno povedať, že ani ja nie som za totálne rozšírenie verejného priestoru. Ale súčasne si myslím, že dnešný verejný priestor je príliš malý. Minimálne vo vzťahoch, ktoré si žiadajú celospoločenskú snahu a zmenu, ako v rodových, rasových a triednych vzťahoch, by rozšírenie ochrany ľudských práv prispelo pokroku.

Napokon, proti tradičným predstavám, je takéto rozšírenie verejného priestoru plne v súlade s programom sociálnej demokracie a/- marxizmu. Celý zmysel týchto hnutí je rozšírenie slobody a rovnosti do tých podstatných oblastí života, ktoré sú najmä pracovný život a časti súkromného, kde dochádza k útlaku a násiliu. Zmyslom marxizmu a sociálnej demokracie je hlboká demokratizácia spoločnosti a prehĺbenie osvietenského procesu proti jeho autorom, ktorí by si želali zachovanie súčasného stavu vecí. So súčasným rozšírením verejného priestoru tiež môže paradoxne dôjsť k rozšíreniu a prehĺbeniu toho súkromného, pretože súkromný priestor už nebude miestom útlaku a násilia, ale miestom mieru a pretože sa jeho celkové množstvo zväčší.

Popri tomuto rozšíreniu by malo dôjsť k demokratizácii verejného priestoru a k premene štátu na pôvodný antický obraz horizontálnej „inštitúcie“, ktorá je priamo tvorená občanmi. K tomuto účelu by malo dôjsť k zvýšeniu počtu demokraticky zodpovedných a odvolateľných komisárov a k zníženiu počtu úradníkov. Takto by mala byť postupne preorganizovaná najmä polícia, armáda, súdnictvo, veľké časti exekutívy a legislatíva, ktorých členovia by mali mať záväzný mandát.

Tento návrh je štvrtý z rady návrhov, ktoré by mali tvoriť základ novej revitalizácie sociálnej demokracie v tradícii, v ktorej vznikla, v boji proti triednym vzťahom a iným nerovným vzťahom v spoločnosti. Je to teda boj proti triednej nerovnosti v politickom systéme a rovnosť v politickom boji, jest možnosť, sa úspešne aktívne zúčastniť politického procesu, boj proti triednej nerovnosti a inej nerovnosti v slobode prejavu, čiže možnosť, byť počutý a vyjadriť svoje politické pozície, boj proti nerovnosti v súdnych sporoch, možnosť, sa úspešne obhájiť v súdnom procese a rozšírenie ochrany ľudských práv a verejného priestoru, možnosť, možnosť žiadať o ochranu svojich práv v súkromnej sfére a/alebo v rozšírenej verejnej sfére.

Tieto návrhy nemajú v úmysle obmedzovať slobodu, ale rozširovať ju pre čo najväčší počet ľudí a v čo v najväčšej kvalite, súčasne s tým, aby sa eliminovala nerovnosť a budovala rovnosť. Pretože z nerovnosti vzniká nesloboda a rovnosť buduje slobodu. Tieto návrhy tiež nemajú za účel úplné alebo dostatočné odstránenie nerovnosti a neslobody, ani nemajú v úmysle sami o sebe prekonať či zrušiť triedne vzťahy, ale majú byť cestou v konečnom prekonaní a zrušení triednych vzťahov a triednej spoločnosti.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|

Už viac ako 126496 z vás dostáva správy e-mailom